Lindou a Katkou sme boli skoro ako v Sexe v meste. Až na to, že sme boli tri, a nie štyri. Spoločne sme chodili na večierky, nakupovať oblečenie, delili sa
o vášeň pre topánky i svoju prácu. Všetky tri sme poznali aj tie najmenšie podrobnosti zo života tej druhej. Obľúbeným jedlom počínajúc a poslednou menštruáciou končiac,“ hovorí tridsaťtriročná Viera a na lone túli deväťmesačné dievčatko, ktoré sa s prvými zúbkami roztomilo smeje.
Jej dcéra Adelka je doslova vymodlená. Viera totiž po niekoľkých rokoch snaženia skončila v centre asistovanej reprodukcie, kde sa jej podarilo otehotnieť až na tretí (čiže posledný poisťovňou platený) pokus.
„Do tejto chvíle, vlastne až do pôrodu, so mnou baby všetko prežívali. Každú kontrolu, každé vyšetrenie, každý pribúdajúci centimeter na mojom bruchu akoby bol ich. Celé tehotenstvo som pociťovala strach, bála som sa, aby sa niečo nepokazilo, ale dievčatá boli stále so mnou.
Nie že by ma manžel dostatočne nevypočul alebo nepodporoval, ale s dievčatami je to jednoducho niečo iné. Strašne mi to vtedy pomohlo,“ spomína Viera a usmieva sa pritom na svoju dcéru.
„Keď som porodila, baby boli v pôrodnici ešte v ten deň. Priniesli mi moju obľúbenú kávu (samozrejme, bez kofeínu) a poriadny burger z náprotivnej reštaurácie, aby som nemusela jesť nemocničné blafy, a rozplývali sa nad malou,“ dodáva. „Po príchode z pôrodnice prišli na pár návštev a odrazu... akoby sa po nich zľahla zem. Kde sú, kam sa podeli, hovorila som si v duchu a spomínala na to, aká sme boli nerozlučná trojka...
Chápala som, že s novorodencom v náručí s nimi len ťažko pôjdem na najbližší žúr, vyskúšať nový klub v centre Bratislavy alebo utrácať do nákupných centier, ale ony asi nie,“ dodáva smutne Viera. Trvá len sekundu, kým sa znovu rozhovorí: „Je jasné, že moje možnosti sa dosť scvrkli, ale toto som vážne nečakala...“
Nová životná rola
Strata kamarátok po pôrode trápi takmer každú druhú novopečenú mamičku. Priatelia sa rozdrobia a vydelia. A je to logické. Stane sa z vás matka, tak trochu iný alebo lepšie povedané, celkom nový človek, ktorý má iné potreby a priority. Množstvo vecí vám začne pripadať malicherných a bezvýznamných,
a to, čo vás prv bavilo, je zrazu pasé.
Zatiaľ čo vaši priatelia stále milujú návštevy nových reštaurácií a bistier, vy ste vďačná za chvíľku spánku alebo aspoň hodinu, ktorú strávite sama v supermarkete. Vaši priatelia sa pre vás stanú egocentrickými hedonistami a vy pre nich zaprdenými novopečenými rodičmi.
Oni žijú zbytočný život bez detí a vy ste obklopení plienkami, vetríkmi a grckaním. A všetko je to pravda. „Život s deťmi je totiž naozaj o niečom inom,“ potvrdzuje psychoterapeutka Jarmila Klímová. „Aspoň pre toho, kto svoju rodičovskú rolu vezme naozaj na vedomie.
Je pravda, že toto sa zvlášť v poslednej dobe netýka stopercentne všetkých novopečených rodičov, ktorí práve preto, aby nestratili tvár a spektrum pôvodných radovánok, odkladajú svoje deti už od najútlejšieho veku do rúk iných opatrovateľov.
Často to počujem práve od tých, ktorí už pred pôrodom s pokojnou tvárou povedia: ‚No a čo, narodí sa mi dieťa. To však nie je dôvod, aby som na svojom živote čokoľvek menil/a.‘ Následky na týchto deťoch potom vidíme v našich ordináciách. Niekedy hneď, niekedy po dvadsiatich, tridsiatich rokoch,“ dodáva varovne Jarmila Klímová.
„S príchodom dieťaťa totiž príde nová životná rola. Keď s tým nepočítate,
je možno lepšie dieťa nemať. Pokiaľ s tým nepočítajú vaši priatelia, je potom namieste otázka, na čom bolo doposiaľ vaše priateľstvo založené. Odpoveď je prekvapivo stručná: na konzume. A oni konzumujú ďalej. Je to pre nich prednejšie ako ozajstná ochota zdieľať niečo, čo vy v tejto chvíli považujete za hlbokú životnú hodnotu a prioritu. Je vám to ľúto? To je v poriadku. Mne je ľúto ich,“ hovorí terapeutka plamenne.
Malý tyran
O kamarátky prišla aj dvadsaťosemročná Petra, ale tak trochu z iného dôvodu. „S Evou sa poznáme asi desať rokov. Keď sme mesiac po sebe otehotneli, boli sme šťastné, že budeme môcť zdieľať všetko okolo bábätka a spoločne sa z detí radovať. A sprvu to tak skutočne bolo. Chodili sme s kočíkmi na prechádzky, do prírody, na kávu i po nákupoch, ale len čo sa prehupol druhý rok, začala medzi nami vznikať priepasť,“ opisuje Petra.
Zatiaľ čo ona bola na svoju dcéru Kláru prísna a viedla ju k tomu, aby deťom požičiavala hračky, neubližovala im a nebola zlostná, Eva bola zástancom dnes modernej voľnej výchovy. Nechávala dieťa rásť ako drevo v lese. Čo na tom, že jej Janík bezmála uškrtil na piesku chlapčeka, nafackal mamičke alebo v supermarkete spôsobil taký virvar, že ich vyviedla ochranka.
Jej to bolo srdečne jedno. „Mne však, bohužiaľ, nie. Štvalo ma, že Janík obťažuje okolie, a bála som sa, aby Klárke, ktorá skoro proti ničomu neprotestovala a nevedela sa brániť, neublížil,“ vysvetľuje Petra. „Keď sa tieto situácie začali opakovať takmer pri každej návšteve ihriska a detského klubu, začalo mi to byť nepríjemné.
Pomaly som prestávala mať na Evu čas a nechávala som náš kedysi taký dobrý vzťah vyprchať. Mrzelo ma to, ale vedela som, že Eva svoje výchovné metódy asi nezmení, a ja som sa nechcela nechať tyranizovať od dvojročného dieťaťa,“ dodáva Petra celkom pochopiteľne.
„To je príklad, kedy sa životná rola navyše spája so širším filozofickým a sociálnym nastavením. Obe sme matky, ale nezdieľame rovnaký svetonázor. Trochu tolerancie je iste namieste, ale len do tej miery, než to začne kanibalizovať váš osobný životný priestor,“ dodáva k tomu psychoterapeutka.
Bez detí
Ale čo tak pohľad z druhej strany? Svoje o tom vie tridsaťdvaročná Tamara. V partii spolužiakov z gympla totiž ostala ako posledná bezdetná. A musí sa pravidelne podriaďovať väčšine s deťmi. „Mám deti svojich spolužiakov rada, som pre ne srandovná teta, ktorá s nimi raz začas blbne, prinesie sladkosti...
Ale faktom je, že niekedy to kamarátky už preháňajú. Akoby sa celý ich mozog zalial materským mliekom a ony vedeli hovoriť len o vetríkoch a vyrážke. Čo
na tom, že sme sa prv bavili napríklad o tom, akú sme naposledy čítali knižku alebo akú výstavu sme videli...
Niekedy je to pre mňa naozaj ťažké hovoriť stále o téme, ku ktorej nemám čo povedať. Možno len to, že stále hľadám toho správneho tatka,“ dodáva smutne Tamara. A čo z toho plynie? Niekedy by sme si mali uvedomiť, že na priateľstvo sú vždy dvaja. A obaja musia rovnako dávať i prijímať.
Celý vzťah sa nemôže točiť okolo vás len preto, že máte dieťa. Na druhej strane okolie musí pochopiť, čo ako matka prežívate a že sa staráte o tvora, ktorý je od vás závislý. A vždy pre vás bude tou najdokonalejšou prioritou,
čo dokladá i terapeutka Jaroslava Klímová.
„Z určitého uhla pohľadu sú pôrod a materstvo ritualizáciou priamo spirituálnou. Neznamená to však, že bezdetná žena v sebe nemôže nájsť dostatok empatie a porozumenia pre udalosť, ktorú sama neprežíva. Inými slovami, nemusím skočiť z mosta, aby som vedela, ako dlho sa letí. Všetko závisí len od ochoty investovať do priateľského vzťahu niečo viac, ako len zábavu a zdieľanie senzačných klebiet.“