Fašiangy, Turice, Veľká noc ide, kto nemá kožúška, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, daJte mi slaniny, nech sa napasiem. Stačí si spomenúť na text najznámejšej fašiangovej pesničky, ktorý sme práve načrtli a hneď je jasné, že v období Fašiangov sa nielen žartovalo a tancovalo, ale aj dobre a veľa jedlo.

Boli symbolom radosti, veselosti, hojnosti, bujarej zábavy a uvoľnenejších mravov. Veď za maskou sa ľahšie porušujú zaužívané konvencie, no nie? K tradičným fašiangom patrili sprievody v bláznivých maskách a vôňa dobrého jedla, predovšetkým zabíjačkových špecialít, sýtych jedál a sladkých smažených šišiek s marhuľovým lekvárom.

Medzi zimou a jarou

Sviatky konca zimy a začiatku jari prebiehali v januári, vo februári a niekedy aj v marci. Sprevádzali ich veselé zvyky s pôvodom v predkresťanskom období. Oslava prichádzajúcej jari symbolizovala zabezpečenie nasledujúcej úrody a plodnosti. Fašiangy sú stanované v období od Troch kráľov do polnoci pred škaredou – Popolcovou stredou. Po nich nasleduje štyridsaťdňový pôst, ktorý sa končí Veľkým piatkom. Pôst bol zavedený koncom 4. storočia kresťanskou cirkvou, ktorá na fašiangy dobre nadviazala kresťanskou tradíciou. Bujaré fašiangy vypĺňajú obdobie medzi vianočnými a veľkonočnými sviatkami oslavovanými v pokoji a v tichosti, pretože sa spájajú
s najvážnejšími udalosťami kresťanskej viery – narodením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista.

Dajte mi slaninky...

Slovo fašiang má pôvod v nemeckom vast‐schane, čo znamená niečo ako posledný nápoj, či výčap. Odkazuje na príchod pôstneho obdobia pred Veľkou nocou, ktorému predchádza povestné pochovávanie basy. Pôvodne boli Fašiangy známe ako mjasopust, ktorý označoval koniec jedenia mäsa pred štyridsaťdňovým pôstom, preto sú fašiangy často označované ako sviatok jedla. Významom aj časovo sú tieto dva výrazy rovnocenné. V Česku sa zachovalo slovo masopust, na Slovensku sme prebrali nemecký názov fašiangy (fašangy).

Dosýta sa najesť

Počas fašiangových osláv bol jeden z hlavných cieľov v dedinách aj v mestách dosýta sa najesť. Bola to dôležitá úloha, pretože sa tradovalo, že hladný bude človek počas celého zvyšku roka. Hlavné slovo malo mäso zo zabíjačiek a sladké vyprážané pečivo. Šišky, pampúšiky, guľky, fánky, chraple, grapne, kreple, fulanki, milostki či herouki rozvoniavali v každom kúte Slovenska.

Praženica a pálenka pre všetkých

Fašiangové zvyky sa líšia región od regiónu. Jeden z najznámejších zvykov je čičmanská praženica pre celú dedinu. Zabezpečiť, aby bol na ňu pozvaný naozaj každý, mali na starosti mládenci z dediny, ktorí týždeň pred zábavou chodili vyobliekaní vo zvieracích maskách od domu k domu a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto príležitosti nezabudli zozbierať vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina a ďalšie miestne špeciality. Podobný zvyk, ale trošku ostrejšieho charakteru, mali v Honte, kde spoločne pálili pálenku. Chlapci vyberali zrno, taktiež spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde im dali aj údené mäso. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie.

Mestská zábava v réžii cechov

Ani mestá vo fašiangovej zábave nezaostávali. Tu ju však mali pod palcom cechy. Zábavy sa väčšinou konali v dome majstra. Pri tejto príležitosti sa vítali noví tovariši, ktorým bolo poskytnuté krátkodobé ubytovanie. Museli však uspieť v rôznych skúškach typu kúpanie sa v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi a podobne. Organizovali sa sprievody, ktoré sa vyznačovali maskami a chodením na chodúľoch. Cechy medzi sebou súťažili a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Remeselnícke fašiangové zvyky zanikli pred 1. svetovou vojnou.

Foto: Shutterstock