Na hudobnú výchovu musí byť sluch, na šport telesné dispozície a na výtvarnú výchovu stačí chuť tvoriť. Deti rady kreslia, pretože im k tomu stačí tak málo: papier a ceruzka.
Nemusia denne cvičiť na nástroj či trénovať na atletickom ihrisku. Ak majú dobrého učiteľa, výtvarná výchova je pre ne potešením. A to aj pre tie, o ktorých sa povie, že ‚nemajú talent‘,“ vysvetľuje Marie Kolářová, ktorá vedie kurzy kreslenia na Základnej umeleckej škole.
Čo dokáže kreslenie
Deti, ešte nespútané pravidlami, majú bohatú fantáziu. Ako však starnú a vzdelávajú sa, už vedia, že toto by takto nešlo a že tráva musí byť zelená, obloha modrá a že chrobák nemá tri tykadlá. Výtvarka im umožňuje odviazať sa, odpútať od konvencií, a keď im to vydrží do dospelosti, je to iba dobre.
Na druhej strane ich tvorivá práca učí sústredenosti, starostlivosti a sebapoznaniu. Naučia sa sebahodnoteniu. Vety typu: „Ja to mám také hnusné a ty také krásne...“ vymažú zo svojho slovníka. Prestanú sa podceňovať, ale tiež preceňovať.
Vedia si povedať: „Z tohto obrazu mám radosť a tento, aj keď som nad ním strávil veľa času, nestojí za nič.“ Dôležitým momentom je prezentácia pred verejnosťou. Na vernisáži svojich obrazov ukazujú malí umelci svoju prácu všetkým, komunikujú s divákmi, učia sa nehanbiť... Výtvarná tvorba rozvíja ich fantáziu a pozorovacie schopnosti.
Liek na smútok a strach
„Maľovanie odbúrava smútok, zlú náladu a napríklad aj strach. Keď sa deti na deň svätého Mikuláša boja, že prídu čerti, a my si tie strašlivé chlpaté a rohaté potvory s vyplazenými jazykmi a šramotiacimi reťazami namaľujeme, ich strach sa zmenší. Podľa nápadu, prístupu k maľbe či kompozícii sa dá dobre odhaliť, aké je dieťa.
Bojazlivé, statočné, romantik či drsniak. Keď má dieťa alebo tiež dospelák smútok či, naopak, nával šťastia, nedokáže sa tak sústrediť a na obraze to poznať. Samozrejme, akákoľvek tvorivá práca pomáha odreagovať sa, zabudnúť na všedné starosti. Jednoducho, výtvarná výchova deťom (i rodičom) obohatí život a rozvíja ich jedinečnosti. “
Aké techniky majú deti rady?
Dokiaľ nechodia do školy, tak všetky. Čím sú staršie, tým viac sú zviazané pravidlom, že obrázok musí zodpovedať skutočnosti a že musí byť úhľadný, bez machúľ a rozpitých fľakov. Buď im to nakukajú učitelia v škole pri výtvarnej výchove, alebo rodičia v dobrej snahe naučiť ich peknej úprave.
Pritom napríklad technika akvarel je založená čiastočne na náhode, kedy sa farby musia rozpíjať a kedy má zo štetca kvapkať voda či farba. Predškolské deti sa neboja žiadnej techniky, chcú si všetko vyskúšať. Perokresbu, grafiku, akvarel, temperu, pastel, uhoľ a rôzne vzájomné kombinácie.
Dobré je niekedy nechať deťom voľbu techniky pre zadanú úlohu. Napríklad téma „Ide básnik krajinou“. Každé dieťa nech sa rozhodne, či to bude farebný obraz s radostným poetom, alebo čiernobiela perokresba smutného básnika idúceho vyprahnutou krajinou.
„Preto som trebárs proti obkresľovacím šablónam. Deti dostanú rukavicu, úhľadne ju obkreslia a potom vyfarbujú. Anička to má najkrajšie, pretože farbu nepretiahla, má úplne pravidelné prúžky a bodky, zato František sa snažil o vlastnú kreáciu, originalitu a má to zároveň zababrané.
A tak sa deti často učia hodnotiť výtvarné umenie: čo je podľa reálu úhľadné, to je správne. Tak to teda rozhodne nevidím a snažím sa to odovzdať aj deťom,“ dodáva výtvarníčka.
Ako vyzerá lekcia výtvarky
Marie Kolářová, výtvarníčka
Najprv sa s deťmi privítam. Tykáme si, pretože väčšina z nich so mnou chodí do výtvarného tábora a tie deti, ktoré nechodia, mi časom tiež tykajú. Nemala som to v pláne, ale tak to akosi prirodzene vyplynulo, takže mi hovoria Marie a rodičia pani Marie.
To na začiatku hodiny navodí priateľskú atmosféru, krátko preberieme rôzne novinky v ich i mojom živote a potom im vysvetlím tému. Nakreslím na tabuľu rôzne možnosti, prípadne ich ukážem na počítači. Všetko robím tak, aby mali možnosť vlastného nápadu, aby téma bola variabilná.
Postupujem podľa ľahkej osnovy, ktorú som si sama vytvorila a ktorá zahŕňa rôzne techniky a témy, kde si deti môžu vyskúšať úplne všetko od portrétu cez krajinu, zátišie až po figúru v pohybe. Nedržím sa celkom striktne toho, čo som si naplánovala, pretože niekedy prídu s nejakým podnetom samy, alebo sa prihodí niečo, čo ma inšpiruje k inému zadaniu, než som mala v pláne.
A hodnotenie? Určite pozitívne. Dávam samé jednotky. Samozrejme, keď vidím odflinkanú prácu, upozorním na to. Niekedy nemusí téma dieťa osloviť a na obrázku to poznať.
To sa nedá nič robiť. Ale musí prácu dokončiť a niekedy je z toho pekné dielko. Dôležité je chváliť, chváliť, nekarhať za machule, veď náhoda je v maľbe neoddeliteľnou súčasťou tvorby a vďaka nej vznikajú jedinečné diela.
Koľko detí chodí? Mám štyri skupiny po desať až dvanásť detí. Základná umelecká škola je štátna výberová škola, kde musia deti absolvovať prijímacie talentové skúšky. Tí, čo sa dostanú, chodia veľmi radi.