Každý z nás by chcel, aby z jeho syna vyrástol naozajstný chlap so všetkým, čo k tomu patrí. V dnešnej dobe sa však pre mladých chlapcov vhodné vzory hľadajú stále ťažšie. Ako teda vychovať zo synov skutočných mužov?

“Mama hotel”

Výchova synov je o to ťažšia, že sa z nášho sveta vytratili archetypálne mužské aktivity ako lov a boj. V symbolickej rovine ich len čiastočne nahrádzajú tímové športy. K juniorskému futbalu alebo hokeju patrí nielen "bojová" spolupráca, ale aj občasné faulovanie, nadávky a bitky. Nemusí sa nám to páčiť, lenže tak už to jednoducho medzi mužmi chodí. A na ihrisku je aspoň tréner, ktorý v najhoršom chlapcov vylúči zo zápasu a vyfacká, teda im ukáže mužskú autoritu.

Vymizli aj "prechodové rituály", ktorých naplnením sa kedysi chlapci zaraďovali medzi dospelých mužov. Priniesť lebku náčelníka nepriateľského kmeňa, prejsť osamote púšť a pod. Nič z toho sa už dnes na Slovensku nerobí. Podobne ako ani vojenčina.

"Dva roky buzerácie boli určite prehnané, ale dajme tomu pol roka v kasárňach by dnešným chlapcom určite neuškodilo. Chýba im rituál symbolického odstrihnutia sa od mamičky a zážitok drsného chlapského prostredia, v ktorom by sa mali postarať sami o seba. Nemusia za nič prevziať zodpovednosť a často aj dlho po dvadsiatke zostávajú doma, kde majú kompletný servis vrátane plnej chladničky. Presne podľa hesla Kým mama funí, najlepšie je u nej", premýšľa odborníčka.

Dostaneš po zadku!

Ešte v generácii našich otcov prevažovala direktívna výchova synov v štýle: „Bude to tak, ako som povedal, alebo dostaneš po zadku!" V posledných rokoch sa ale kyvadlo prehuplo na opačnú stranu k takmer bezbrehému liberalizmu. Neprípustným “týraním" sú dnes nielen telesné tresty, ale často aj dôsledné vyžadovanie plnenia povinností, ktoré údajne potláča v deťoch individualitu a osobnosť.

Výsledkom je, že dnes vo výchove synov prevláda ženský prvok (matka vždy bývala „tá lepšia", ktorá povoľovala otcom príliš utiahnuté opraty). Lenže deti potrebujú jasne stanovené hranice, a chlapci zvlášť. V dnešnej príliš liberálnej výchove chlapcom chýba mužská razancia a priebojnosť. Ako otcovia v rodinách postupne strácali autoritu, synovia sa ju nemali od koho učiť. Výsledkom je celá generácia ,mamičkárov', o ktorých však ženy ako o partnerov príliš nestoja. Prečo by mali mať okrem skutočných detí na krku aj ,veľké dieťa' v podobe nepriebojného a nesamostatného manžela?

Chlap sa okrem iného spozná aj podľa toho, že dokáže prijať zodpovednosť. Baví ho starať sa o rodinu a navyše má tvrdú palicu. Keď si niečo zmyslí, tak to aj presadí a húževnato doťahuje veci do konca. Lenže dnešní chlapci o zodpovednosť nestoja (bránila by im v zábavách) a mužský ťah na bránku im chýba. Vzniká tým začarovaný kruh, v ktorom sa z absencie mužských vzorov stáva kultúrny element, prenášajúci sa do ďalších generácií. Ako ho rozťať?

Dobrodružná dovolenka

Pri prenose mužských vzorov sa okrem otca môžete čiastočne spoľahnúť na médiá, ale pozor. Formujúce sa detské vedomie úplne nerozumie preháňaniu. Knihy Charlesa Bukowského alebo Tarantinove filmy sú skvelou zábavou pre dospelých mužov. Zasmejeme sa im bez toho, aby sme sa podľa nich začali správať. Osem alebo desaťročný chlapec ale nechápe, že je to „len akože". Netuší, že to v realite chodí inak ako v Kill Billovi alebo Pulp Fiction a že život nie je Chinaskiho „jedna veľká zábavná nevoľnosť". Zvlášť v mladšom veku preto musia byť mužské mediálne vzory schematicky čiernobiele a jednoznačné.

Ďalšiu neoceniteľnú úlohu vo výchove syna má dobrodružná dovolenka. Nemyslíme tým váľanie sa na pláži v Chorvátsku. Veľká výhoda je v tom, že sa na takejto akcii stierajú bežné domáce pohlavné úlohy. Manželka sa musí správať ako chlap: niesť ťažký batoh, stavať stan, zakladať oheň, orientovať sa v neznámom teréne. Váš syn si vďaka tomu nenásilne všimne, že ženy sú (všetkého) schopné bytosti.

Že na to nemáte peniaze, odvahu alebo cestovateľské skúsenosti? Choďte so synom na dva-tri týždne do rumunských hôr alebo s ním prejdite Nízke Tatry. Dôležité však je, aby to bolo s batohom na chrbte a nutnosťou postarať sa sami o seba (bývanie v hoteli s krátkymi výletmi sa nepočíta). Zmyslom je vypadnúť z domu do trochu extrémnejšej situácie, v ktorej vás syn uvidí fungovať inak, ako v bežnom živote. Pre výchovu „on the road" sú ideálne drobné krížovky, alebo zablúdenie v lese či stavanie stanu za búrky. Spoločný drsný zážitok pri nich stiera formálnu otcovskú autoritu. Strieda ju prirodzená autorita staršieho kamaráta, ktorý to už jednoducho zažil a vie, ako sa zachovať.

Meno po otcovi

„Na akcii" ste navyše so synom dvadsaťštyri hodín denne. Máte oveľa viac času sa s ním rozprávať a neriešiť pritom banality typu trojky z matiky. Môžete ísť do hĺbky viac, ako v bežnom živote doma. Cudzie prostredie vás oboch prehodí do iného "módu" a otvorí iné komunikačné kanály. Predstavte si, že sa so synom chúlite v stane na hrebeňoch hôr, ktorými lomcuje víchrica, alebo pijete pri nočnom ohni čaj. Na také veci sa nezabúda – v synovi zostanú navždy. 

Nie každý otec je ale vodák, cestovateľ alebo horolezec. Pokiaľ vám outdoorové aktivity nič nehovoria, nebojte sa túto časť výchovy synov bez výčitiek svedomia prehodiť na iných mužov. Trebárs na vedúceho skautského oddielu alebo futbalového trénera. A je to tak aj lepšie, pretože ide o rôznorodosť mužských vzorov. Chceli by ste vari syna, ktorý by bol vašou presnou kópiou?

Aj preto nie je dobré, keď sa syn volá po otcovi. Reťazce typu „Jozef najstarší, Jozef senior a Jozef junior" nevypovedajú ani tak o tradícii, ako skôr o neukojených ambíciách, ktoré sa ťahajú naprieč generáciami. Dedo alebo otec v živote sami sebe niečo nedokázali a teraz majú pocit, že ich spasí najnovšia ratolesť. „Jozef – syn" však kvôli tomu možno bude mať v dospievaní problémy s individualizáciou. Podstatou chlapčenskej puberty je totiž vzbura proti otcovskej autorite. Kto si v štrnástich nemyslel, že „foter je úplný idiot", bude otca v osemnástich len ťažko znovu objavovať. 

 

Foto: Shutterstock