S dojčením som bojovala už od pôrodnice a od začiatku som cítila, že to všetko podstupujem len preto, že musím,“ začína svoj laktačný príbeh dvadsaťdeväťročná Pavla.
„A aj keď sa mi potom dojčenie rozbehlo, brala som to stále ako svoju obeť, určitý stres vo mne jednoducho stále zostával. Vnímala som na dojčení len to zlé a náročné, možno i preto som mala dvakrát za sebou zápal prsníka a skončila na antibiotikách.
Keď manžel videl, ako už tretí mesiac každé dojčenie oplačem, našiel mi na internete kontakt na laktačnú poradkyňu, aby mi pomohla. Pani síce prišla, ukázala mi inú polohu dojčenia, ale okrem brožúrky so zoznamom jeho výhod vo mne nechala aj pocit, že nestojím za nič, keď sa nedokážem ani radovať z toho, že svojej dcére dávam to najlepšie.
A tak som sa radšej s dojčením trápila ďalej. Lenže postupne som si vytvorila psychický blok, a vždy, keď sa blížil čas dojčenia, musela som ísť na veľkú, bola som nervózna a dcérino jedovanie sa pri prisávaní presne odzrkadľovalo to, ako som sa cítila i ja. Bolo to hrozné a nekonečné...
V návale zúfalstva som potom raz pri odpoludňajšej prechádzke s kočíkom kúpila v lekárni fľaštičku a umelé mlieko a po príchode domov ho malej tajne uvarila. Vzala si ho v pokoji a celú dávku vypila, urobilo mi to vtedy hroznú radosť.
Pripadala som si ale, ako keď som v puberte skúšala fajčiť. Prinieslo to potešenie, ale zároveň strach, čo by tomu povedalo okolie. Lenže s fľaštičkou v ruke sa mi odrazu otvoril nový svet, začala som sa cítiť pokojnejšie, šťastnejšie a až vtedy som si materstvo začala poriadne užívať.
Aj manžel na mne poznal rozdiel, a tak som prešla na umelé mlieko. Bola to úľava, len na otázky kamarátok ‚a to si akože musela prestať?‘ som ešte dlho odpovedala radšej klamstvom o náhlej strate mlieka, ktorá ma, bohužiaľ, stretla.“
Právo nie je povinnosť
Že je dojčenie prvou a najlepšou voľbou kŕmenia (prospieva vzájomnému dôvernému vzťahu i zdravotnému stavu mamičky a bábätka), sa dočítate všade. Ale čo keď vám dojčenie jednoducho nejde, neprináša vám príjemné pocity ani pohodu, a vo vnútri vás sa to melie?
Cítite, že by ste chceli skončiť, ale bojíte sa („ochudobniť dieťa“, podstúpiť zmenu, postaviť sa reakciám okolia...)? Či už vás dojčenie baví alebo nie, bojujete s vyčerpaním, chorobou alebo sa vraciate do práce, ste to práve a jedine vy, kto smie rozhodovať o osude svojej súkromnej mliečnej banky.
K dojčeniu môžete zaujať akýkoľvek postoj a mať k nemu akékoľvek dôvody, ale nikomu sa spovedať nemusíte. Dojčenie je vaše právo a nie povinnosť. Šťastné dieťa robí šťastná mama a je úplne jedno, či pritom používa vlastný prsník alebo fľaštičku s cumlíkom. Tak si verte.
Kedy je ten najlepší čas?
Odborníci tvrdia, že je vhodné dieťa dojčiť výlučne aspoň do 6 mesiacov, ako ideálny stav sa potom vidí jeden rok. Laktačná liga je za to, aby sa dojčilo aspoň do dvoch rokov dieťaťa, ale ideálne do doby, kedy sa odstaví samo.
Štatistiky však ukazujú, že mamičky v praxi najčastejšie prestávajú dojčiť po prvých narodeninách dieťaťa alebo keď má pol roka (často vďaka tzv. laktačnej kríze pri rastovom špurte dieťaťa či zavádzaní príkrmov). Tu sa však odborníci dostávajú do sporu.
Pediatri by radi, aby práve zavádzanie príkrmov a zoznamovanie krehkého organizmu s novými potravinami, chuťami a prípadnými alergénmi prebiehalo ešte pod ochranou imunolátok materského mlieka (teda dojčenie aspoň do 10 mesiacov), laktačná poradkyňa J. Mrázková sa však (v prípade nutnosti odstavenia) prikláňa skôr k postupnému ukončeniu dojčenia začatému skôr, než sa u dieťaťa objaví tzv. obdobie separačnej úzkosti.
„Okolo ôsmeho mesiaca veku sa začína objavovať separačná úzkosť a dieťa
sa môže báť, že keď mu mamička odmieta dať prsník, tak o ňu príde. Pokiaľ to teda bude len trošku možné, je ideálne odstavenie dieťaťa v tomto čase rozložiť na mesiac, to znamená zrušiť zhruba jedno dojčenie týždenne. Mliečko sa nemusí nutne ponúkať z fľaše, skúsiť možno hrnček, lyžičku, urobiť riedku kašu, dá sa vyskúšať kadečo,“ radí J. Mrázková.
Lenže čo keď chcete alebo musíte s dojčením skončiť ešte skôr? Ukončiť dojčenie možno v podstate dvoma spôsobmi: buď zvolíte rýchly a rázny spôsob (prestanete prakticky zo dňa na deň), alebo pomalý a postupný, keď jednotlivé dojčenia nahradzujete dávkou umelého mlieka v priebehu niekoľkých týždňov. Oba spôsoby majú svoje za i proti.
Rázny prístup je menej šetrný k dieťaťu (môže byť nepokojné a zmätené, na novú situáciu nemalo možnosť nijako sa pripraviť) i k vašim prsníkom (budú mať tendenciu sa stále nalievať a v prípade, že im neuľavíte odstriekavaním, hrozia bolestivé zatvrdliny či zápal).
Na druhej strane je okamžité ukončenie dojčenia aj okamžitá úľava od (prípadného) zdroja stresu, lepšie sa tiež budete s neľahkou zmenou vyrovnávať (urobíte ju definitívne a práve teraz a nebudete ju musieť sama pred sebou ďalšie týždne obhajovať a „slabé chvíľky“ prídu, to mi verte).
Navyše fľaštičku môže dieťaťu podať ktokoľvek, a tak vám rýchle ukončenie dojčenia prinesie aj určitý komfort a slobodu. Druhý, postupný spôsob odstavovania je však šetrnejší k dieťaťu (na techniku cicania z fľaštičky i chuť umelého mlieka si môže postupne zvyknúť) i k vašim prsníkom (ponuka sa riadi dopytom a postupné vynechávanie dojčenia eliminuje problémy s ich naliatím).
Náročnejšie je však v otázke „vydržať a nedať“ dieťaťu prsník, keď vám bude fľaštičku odmietať. Dieťa môže byť nepokojné (napr. tým, že z vás bude cítiť nervozitu či neistotu vášho rozhodnutia), v noci sa môže viac budiť a dožadovať sa „vynechaného potešenia cez deň“.
Napriek tomu býva tento variant odstavovania príjemnejší a odborníkmi odporúčanejší. Nech už sa rozhodnete pre ktorúkoľvek z nich, počítajte s tým, že odstavenie dieťaťa vždy kladie na psychiku mamičky veľké nároky a často ho sprevádza smútok, neistota i výčitky svedomia.
Ale nebojte sa, pokiaľ sebe i bábätku vysvetlíte dôvody a doprajete si čas i emócie, za ktorými bude stáť rozkolísaná hladina hormónov, celú zmenu perfektne zvládnete a nakoniec budete pyšná, že ste si svoj materský svet dokázali urobiť radostnejším ako predtým.
Musíte sa zmieriť s tým, že rôzne názory sú a vždy budú, preto sa nenechajte v už aj tak neľahkej situácii ešte viac rozhodiť „chytrými“ radami z okolia či laktačných poradní, čo všetko ste skončením dojčenia svojmu dieťaťu odopreli, alebo čo všetko ste mohli (a mali!) urobiť, aby sa tak nestalo.
Snažte sa skôr starať o svoju psychiku, ktorá je dočasne pod nadvládou hormónov: zapojte čo najviac členov rodiny, vyrazte sama na nákupy či do divadla, choďte si zacvičiť, pusťte si muziku a doprajte si čokoľvek z toho, čo bolo dosiaľ zakázané: pohárik vína či piva, poriadne silné espreso alebo strukovinovú nálož.
Ja sama som dojčila raz rok, po druhý raz len štyri mesiace a viem, čo všetko žena v sebe rieši, aj ako niektoré reakcie „kamarátok“ dokážu zabolieť. Spomeňte si na pohodu a spokojnosť svoju i svojho dieťaťa, kvôli čomu ste sa takto rozhodli. Vaše dieťa vás miluje rovnako ako vy jeho a to najlepšie, čo svojmu dieťatku môžete dať, je predsa láska a pocit bezpečia, nie materské mlieko. Milujúca matka nemôže zlyhať...