Ten rok sa august v Paríži podobal skôr jeseni. Dva roky som sa nechala prehovárať, že ten druhý, vášnivý vzťah nikam nepovedie a že práve on je tým hovorím, pevným, spoľahlivým, ktorý so mnou chce mať deti. Mala som cez tridsať a dala som sa presvedčiť. Z Paríža sme sa vrátili v nádeji, ako sa kedysi hovorilo.

Vrátili sme sa medzi priateľov a známych, ktorí organizovali veľkolepé svadby, ktorí sa trápili s tým, že sa už viac ako rok, dva snažia otehotnieť, aj medzi tých, ktorí sa snažili zaregistrovať v najlepšej pôrodnici. O tehotenstve som chcela mlčať. O svadbu som nestála, ale priateľ prišiel s prianím, že by sme sa mali volať všetci rovnako. Došli sme na úrad a zariadili termín o tri nedele. Vybrali sme si jesenné prázdniny, aby mohli prísť aj príbuzní a známi, učitelia i školské deti. Začiatok štvrtého mesiaca.

Ani o svadbe som príliš nechcela hovoriť. Až raz v kaviarni tehotná kamarátka neprestávala klásť nepríjemné otázky. Tak som prítomných kolegov a priateľov pozvala. Dôvod som ani nemusela prezrádzať. Ktorá nevesta by sa chcela vydávať v jesenných pľuštiach? V jedenástom týždni som s ľahkou hlavou išla na kontrolu ku gynekologičke. Doteraz všetko prebiehalo podľa učebníc: dva prúžky na tehotenskom teste, vysoká hladina hormónov v krvi, krásna pulzujúca fazuľa na monitore. Tentoraz mnou prešla veta: ,Ale ja tam nič nevidím. Zájdite si k Apolinárovi, tam majú lepší ultrazvuk.'

V tú chvíľu som nerozumela, čo sa deje. Alebo som nechcela rozumieť. Až v nemocnici mi lekár vysvetlil, že plod sa prestal vyvíjať. Chcela som dôkaz. Na monitore mi ukázal, že namiesto pulzujúcej fazuľky, ktorá už mala mať ruky a nohy, je niekoľko síce pomerne veľkých, ale rozptýlených objektov, ktoré sa dieťaťu ani vzdialene nepodobali. A objednal ma na budúci deň na revíziu maternice.

O siedmej ráno som mladého lekára zdravila pred pôrodnicou. Odchádzal zo služby. Môj milý ma držal za ruku. Až do tretej popoludní. Keď mi, takmer nahej, kurtoval mladý sanitár nohy, pripadala som si tak nejako použito. Zákrok bol krátky, ale anestézia mi neurobila dobre. Napriek tomu mala noc gynekologickom oddelení jednu veľkú výhodu: dámy okolo mňa mali podstatne drsnejšie diagnózy. Prestala som spať. Najradšej by som sa vymazala. Nechcela som s nikým hovoriť.

A všetci okolo sa tešili na svadbu. ,Veď môžeš byť rada, že si ťa chce vziať. Aj keď ste prišli o dieťa.' Dobré rady matky a kamarátok boli to posledné, čo som chcela počuť. Jedna poznala jednu, čo mala sedem potratov, než prišla do iného stavu. Kamarát hovoril, že podľa jeho ženy je to bežné a že síce nie som najmladšia, ale že ešte nemusím byť neplodná. Každý mal názor, každý mal skúsenosť, hoci aj z internetu alebo z počutia, a musel mi ju povedať. Nebolo kam utiecť.

Svadbu sme nakoniec neodložili. Bola som vďačná za partnerovu podporu a stabilitu. Rolu šťastnej nevesty som ale nezvládla. Tlak okolia bol väčší, než som čakala. Mala som byť nadšená, že si beriem o dva roky mladšieho blondiaka. Nikdy som netúžila po bielych šatách s vlečkou, stačila mi dlhá sukňa, čipkovaná blúzka a trocha exotických kvetín. Napriek tomu sa mnohí nezabudli opýtať: ,A prečo nemáš biele šaty? Tie teraz predsa nosia aj staršie nevesty. A prečo nemáš ružičky? A prečo nebude sviatočné jedlo? A ...?' Chcela som utiecť. Napriek všetkej trpezlivosti svojho muža som mala pocit, že na svadbe trvá len preto, aby som neutiekla.

Mala som pocit, že sa vydávame kvôli mŕtvemu dieťaťu. Že som v pasci a dieťa, kvôli ktorému všetko podnikám, nikdy mať nebudem. O pár dní prišla do našej spoločnej, manželskej kancelárie kolegyňa. ,Vieš, nemohla som na vašu svadbu prísť,' hladkala si brucho ,tie tehotenské nevoľnosti.' A hovorila a hovorila. Že vraj je skvelé, že sme sa vzali. Neveriacky sme sa na seba pozreli. A že vraj je dobré, že vieme, že sme plodní. Ona že je v jedenástom týždni a že sa teší, až bábätko uvidí na ultrazvuku. ,V jedenástom?' Pýtam sa. ,To som potratila...'

Rýchlo odišla. Tiež som išla domov, nechcela som nikoho stretnúť. Potom začali hrkotať telefóny. Čo že som jej to povedala? Že tiež potratí? To snáď nemôžem myslieť vážne?

P.S.: Kolegyňa má tretie dieťa. My sme spolu stále. Máme sedemročné dievčatko. Druhé dieťa asi po štyridsiatke mať nebudem.