Šibači sa pomaličky vytrácajú z ulíc väčších miest a dni voľna využívame častejšie na oddych a relaxáciu. Ale nebolo to vždy takto. O zvykoch a tradíciách vám porozpráva slovenská etnologička Katarína Nádaská.
Najväčším sviatkom kresťanského cirkevného roku oslavujúcim Kristovo vzkriesenie je Veľkonočná nedeľa. Počas nej sa nesmelo variť, ani krájať nožom, preto sa všetko pripravilo už na Bielu sobotu. „V košíčku, zvyčajne pod krásnym vyšívaným obrúskom, gazdiné prinášali na rannú nedeľnú omšu na posvätenie chlieb, šunku, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka, soľ, chren, koláče alebo veľkonočné obradové pečivá, fľašu vína či pálenky. Posväteným jedlám sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa z nich na Veľkonočnú nedeľu dávalo aj dobytku, aby sa mu dobre darilo. Tradičným veľkonočným jedlom sú vajíčka. Pokladajú sa za symbol nového života a plodnosti,“ rozpráva Katarína Nádaská, známa slovenská etnologička. „Vajíčka sa jedávali najmä uvarené natvrdo alebo ako praženica s mladými žihľavovými lístkami, stratené kura alebo špeciálne veľkonočné jedlo z vajec, údeného mäsa, klobások, žemlí a strúhanky.“
Šiby, ryby, je tu pondelok!
Šibanie a oblievanie tak, ako typicky prebiehajú v regiónoch, ktoré si tradície dodnes zachovali,
by mohlo vyzerať pre mnohých nezainteresovaných cudzincov až brutálne. Slovenské devy však túto tortúru podstupujú rady, pretože vedia, že je to pre ich dobro.
„Šibanie je starý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku. Korbáče sa robili z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliate miazgou a ich kontakt s dievčenským a ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu aj na dievčatá a ženy. Podobne to bolo aj s oblievačkou – dievčatá a ženy sa oblievali živou vodou z potoka či studne a jej čerstvosť mala tieto vlastnosti sprostredkovať aj dievčatám, aby boli čerstvé a rýchle v práci. Obrad polievania vyjadroval želanie, aby uzdravujúca, očisťujúca a omladzujúca sila, pripisovaná vode v tento čas, prešla na oblievané ženy a dievky. Veľkonočný pondelok bol oddávna tradičný sviatok mužov, mládencov a chlapcov, ktorí od skorého rána chodili „po šibačke a oblievačke“. Niekde sa šibalo, niekde oblievalo a inde sa aj šibalo, aj oblievalo. Na západnom Slovensku prevládala šibačka bez oblievačky, na východnom Slovensku sa zase viacej polievalo, než šibalo, no na Kysuciach si dievky užili jedného aj druhého. Stredným Slovenskom akoby prechádzala pomyselná hranica medzi šibaním a polievaním, a práve tu sa časom oblievanie a aj šibanie spojili,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.
Koho ja milujem, vajíčko mu darujem
„Odmenou za vyšibanie alebo vykúpanie bola najčastejšie pálenka a vajíčko. Keď bolo ručne maľované, plnilo aj úlohu nežného a originálneho vyznania lásky. Práve také vajíčka, ktoré dievčatá samy zdobili, mali pre mládencov najväčšiu hodnotu. Podľa spôsobu výzdoby na vajíčku sa mohol mládenec presvedčiť, čo k nemu dievčina v srdci skutočne prechováva. Do výzdoby vajíčka určeného vyvolenému mládencovi preto každá vkladala veľa citu a pôvabu,“ pokračuje Katarína Nádaská v rozprávaní.
Zdobenie veľkonočných kraslíc si pamätajú mnohé z nás a verím, že táto zručnosť nezanikne, bola by to škoda. Šikovne ozdobené vajíčka môžu byť skutočne umeleckými dielami. „Najskôr sa, prirodzene, maľovali plné vajíčka, neskôr aj vyfúknuté škrupiny (výdušky). Základná
farba sa získavala namáčaním do odvaru z cibule (čím vznikli odtiene žltej), dubovej kôry (hnedá), cvikly, jednoduché vzory napríklad varením v cibuľových listoch alebo priväzovaním rastliniek na vajíčko pred varením. Medzi náročnejšie techniky zdobenia veľkonočných vajíčok patrí napríklad voskovanie, batikovanie, či vyškrabovanie. Klasickou zdobiacou technikou bolo oblepovanie rôznofarebnými nitkami, slamou alebo aj dužinou močiarnej trávy (sítia). Drobné kúsky slamy
sa lepili na zafarbené vajíčka ako jednoduchá mozaika. Kraslice sa zdobili aj kyselinou mravčou.
Vajíčko sa dalo do mraveniska a mravce tým, že vypúšťali kyselinu mravčiu, sa postarali o výzdobu a vytvorili originálne, neopakovateľné vzory,“ popisuje zdobenie známa etnologička. Slovenské zvyky a tradície sú jedinečné, založené na úcte a pokore k Bohu a k prírode, je to náš poklad, dedičstvo, mali by sme si ich chrániť a zveľaďovať.
Zdroj: Tina Botková, Katarína Nádaská, Slovenský rok vo zvykoch a sviatkoch, Fortuna Libri 2012