Veľa ľudí rieši nepodstatné veci a vás život nezrazil na kolená, hoci pokusov bolo niekoľko. Čím to je?
Ja neviem, ale rozhodla som sa nestrácať čas depresiami a nepodstatnými vecami, lebo smrť je blízko.
Vieme o vašej chorobe... Ako vám ovplyvňuje život?
Spočiatku som svoj diabetes vôbec nepočúvala, nemusela som, lebo ma krotila mama. Vždy mi všetko trpezlivo vysvetlila, ja som počúvala a potom poslúchala, takže keď som napríklad dostala cukríky, automaticky som jej ich odovzdala. Ale potom prišla puberta a začala som sa proti chorobe búriť.
Postavila som si hlavu, že ju nechcem a všetkým som sa snažila dokázať, že ju nemám. Že pravidlá svojho života si budem určovať ja, a nie nejaký diabetes. Veľmi som si škodila, nedávala som si inzulín a skúšala som kadejaké veci, raz len piť vodu, potom všelijaké bylinky a kopec rôznych blbín, ktoré sľubovali nádej. V škole som odpadávala, lebo som mala hyperglykémiu (vysoký cukor v krvi)...
Zašlo to tak ďaleko, až mi povedali, že nemôžem byť herečkou, lebo svojím stavom ohrozujem všetkých, aj predstavenia. Vtedy som sa naštvala, chcela som byť herečkou a bola som rozhodnutá stať sa ňou, ale nešlo to bez toho, aby som zmenila spôsob myslenia.
Prestali ste proti diabetu bojovať?
Som s ním stotožnená, už sa netvárim, že ho nemám, naopak, vedia o ňom všetci. Dávam si na seba pozor, aby som neohrozila predstavenie a zároveň všetci vedia, čo mi je, takže v prípade núdze vedia, ako mi pomôcť. Tak, ako som sa v puberte proti chorobe bránila, tak ju teraz absolútne akceptujem.
Je to tá najlepšia choroba, akú som mohla „schytať“, pretože som človek, ktorý odmieta stereotyp a práve diabetes mi do neho vnáša aspoň trochu systému a poriadku. Musím pravidelne jesť, musím mať inzulín, musím si pravidelne kontrolovať hladinu cukru. Diabetes ma núti k systematickosti.
Je náročné s touto chorobou život nielen žiť, ale aj si ho užívať?
Diabetes som dostala v roku 1988, kedy som mala byť na takzvanej diabetickej strave. Prevárať ihly a inzulíny boli prasacie, mali iný účinok ako to je dnes, merať si glykémiu doma bol vzdialený sen. Ale odvtedy sa veľa vecí zmenilo, napríklad inzulíny aj spôsoby ich aplikácie.
Preto mať v dnešnej dobe diabetes vôbec nie je stres. Niekedy som snívala o inzulínovej pumpe, čítala som o nej ako o vymoženosti v nejakom odbornom časopise, že ju majú kdesi v Amerike a vidíte, prišla aj na Slovensko. Dnes mám svoju pumpu a žije sa mi s ňou oveľa jednoduchšie.
A čo strava? Je to nuda? Otrava? Náročné počítanie a nepretržité sledovanie zloženia jedál?
Môžem jesť úplne všetko, samozrejme, pod podmienkou, že o cukrovke niečo viem. Napríklad koľko inzulínu si mám dať na sladkú zmrzlinu a koľko na chleba. Musím byť dobrá v matematike, aby som si dokázala prerátavať sacharidové jednotky a glykémiu. Inak je to pohoda.
Vždy som jedla zdravo, veľa zeleniny, ovocia, potraviny, ktoré nie sú veľmi tučné a sladkosti som málokedy jedávala aj pred cukrovkou, takže mi nechýbajú. Myslím si, že môj zdravý životný štýl na mne aj vidieť, nemám tendenciu priberať, čo je dobre, lebo nemôžem držať žiadnu inú diétu.
Predpokladám, že aj pitný režim je dôležitý. Dôležitejší ako pre zdravého človeka?
Je naozaj veľmi dôležitý, no musela som dostať iné ochorenie, aby som pochopila, že môj organizmus potrebuje v prvom rade vodu, veľa vody a pijem ju pravidelne.
Dá sa to?
Možno viete, že existuje aj „anorexia“ na tekutiny. Ľudia, ktorí ňou trpia, jednoducho necítia potrebu piť, za deň si dajú maximálne dva deci. Tento stav sa dá vyliečiť tak, že sa na pitie nastavíte. Aj ku káve potrebujem vodu, alebo inú tekutinu. No nikdy nie tie umeliny. Chuť mávam iba na vodu.
Keďže pijete pravidelne veľa vody, bývate ešte vôbec niekedy smädná?
Nie a to je dobre, lebo keď človek pocíti smäd, znamená to, že už je zle. Je to ako alarm upozorňujúci na to, že obličky trpia a vy v tele nemáte už ani kvapku.
Vediete v tomto duchu aj dcéru?
Áno, no tiež som s tým začala až potom, ako som sama mala problémy s orgánmi, ktoré sú dôležité na čistenie organizmu. Vtedy som sa viac naučila o tom, ako voda v organizme funguje a uvedomila som si, že Romanka pije veľmi málo.
Tak som jej na vlastnom zlom príklade, na svojej chorobe, vysvetľovala, že ona sa musí k svojmu telu správať lepšie ako ja, aby nemuselo najskôr ochorieť. Teraz z toho máme hru, súťažíme, ktorá vodu vypije skôr.
Som rada, že sa mi to podarilo, pretože keď sme napríklad v reštaurácii, alebo kaviarni a obsluha sa jej opýta, čo si dá na pitie, suverénne odpovie, že vodu. Dokonca aj na otázku akú, či ochutenú, pomarančovú, alebo nejakú inú, odpovie, že iba čistú vodu. Uvidíme, čo bude, keď naozaj vyrastie, ale zatiaľ funguje pozitívne zdravo.
Darí sa vám skĺbiť kariéru so starostlivosťou o dieťa?
Darí, pretože Romi je vlastne stále so mnou. Niektorí mi vyčítajú, že sa jej až príliš venujem, ale to si nemyslím. Som s ňou rada, veď som ju túžila mať preto, že som chcela a nie preto, aby sa udržal rod. Takže, keď sme doma, kým sa učí, ja si niečo robím, ale len čo mi príde povedať, že je hotová, všetko dám bokom, venovať sa tomu budem až v noci a čas trávim aktívne s ňou.
Chodí so mnou aj do divadla, rada si skúša moje kostýmy. Často môže so mnou aj hrať, ale to veľmi ešte nechce, oveľa radšej mi kontroluje texty, sedí pri šepkárke a ukazuje mi: Áno, mami, dobre si to povedala. Keď mám koncert, oblečiem ju do šiat a la tridsiate roky, aké mám aj ja a kedykoľvek sa môže prejsť po javisku. Je pri mne, a pritom má absolútnu slobodu. Myslím, že takto je spokojná, ja spokojná určite som, pretože nie je niekde s cudzími ľuďmi, je mojou absolútnou súčasťou.
Ako si dobíjate baterky? Kde čerpáte energiu?
Vždy ma poteší, motivuje a nabije, keď sa mi podarí niekoho rozosmiať. Napríklad, keď vidím niekoho nahnevaného alebo zamračeného, nemusí to byť blízka osoba, ale aj cudzí človek, povedzme v obchode, mojím cieľom je, keď už nie rozosmiať ho, tak aspoň dosiahnuť, aby pohol brvou na tvári Keď sa mi to podarí, mám nával energie a ešte viac sa usmievam. To je to, čo ma poháňa ďalej.
Čo nové pripravujete?
Kde vás aktuálne môžeme vidieť alebo počuť? Je ma vidieť úplne všade, pretože s kapelou The Susie Haas Band práve cestujeme po Slovensku. Vydali sme aj nové CD, je na ňom nielen stará hudba, teda tridsiate roky, ale aj autorské texty ktoré som napísala a sú prispôsobené štýlu, ktorý spievam - elektroswing.
Jednoducho som experimentovala a starú muziku som trochu prerobila, aby som hudbu priblížila mladším ľuďom. Chcela som, aby si uvedomili, že súčasná muzika nezačala dnes, ale vychádza z minulosti, nejak ich nakopnúť, počúvať a mať rozhľad. Reakcie na tento môj pokus sú dobré, takže asi môžem byť spokojná.
A čo divadlo?
Čo sa týka divadla Haaf, momentálne skúšame predstavenie paródiu na slovenské cirkusy - Cirkus Romána. Páči sa mi, keď tam zaznie to Tramtadadá! Páči sa mi to tak veľmi, až som sa rozhodla, že budem tiež robiť cirkus a budem s ním chodiť za deťmi. Nechcem mať ešte kamenné divadlo, mám divadlo do auta a môžem putovať kamkoľvek.
Napríklad na východ, kde má veľa rodičov tak málo peňazí, že si nemôžu dovoliť zobrať deti do divadla. Tak prídem za nimi a ukážem im živé predstavenie so živou muzikou, lebo divadlo Haaf je zložené z kapely The Susie Haas Band, teda zo skvelých profesionálnych muzikantov.
Veľmi si ich vážim za to, že sa oblečú do čohokoľvek, čo im poviem, či je to prasiatko, somár alebo niečo iné. Gitarista alebo trombonista, ktorí hrajú s Elánom, alebo sú to džezmeni a aj z filharmónie, to fakt dajú a vďaka tomu majú deti šancu naživo počuť aj vidieť tieto hudobné nástroje a nie klavír ktorý znie ako saxofón. Teší ich to a teší to aj mňa.
Spomínate si na nejakú rolu silnej ženy, z ktorej ste sa aj sama poučili?
Bolo toho našťastie viac, aj keď som často hrala pubertiačky a rôzne pojašené, šibnuté, slobodné ženy. Zrejme vychádzali zo mňa. Našťastie si ma režiséri takto nezaškatuľkovali, a dali mi šancu ukázať sa aj v iných charakteroch. V Paneláku bol práve taký charakter ženy, ktorá je utrápená, vie byť zlá, je ponižovaná.
Veľmi zaujímavú postavu, ktorá bola opakom mňa samej, som mala aj v štúdiu L+S, v predstavení, kde som hrala dcéru Zdenke Studenkovej. Bola som vystrašená dcéra alkoholičky a celé dve hodiny som sa neusmiala. Viete si predstaviť, ako som tým trpela?!
Musela som nielen inak hrať, ale aj inak myslieť, musela som byť čisté racio, slečna ktorá sa vyhýba emóciám a je voči spoločnosti zatrpknutá. O to viac ma to bavilo!
Takže máte aj nejakú radu do života pre ostatné ženy?
Nedá sa ľuďom radiť, ale možno niekomu pomôže to, čo mne pomáha celý život. Je to jedno slovo: MOŽNOSŤ. Lebo vždy nejaká možnosť je.