Na tieto Vianoce nikdy nezabudnem. Naše dvojčatá mali dva a pol roka a ja som sa tešila, že sviatky si konečne poriadne užijeme ako rodina. Lenže pár dní pred Vianocami dorazil manžel večer domov, a zatiaľ čo dovtedy deti vždy hneď pribehli k dverám a objímanie a pusinkovanie nemalo konca, tentoraz sa vítala len dcérka.
Chlapček sa ďalej hral v izbičke, a keď za ním otec prišiel, odstrčil ho so slovami: „Teba nechcem. Choď preč!“ V prvej chvíli sme to brali ako ďalší
z batoľacích rozmarov, takže sme len pokrčili plecami a nechali syna tak. Keď sa však potom deti kúpali a manžel im chcel ako vždy pomôcť z vane, musel čeliť frontálnemu útoku.
„Choď preč, nemám ťa rád! Teba nechcem, maminka musí!“ kričal náš malý Ondro a jeho oco vyšiel z kúpeľne ako zbitý pes... Tým sa začalo päť mesiacov, ktoré riadne preverili nielen vzťah chlapcov“, ale i naše manželstvo.
Tato „nesmel“ nič: kŕmiť, obliekať, obúvať, viesť syna na ulici za ruku, pripútavať ho do autosedačky, nieto ešte kúpať, utierať, dočisťovať zuby alebo ukladať spať. Všetko len maminka, maminka, maminka... Kríza vrcholila večer, keď bol Ondro unavený (a my dvaja tiež).
Ja som si nemohla odpočinúť, zatiaľ čo manžel bol zdeptaný neustálymi „útokmi“ syna, ktorého mal, samozrejme, stále rovnako rád ako predtým. Po pár týždňoch sa prestal tešiť z práce domov, začal ma podozrievať, že proti nemu azda Ondra štvem, inak to vraj nie je možné.
Happy end? Áno, prešlo to. Zo dňa na deň, krátko po tretích narodeninách a bez zjavnej príčiny, tak ako sa celé toto adrenalínové obdobie začalo. Z toho plynie poučenie: môže sa to stať aj vám, a neviete dňa ani hodiny.
„Bude podľa mňa!“
Nie je náhoda, že úporné odmietanie otecka sa objavuje práve v staršom batoľacom veku, medzi druhými a tretími narodeninami. Podľa detskej psychologičky Terezy Beníškovej všetko súvisí s tým, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru.
„Dieťa, ktoré z ničoho nič ,nechce‘ tatka, možno práve objavilo svoju moc a silu. Skúša, kam až môže zájsť a aký dopad má jeho konanie, overuje si svoju pozíciu v rodine. Počas obdobia vzdoru chce dieťa zistiť, čo môže samo, a odmieta názory druhých, pretože si chce všetko robiť po svojom,“ zamýšľa sa odborníčka.
„Okrem toho sa ponúka súvislosť s tým, že o dieťa sa obvykle stará mamička, zatiaľ čo otecko chodí do práce, a teda s potomkom logicky netrávi toľko času. Preto je dieťa zvyknuté na matkin spôsob starostlivosti, kúpania, ukladania
do postieľky...
Otecko niečo urobí inak ako matka, a dieťaťu to môže byť nepríjemné, pretože očakáva onú zavedenú rutinu. Možno chce tatka podvedome aj trestať za to, že s ním nie je toľko ako matka. Preto si chce overiť jeho náklonnosť týmto spôsobom.“
Dieťa sa v tomto období fyzicky odťahuje, pokiaľ ocina rovno neodstrkuje; len čo sa tato hoci len priblíži, a naruší tak „mamičkino teritórium“ (napríklad kúpeľňa v dobe synovho kúpania), riskuje tým v lepšom prípade do očí bijúce prehliadanie, v horšom prípade rovno krik a vyháňanie.
Môj kamarát si s prvým synom tiež prešiel touto krušnou epizódou a dodnes spomína, ako bol Max dennodenne nastúpený pri dverách, len čo počul kľúč v zámku, blokoval ich doslova vlastným telom a prštekom ukazoval von: „Teba nechcem, ty choď preč!“
„Niekedy som sa to snažil brať s humorom, ale veľmi to nepomáhalo. Max jednoducho hodlal mať mamičku len pre seba a ja som pre neho odrazu nebol parťák, ale votrelec,“ spomína David. „Takže som niekedy len povedal: ,Ako chceš‘, otočil sa a šiel to vydýchať... Buď som sa chvíľu prechádzal, alebo som si skočil do záhradky miestnej krčmy na jedno. Ešte že to bolo v lete!“
Povzbudivé je, že s druhým synom nič také nenastalo, a dnes sú všetci traja „chlapi“ úžasne zohratí, o čom svedčí aj fakt, že ich tatko bežne sám berie na vodu, pod stan alebo na hory.
Hoci osobne nepoznám nikoho, kto by týmto prešiel s dcérkou, teda som sa domnievala, že ide o „výsadu“ chlapčekov, Tereza Beníšková ubezpečuje, že týmto spôsobom „vzdorujú“ nielen chlapci, ale aj dievčatká: „Vo svojej praxi som podobnú situáciu opakovane zažila aj u dievčatiek. U chlapčekov sa to však stáva zrejme častejšie, pretože sa viacej potrebujú vyhraňovať voči ďalšiemu mužovi v rodine. Svoju mužskú identitu si začínajú budovať už v tomto období a práve týmto spôsobom.“
Áno, vaše dieťa sa práve dostalo do určitej vývojovej fázy a potrebuje sa posunúť ďalej. Robí to spôsobom, ktorý je vám nepríjemný, ale keď vydržíte a ustojíte to, táto kríza prinesie niečo, z čoho bude potomok ťažiť celý život: silný vzťah s otcom. A vzor rodičov, ktorí vždy držia pri sebe.
Ako reagovať?
Vaše dieťa si týmto obdobím evidentne potrebuje prejsť a na tom nič nezmeníte. Zmeniť však môžete spôsob, akým sa k celej situácii postavíte.
„Chce to zachovať chladnú hlavu a vydržať. Je dobré uvedomiť si, že keď vám batoľa povie ,nemám ťa rád‘, rozhodne to neznamená to isté, ako keby vám to povedal dospelý,“ upozorňuje psychologička.
„Dieťa tým reaguje na momentálne rozpoloženie, nehodnotí celkový vzťah, ale len pocit, ktorý má práve teraz, v tejto sekunde. Teraz chcem byť s mamičkou,
na ktorú som zvyknutý, preto kričím, že ocina nemám rád. Preto by sa tým rodič nemal dať zraňovať. Na vyjadrenie dieťaťa ,ja ťa nemám rád‘ je dobré odpovedať ,ale ja ťa rád mám, veľmi‘.“
Je to, samozrejme, ťažké, ale to isté mi v kritickom období poradila iná psychologička a musím potvrdiť, že to skutočne zabralo. Už len preto, že tatko sa teda nenechal „vytočiť“ a odrazu vedel, čo synovi povedať, ako mu odpovedať, a pri tom aj zotrval. Nemá zmysel sa s batoliatkom hádať alebo rozumovo argumentovať a už vôbec ho neokrikovať alebo sa snažiť budiť v ňom výčitky, či sa pohoršovať.
V súlade so zásadami knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný sme však začali častejšie používať neutrálne formulácie, napríklad: „Takto u nás doma nehovoríme.“
Tiež sme naučili deti rozlišovať medzi výrazmi „Hnevám sa na teba/Zlostím sa, pretože...“ a „Nemám ťa rád.“ Toto možno pomohlo aj čisto „technicky“: kým si chlapček premyslel, čo presne chce otcovi povedať, prvotná zlosť vyprchala...
Rezignácia nie je riešením
Najdôležitejšie odporúčanie ale znie: neustupovať. Rezignácia síce atmosféru
na chvíľu upokojí, ale zároveň tak dieťa nepriamo vyzývate k tomu, aby nabudúce urobilo to isté. Prečo aj nie, keď sa mu to absolútne jasne vypláca?
Dieťa si odnesie pocit víťazstva (pozor, nad oboma rodičmi!) i poznanie, že si kedykoľvek presadí svoje, a to silou a krikom. Lenže práve tu striehne zrada. Batoľa totiž najviac zo všetkého potrebuje mamu a otca, ktorí láskyplne, ale jasne stanovia pravidlá a hranice, aby vedelo, v akom priestore sa môže bezpečne pohybovať.
A svoju úzkosť môže dávať najavo práve tým, že skúša zájsť ďalej a ďalej. V podstate tak volá po pocite bezpečia, ktorý je pre jeho vývoj i psychickú pohodu celkom nevyhnutný. Takže? Snažte sa ostať v pokoji, ale v zhode s mužom trvajte na svojom, teda na tom, aby tatko danú činnosť s dieťaťom dokončil.
„Je vhodné dať tatkovi a dieťaťu priestor, aby robili niečo len spolu,“ navrhuje detská psychologička. „Preto keď dieťa dajme tomu v kúpeľni kričí, že ho ocino umývať nebude a že chce mamičku, mala by mamička prísť do kúpeľne, povedať dieťaťu, že ho umyje otecko, pretože ona napríklad varí večeru, potom z kúpeľne odísť a už sa tam nevracať. Dieťa potrebuje zažiť, že rodičia určujú pravidlá, že si nevykričí všetko, čo chce. Pokiaľ by vedelo, že svojím konaním ovláda celú rodinu, tak zneistie, nebude sa cítiť bezpečne, jeho veľká moc ho vyľaká.“
Mne tentoraz pomohla rada, ktorú som si opakovala temer ako mantru, len čo som mala nutkanie „vletieť tam urobiť poriadok“: Ver svojim chlapcom a nechaj to na nich! Keď manžel videl, že sa s tým musí popasovať sám, odrazu bol pokojnejší a trpezlivejší.
Len pár týždňov...
Podstatné je tiež udržať vlastné (negatívne) emócie na uzde, a pritom nebrániť vzdorujúcemu dieťaťu v tom, aby vyjadrilo tie svoje. Žiadne vyhrážky, výčitky, nehovoriac o citovom vydieraní.
„Aby dieťa spokojne vyrastalo, potrebuje vedieť, že rodina funguje ďalej, aj keď dieťa dovolí svojim emóciám ísť von. Preto nie je vhodné, aby sa tatko urážal, odchádzal a dokončenie činností prevzala mamička. Ideálnou reakciou je potvrdiť svoj pozitívny vzťah k dieťaťu a ďalej to neriešiť,“ potvrdzuje Tereza Beníšková.
„Snažte sa vzniknutou situáciou netrápiť. Stáva sa to často a rozhodne to nie je žiadne zlyhanie vo výchove.“