Ľudia majú tendenciu sa osamostatňovať z dlhodobých vzťahov a vytvárať nové, alternatívne podoby rodín a vzájomných prepojení. Úzke rodiny sa menia na často až príliš rozvetvené systémy. Stáva sa čoraz bežnejším javom počuť upresňovania typu: “moje deti / jeho deti / naše spoločné deti”, prípadne “bývalá manželka / súčasný partner", atď.

Úloha dieťaťa v neúplných rodinách

Napriek tomu, že rozchod rodičov v rodine už zďaleka nepatrí medzi výnimočné situácie, sú tak široké a náročné, že sa v nich bez obrovskej miery rešpektu a trpezlivosti ďaleko pohnúť nedá. 

Žiaľ, tieto situácie bývajú až príliš často zneužívané, vo väčšine prípadov aj nevedomky. Buď je dieťa používané a jeho rola v systéme rodiny je tým povyšovaná. Je privolávané k rozhodnutiam. Býva svedkom silných, nekontrolovaných emócií, alebo zastupuje chýbajúceho partnera. Je mu dávaná priveľká nepatričná moc, s ktorou dieťa nemôže vedieť a nevie narábať. Prípadne situáciu využije dieťa samotné, a navýši si svoju pozíciu v rodine tým, že sa pasuje za záchrancu, dobrovoľného prostredníka alebo aj obetného baránka.

Všetky zmienené role sú však pre dieťa priveľkým nákladom, ktoré jednoducho nie je schopné uniesť. Ani mu v rodinnom poli nijako neprislúchajú a nepatria. Často môže fixovať nezdravé vzorce, ktoré sa môžu prejaviť v budúcnosti, v jeho vlastných partnerských vzťahoch.

Tendencie systému

Rodinný systém tak, ako každý vytvorený systém, sa bráni zmene, má tendenciu sa držať a chrániť v pôvodnom nastavení. Každá zmena znamená ohrozenie, riziko spojené so strachom, nedôverou.Tendencia udržať pozíciu je vlastná každému systému a ten, ako celok, si ju takmer nekompromisne presadzuje.

Bránenie sa zmene sa teda často totiž deje aj vtedy, keď je rodina vnímaná ako nefunkčná.

Nevlastná matka v polohe zlej macochy

V rozprávkach sa nevlastná matka automaticky označovala dehonestujúcim slovom “macocha”. Bola to väčšinou neprajná, zlostná, pyšná žena presadzujúca si svoje záujmy. A keďže verím v silnú výpovednú hodnotu rozprávok, toto emočne silné, až zraňujúce ľudové zobrazenie tohto ženského vzťahu určite stojí za pozastavenie sa. - Prečo to bolo ľudovo až takto “silne” zobrazované? A čím sa tomuto dá vyhnúť? Verím, že odpoveď sa dá nájsť v nasledujúcich riadkoch..

Ak do rodiny vstúpi nová žena a deje sa NEPRIJATIE

Matka je rola, ktorá ostáva tou najdôležitejšou a nenahraditeľnou v živote človeka, nech je skutočná realita akákoľvek. Dar života je tým najväčším darom a z pozície dieťaťa sa nedá nikdy splatiť. Puto medzi matkou a dieťaťom je nesmierne krehké vlákno. Ak je z ktorejkoľvek strany narušené, vždy je za tým veľa bolesti, hnevu, smútku či odporu. To, že nová žena (nevlastná matka) býva ihneď v počiatku odmietnutá, je teda časté a v zásade celkom pochopiteľné. Najmä v prípadoch po rozvode, kde obe tieto ženy v nejakom pomere preberajú starostlivosť o dieťa. 

Tomu, aby toto neprijatie nemuselo zájsť do silných emócií, či vnútorného alebo prejavovanému odporu, možno nie je až také náročné pomôcť. Pôdu pre to, aký to celé má priebeh a ako a čím sa odpor vlastnej matky a dieťaťa zmierni, vytvárajú obaja biologickí rodičia v spolupráci (možno len energetickej) s novou nevlastnou matkou ako novým, pristupujúcim členom rodiny. 

Tak potrebná ÚCTA

Tieto náročné a bolestné zmeny sa dajú ustáť, ak je v nich prítomná ÚCTA. A to úcta voči všetkému, čo sa deje a udialo. Úcta voči strate a bolesti z nej. Úcta voči rozhodnutiu, ktoré padlo. Úcta voči predošlému partnerovi, nech bol akýkoľvek. Úcta voči všetkému novému. A predovšetkým, úcta voči deťom. 

A tomu, že vojna či boj, rozchod či strata je v prvom rade priestorom, ktorý musí byť čo najpevnejšie držaný v rukách rodičov. Nesmie sa stať nástrojom, a už vôbec nie vzájomnou zbraňou. A do detských dlaní nepatrí už vôbec. 

Ako môže nevlastná matka postupovať voči dieťaťu? 

Uľahčenie v mixe rolí často prichádza, keď sú vzájomné pozície pomenované. Zo strany nevlastnej matky často stačí voči dieťaťu/deťom buď povedať, alebo hlboko precítiť čosi ako: “ Ty svoju mamu máš a nikdy to nebude inak. Ja som až “tá druhá”. Budem sa snažiť sa o teba/vás starať, ale nikdy tvojej/vašej mame jej miesto brať nebudem. Cítim voči nej a všetkému okolo vás veľký rešpekt, nech sa stalo čokoľvek.”

 

Ako môže nevlastná matka postupovať voči matke dieťaťa?

Keď oslovím rovinu vzťahov medzi dvoma ženami – matkou dieťaťa a novou, pristupujúcou ženou, tak bez zaváhania platí: Prvá žena vytvorila pre druhú miesto, patrí jej uznanie a vďaka. Druhá žena prijíma s úctou miesto, ktoré jej bolo vytvorené. - Toto uvedomenie (aj keby nikdy nebolo priamo vyslovené, ale by ostalo len na úrovni pocitov) môže pomôcť oslabiť tendenciu neprijatia novej ženy do rodiny a priniesť medzi všetkých navzájom viac rešpektu a aj úľavy. Týmto rituálom úcty a vďaky voči časovej súslednosti pri vytváraní rodiny sa rodinný systém môže vyhnúť vytesneniu. 

Vytesňovanie kohokoľvek v rodine totiž vždy zastavuje energiu, ktorá potrebuje prúdiť. A ak si rodinný systém predstavíme ako živý organizmus, vytesnenie je ako choroba, ktorú odmietame prijať, osloviť a zaoberať sa ňou. Tá sa však ignorovať dlho nedá, zaručene ju následne za krátku dobu pocítime bolestnejšie a s väčšou intenzitou. 

Čo sa deje v prípade, ak biologická matka odmieta komunikovať, prípadne nevlastnú matku pred deťmi očierňuje?

Podporovanie takto napätého vzťahu (a to z ktorejkoľvek strany) zdanlivo najviac berie energiu obom zúčastneným ženám. Paradoxne ho však najcitlivejšie a najzraňujúcejšie vnímajú deti, či nevlastné alebo vlastné, ktoré medzi tým prišli na svet v novej rodine z oboch zúčastnených strán. Samozrejme, najväčší dopad má táto situácia na spoločné deti, ktoré migrujú medzi dvoma rodinami.

Dieťa je vo svojej podstate veľmi akceptujúce a prijímajúce. Dokáže často prijať aj nelogické riešenia a vzťahové zvláštnosti. To sa však môže diať vtedy, keď sa v nich dokáže orientovať. Jeho hlavnou potrebou je pocit bezpečia, príslušnosti a vytvoreného priestoru pre seba a pravidiel v ňom. Vtedy dokáže uznať a prijať aj “široké” nastavenie rodiny, či menej prehľadné vzťahy. Dieťa najviac trpí v zmätku, napätí, v strachu či v potenciálnom ohrození. 

Tak potrebná VĎAKA A OCENENIE

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že nová “mama”/partnerka nie je matkou nevlastného dieťaťa, a nikdy sa ňou ani nemôže stať. Rola tejto novej ženy v rodine by mala byť úplne iná. Môže byť priateľská, opatrujúca, starostlivá, môže byť vychovávateľkou či spriaznenou dušou. Tu je dôležité, aby si to všetci zúčastnení uvedomili a precítili. V ideálnom prípade na pôde, kde je to možné, aj skúsili pomenovať.

Na druhej strane je nová partnerka žena, ktorá sa dobrovoľne rozhodla venovať energiu, čas a snahu výchove a starostlivosti o deti a systém, do ktorého pristúpila ako posledná. Je dôležité vyjadriť jej vďaku. Je dôležité, aby vnímala, že je v novej role a v snahe v nej uspieť vnímaná a videná. 

Ak toto bude zrejmé všetkým stranám, verím, že to môže priniesť úľavu od strachu, ktorého je v týchto situáciách priveľa. A vieme, že strach má rôzne podoby. Za strachom môže byť skrytý hnev prameniaci z neprijatia. Strach môže ukrývať možné útoky zo strany biologickej matky, či naopak nerešpekt novej partnerky voči tomu pôvodnému. Strachu môžu byť plné aj reakcie dieťaťa/detí, ktoré prirodzene napodobňujú svoju matku. Alebo len v danej situácii nemôžu nájsť smer, stanovisko, či pevnú pôdu pod nohami.  

Verím, že s láskou a úctou (ako tými najhodnotnejšími silami) môžeme začať aj v tejto vzťahovo náročnej, transformačnej dobe písať rozprávky, v ktorých zlé macochy dostanú inú, ľudskú tvár ..:)

Nina Menkynová

Koučka, terapeutka, lektorka jogy a taktiež maminka. Ako psychologicky orientovaný terapeut je zameraná na osobnostný rozvoj, vzťahové záležitosti, facilitáciu konfliktov a profesionálny sprievod pri procesoch osobnej transformácie.


 

Foto: Shutterstock, archív NM