Pre Maminku sme sa spolu zhovárali, keď si bola na konci tehotenstva. Vtedy si spomínala, že dúfaš v pôrod bez komplikácií a bolesti. Ako nakoniec prebiehal?
Môj pôrod trval od začiatku kontrakcií celkovo 12 hodín. Predstava o bezbolestnom bleskovom pôrode sa teda nesplnila. Termín som mala 30. apríla, no malý sa vypýtal o deň skôr. Prvé kontrakcie prišli 28. apríla o jedenástej v noci.
Takže sme sa vychystali, zbalili a v noci vyrazili do pôrodnice, kde ma vyšetrili a môj pôrodník MUDr. Ivan Dečkov mi dal bližšie pokyny, čo sa bude diať. Do siedmej hodiny ráno som predýchavala kontrakcie, chcela som to zvládnuť sama, bez epidurálky, ktorú som nakoniec aj tak musela dostať, bola som vyčerpaná a nešlo to tak, ako by malo. Ale bola to neskutočná úľava.
Nabrala som sily a potom to už prebiehalo v pohode. O druhej poobede som išla na sálu a o 14.15 bol už Peťko na svete. Je to ten najkrajší pocit na svete, dať niekomu život. Pre mňa to bude vždy najkrajšia vec, akú som mohla zažiť. Aj napriek bolestiam by som určite chcela ďalšie dieťa.
Vieš opísať, aký si mala pocit, keď si prvýkrát uvidela svojho synčeka?
Ťažko sa to opisuje, bolo to niečo neskutočné. Spontánne som mu začala spievať Talizman. Plakala som. Na tento moment nikdy nezabudnem, ako mi ho priniesli, ako sa na mňa prvýkrát pozrel. Láska na prvý pohľad, doslova.
Aké boli prvé dni doma? Išlo všetko hladko?
Doma už hej, privítal ma uprataný byt a všetko pripravené. Zladili sme sa už
v nemocnici, takže doma to bolo v pohode. Akurát som si dlhšie zvykala, že sa nevyspím. A to bolo celkom prekvapujúce. Síce o tom všetky mamy hovoria, ale pokiaľ to človek nezažije na vlastnej koži, nechápe, že keď sa povie, že pri dieťatku sa pár rokov nevyspíte, je to absolútna pravda.
Dojčíš bez problémov?
Práve sme skončili. Na tuhú stravu malý prešiel celkom rýchlo, ale dojčila som úplne bez problémov, akurát mu zrejme už bolo málo. Nepatrím k tým ženám, ktoré by z dojčenia robili nejaký problém, jednoducho keď chcel, nakŕmila som ho. Kdekoľvek. Neskôr už len večer a teraz už vôbec. Má 8 mesiacov, rastie rýchlo, tak toto obdobie už máme za sebou.
Aká bola Peťková prvá reakcia na príkrmy? Čo mu najviac chutí?
Začínali sme, myslím, mrkvou, brokolicou, ale čo sa týka jedla, mali sme skôr opačné problémy, lebo vždy plakal, keď sme jedli my. Čokoľvek sme mali na tanieri a nemohol ochutnať, hneval sa a reval. Teraz mu najviac chutí mäso. Je to chlap. Pri každom novom jedle, novej chuti, sa tešil a niekedy až triasol. Je to gurmán. Niekedy mám pocit, že by zjedol všetko, čo vidí. Chutí mu, z čoho sa teším.
Aký je tvoj názor na látkové plienky?
Látkové plienky sme nepoužívali, vždy len jednorazové. Používam špeciálne plienky, protialergické, jemné, z kvalitného materiálu a je to obrovský rozdiel. Sú z Japonska, ale dajú sa zohnať aj u nás. Určite odporúčam.
Spánok je veľká téma všetkých mamičiek. Ako to bolo od začiatku u vás? Mala si aj prebdené noci?
Stále mám prebdené noci. Prvé tri mesiace malý v noci vôbec nespal. To bolo najnáročnejšie obdobie, pretože som predtým bola zvyknutá si pospať a zrazu z ničoho nič som nespala vôbec. Vyzerala som a cítila sa príšerne. Potom sa to nejako upokojilo, ale neskôr prišli prvé zuby a to riešime aj teraz.
Čiže je to tak pol na pol, pár dní po sebe sa aj vyspíme, na to prídu tri noci bez spánku. Je to celkom náročné, ale pomáha mi Peťo aj naši. Chvalabohu za pomoc, neviem, ako to mamičky robia, keď sú na to samé. Veľký obdiv.
Spáva s tebou malý v posteli alebo ste ho hneď od narodenia naučili na vlastnú postieľku?
Od narodenia spal vo vlastnej postieľke. Ale niekedy si ho dáme aj medzi seba, keď mu idú zuby, alebo len tak. Ale spáva sám a aj sám zaspáva. Netrasiem ho v kočíku ani žiadne špeciálne techniky, jednoducho sme ho naučili, že má zaspávať sám.
Myslím si, že je pravda, že ako si dieťa mama naučí, tak to funguje. Keď spí s nami, je to skôr o tom, že ho chceme mať pri sebe a užívame si to, ale keď ho dáme do postieľky, neprežíva to nijako extrémne, jednoducho zaspí.
Chlapci trpia novorodeneckými kolikami viac ako dievčatá. Mal ich aj Peťko?
V prvých dvoch mesiacoch sme tento problém mávali, potom už nie.
Aký máte denný režim?
Budíme sa okolo šiestej, najeme sa, čakáme, kým sa na nočníku vykaká, to je celkom zábavný proces, lebo je tam schopný presedieť 20 minút, zabaví sa s hračkami a po nejakom čase vykoná aj to, čo treba. Potom pozeráme rozprávky, hráme sa, dám ho spinkať. A poobede ideme von.
Pol dňa sme vlastne spolu sami, potom postupne prichádza Peťo a naši z roboty, tak sa so všetkými zvítava a začína sa poobedňajší kolotoč. S každým robí niečo iné. Mamina sa s ním hráva, ocino mu spieva, spolu s Peťom chodíme na prechádzky. Večerné kúpanie a do postieľky.
A na druhý deň znova. Mňa, našťastie, z tohto stereotypu vytrháva už aj práca. Chodím do nahrávacieho štúdia, po rozhovoroch, foteniach, do televízie, čiže väčšinou je s malým niekto doma. Ale keď sú to rýchlovky, berieme ho aj so sebou. V štúdiu sa mu páči, aj v zákulisí pri nakrúcaní televíznych programov. Všade je stredobodom pozornosti, to si užíva.
Má to určite po mne a po dedovi.
Aké je Peťko dieťatko?
Veľmi živé, stále sa hýbe. Ešte mu veľmi nejde chodiť, ale snaží sa, stavia sa na nohy už od piatich mesiacov, lezenie štvornožky odignoroval, on chcel ísť hneď na nohy. Vyzerá to tak, že sa naučí jedno aj druhé súčasne.
Takže beháme v beháku po celom byte a už teraz vidíme, že keď to začne zvládať bez pomoci, budeme mať čo robiť. Inak je veľmi šikovný, vnímavý, v mnohých veciach vyspelejší, ako bývajú bábätká v jeho veku.
Navštevujete aj detské plávanie?
Áno, plávame každú sobotu ráno už od piateho mesiaca.
Cítiš sa unavená?
Áno, som unavená, niekedy až na pokraji síl, ale potom sa na neho pozriem, dá mi pusu, usmeje sa a vždy si poviem, že to za to stojí a nemenila by som za nič na svete. Je to náročné, najmä na psychiku. Život sa obráti úplne iným smerom, zrazu nechodíte von s kamarátmi, nestaráte sa už len sami o seba. Tá únava je viac psychická ako fyzická. Ale radosť je oveľa väčšia, tak sa človek nad tým veľmi nezamýšľa.
Kto ti s malým najviac pomáha?
Určite moji rodičia, Peťo, samozrejme aj krstný otec, kamarát Frederik. Ale teším sa, že máme spoločenské dieťa. Kamkoľvek prídeme, ktokoľvek si ho vezme na ruky, je spokojný. Má rád ľudí, nehanbí sa, ani nie je extrémne naviazaný na mňa, že by sa hneď otáčal – kde je mama!
S kým sa radíš v otázkach materstva? Máš okolo seba kamarátky, ktoré majú deti v rovnakom veku?
Radím sa hlavne s maminou, lebo z kamarátok som prvá, čo má dieťa. Ja budem tá, ktorá bude radiť všetkým okolo. Už sa to pomaly začína okolo nás rozmnožovať, tak sa teším, že konečne pochopia, o čom celý čas hovorím.
Aký je Peťo otec?
Ukážkový. Obetavý. Zodpovedný. Milujúci. Jeho to tiež zmenilo. Nie že by predtým nebol zodpovedný, obetavý... Ale je to iné. Z chalana, ktorého som ľúbila, sa stal muž. Som hrdá a každý deň vďačná, že som ho našla a že je,
aký je. Zvyknem takéto pocity dávať do svojej hudby. To, že sme sa tento rok zobrali, stali rodičmi, sú veľké veci a inšpirovali ma aj pri písaní a tvorbe.
Na koho z rodiny sa malý podobá?
To je naša najväčšia dilema. Máva obdobia, kedy je viac na mňa alebo na Peťa, ale vidím v ňom aj svoju maminu, aj tatina. Uvidíme, ale myslím, že si zobral od každého trošku.
Zmenilo ťa v niečom materstvo?
Okrem toho, že sa mi zmenilo telo a život, sú aj moje priority inak nastavené. Všetci hovoria, že som pokojnejšia, nerozhodia ma veci, ktoré ma trápili predtým. Neriešim, užívam si, ako plynie život a teším sa z maličkostí. A vnímam aj celý svet akosi inak. Dieťa je veľká vec. Stane sa pre vás prioritou. Áno, chcem spievať, koncertovať, hudbu milujem a budem ju robiť celý život. Ale môj syn je to, prečo som tu.
Čo ťa na materstve baví zo všetkého najviac?
Každá drobnosť. Každé prvýkrát – keď začal papať, keď sa usmeje, keď mu začal rásť prvý zub. Som veľmi rodinný typ, vždy som bola. Chcela som dieťa už v šestnástich, ale skutočná realita toho celého je oveľa krajšia, ako si len mladé dievča či žena dokáže vôbec predstaviť.
Kedy si začala po pôrode pracovať?
Prvý koncert som mala dva mesiace po pôrode. Ale nenaskočila som hneď na rýchlik, postupovala som pomaly. Stále nie som v takom tempe ako predtým. Ale teraz mi vyjde nový album a nabehnem už na rýchlejšie tempo a vrátim sa naplno do práce.
Mám šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví, čo je moja vášeň. Nie je to najnáročnejšia práca na svete, dá sa fungovať ako plnohodnotná matka a speváčka, ak máte pomoc doma a skvelý tím okolo.
Ja mám šťastie, že mám zázemie aj v súkromí, aj v tom profesionálnom živote. To je to najdôležitejšie.
Ktoré bolo tvoje prvé vystúpenie a ako Peťko zvládal tvoj odchod z domu? Neplakal?
Prvým vystúpením bolo len pár pesničiek na benefičnej akcii, ktorú organizovali kamaráti. Bol tam so mnou, čakal s maminou v hoteli. Peťko to zvládol v pohode, lebo je zvyknutý, že je pri ňom jedna z nás. Ja som to zvládala horšie. Prekvapilo ma, že mi aj tú hodinku môže chýbať.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti v pracovnej oblasti?
Vydávam album Armáda, na ktorom sme pracovali už počas tehotenstva a s krátkou prestávkou pokračovali po narodení Peťka. Teraz finalizujeme posledné pesničky. Ako som spomínala, do veľkej miery je ovplyvnený tým, čo sa v mojom živote zmenilo.
Nielen to, že mám rodinu, ale aj to, že som prestala riešiť kauzičky, bulvárne veci, ktoré k mojej práci tak nejako patria. Zvykla som si aj na neprajnosť a závisť, neriešim to, ale vnímam a snažím sa to zvrátiť a nájsť pozitívum, motivovať decká, mladých ľudí, ktorí mi fandia a počúvajú moju hudbu.
Lebo všade je to to isté. Je jedno, či je človek spevák, herec, alebo kuchár. Ľudia v jeho okolí ho riešia, každý máme tie isté problémy, každý potrebujeme k životu určitý nadhľad, zdravú ignoranciu, drzosť a schopnosť obrniť sa, nájsť silu vnútri v nás, pokračovať napriek rôznym životným ťažkostiam.
O tomto všetkom bude album Armáda. Sama som prekvapená, ako sa to celé vyvinulo, lebo vznikol podľa mňa celkom pekný koncept, podporujúci vnútornú silu človeka.
Plánuješ v dohľadnej dobe ďalšie deti?
V dohľadnej dobe nie. Najskôr musíme kúpiť dom, to je najbližší plán v tejto oblasti. Ďalej mám pracovné plány, ktoré si chcem naplno vychutnať a keď malý podrastie, o dva, tri roky by sme chceli ďalšie.
Foto: Ivy E. Morwen