Ako ste prišli na nápad otvoriť si škôlku?
Bola to skôr zhoda okolností. Môj brat so svojím spoločníkom už osem rokov úspešne organizujú denné tábory pre deti od šesť rokov. Keď začali uvažovať o rozšírení aktivít aj pre mladšie deti, oslovil ma môj brat s otázkou, či by som do takého projektu šla. Moja odpoveď bola jednoznačná.
[ArticleBox Ako spoznať tupozrakosť u dieťatka : 26532]
Najskôr som do toho vstúpila predovšetkým ako investor, lebo časovo som nemala šancu robiť viac. V čase otvorenia škôlky som mala dve maličké deti a bola som tesne pred pôrodom tretieho synčeka. No teraz už škôlku aj riadim, v prípade potreby v nej učím, komunikujem s rodičmi, vymýšľam rôzne vylepšenia a aktivity, periem špinavú bielizeň, keď treba upracem, nakúpim, čokoľvek, čo je potrebné.
Táto práca ma veľmi baví, je tvorivá a pohľad na usmiate deti a spokojných rodičov stojí za to. Najnovšie som tam dala namontovať fínsku saunu, zaviedla som pravidelné plávanie a chystám ďalšie veci. Veľkou oporou sú pre
mňa skvelé pani učiteľky. Majú nielen potrebnú kvalifikáciu, ale sú aj veľmi láskavé, šikovné a obetavé. Spoločne sa snažíme, aby škôlka bola pekná a deti v nej mali všetko, čo potrebujú a boli u nás šťastné.
Viesť škôlku si vyžaduje aj určité schopnosti...
Mám pedagogické vzdelanie so zameraním na slovenčinu, angličtinu. Moje študijné zameranie však bolo na staršie deti. K deťom rôzneho veku som však inklinovala vždy, často som spolupracovala s deťmi z detských domovov či moderovala MDD alebo Mikuláša.
Okrem toho som mamou troch detí v predškolskom veku (15 mesiacov, 2,5 roka a 5 rokov), takže problematikou predškolákov sa zaoberám neustále :-)
Vždy ste chceli mať veľkú rodinu?
Chcela som mať päť detí. Nakoniec som bola rada, keď som sa dočkala aspoň jedného. Nepatrím medzi mamičky, ktoré cielene odkladali materstvo, chcela som deti oveľa skôr, ale nedarilo sa mi.
S Dankom som otehotnela až pomocou liekov. Ďalšie deti už prišli ani neviem ako :-). A dnes nemám síce detí päť, ale... vlastne dvadsaťpäť. Osud mi dlhoročné trápenie štedro vynahradil. Doprial mi nielen tri vlastné deti, ale aj ďalších drobčekov v škôlke. Som za to vďačná.
Tretie tehotenstvo však bolo zrejme dosť nečakané.
Určite nebolo plánované. A bolo pre mňa nebezpečné. Mala som 39 rokov
a bola som 6 mesiacov po druhej sekcii. Ísť na potrat je však pre mňa nemysliteľné, nevedela by som s tým žiť. Navyše by to bolo ako rúhanie sa, keď mi už Pán Boh deti doprial. A tak som sa modlila a verila, že všetko dobre dopadne.
Báli ste sa pôrodu?
Nie, pre istotu som sa pripravovala na všetko, no verila som, že všetko dobre dopadne. Vedela som, že to zase bude musieť byť cisársky rez a automaticky som bola zaradená medzi rizikové tehotenstvá. Dôležité bolo, aby som dieťatko čo najdlhšie donosila a našťastie aj môj tretí syn sa narodil donosený v riadnom termíne a bez problémov.
[ArticleBox Cvičenie popri dojčení : 26530]
Tri sekcie museli byť veľmi náročné. Ako to celé prebiehalo?
Prvý cisársky rez nebol plánovaný, chcela som rodiť prirodzene. Veľa som si vtedy o pôrodoch čítala a mala som naštudované, ako rodia rôzne kmene, národy a rasy. Ale v ôsmom mesiaci tehotenstva som si zlomila ruku, takže som mala trochu problém zaprieť sa pri tlačení.
Najväčší problém však bol, že sa Danko zasekol v pôrodných cestách. Po celej noci sa ráno rozhodlo, že lekári pristúpia k cisárskemu rezu. Gabinko sa narodil plánovanou sekciou. To som sa smiala, že idem rodiť, ako keby som išla na kávu, presne v stanovený čas. Bolo to v 38. alebo v 39. týždni, ale on sám sa na svet ešte nepýtal, takže vyzeral trošku prekvapene, keď vyšiel von.
Nathanka som chcela nosiť čo najdlhšie, lebo podľa odhadov vážil najmenej. Dohodla som sa s lekárkou, že počkáme, kým sa vypýta sám na svet, aby stihol ešte trošku pribrať. Keď som išla na kontrolu, na monitor, už si ma tam nechali, lebo monitor ukázal, že už mám kontrakcie. Našťastie, všetko prebehlo v poriadku a 3 380-gramový Nathanko prišiel na svet.
Prvé dni po treťom pôrode museli byť náročné, s tromi malými deťmi...
Pomáhal mi manžel, moji rodičia a brat. Myslím si, že mamičky dvojičiek alebo trojičiek to majú ešte náročnejšie. Na druhej strane, keď sú deti rôzneho veku, každé z nich má iné potreby. Keď som Nathanka doniesla domov z pôrodnice, Gabko ho považoval za votrelca, dodnes na neho veľmi žiarli.
Bol ešte príliš malý, aby sme ho nejako dobre pripravili na príchod mladšieho súrodenca, takže ho zatiaľ berie ako niekoho, kto mu okupuje maminku. Našťastie sa to vekom postupne zlepšuje.
Ako ste zvládali dojčenie?
Všetky deti som dojčila približne rok, Danka 15 mesiacov. Dieťa, ktoré som práve dojčila, s tým som aj spala. Počas dojčenia Gabka som otehotnela, ale dojčila som ďalej, ešte zhruba pol roka, až kým mi mlieko samé „neodišlo“. Som veľmi rada, že sa mi poradilo oddojčiť všetky moje deti a žiadne z nich nepozná umelé mlieko.
Ako to u vás funguje v noci? Nebudia sa navzájom?
Nathanko je zvyknutý spať sám v postieľke, vo svojej izbe, on je najmenej problémový. Zapnem mu spievajúceho macíka, vybozkávam ho, vystískam, uložím ho do postieľky a on zaspí. Danko a Gabko spia spolu v izbe na jednej trojposteli, ja spím medzi nimi a keď sa Nathanko vo vedľajšej izbe zobudí, idem k nemu.
To sa asi veľmi nevyspíte. Trpíte chronickou únavou?
Musím priznať, že áno. Jednak sa ešte stále občas v noci budia, alebo sa ráno veľmi skoro zobudia. Zároveň v noci zvyknem pracovať, aby som všetko postíhala, čo ide na úkor spánku. Ale zase mi potom cez deň zostane viac
času na mojich drobcov. A to je pre mňa najdôležitejšie.
Veď som ich tak veľmi chcela a nesmierne sa z nich teším. Musím priznať , že ani nemám dokonale upratané, keďže nemám upratovačku ani opatrovateľku. Občas mi príde pomôcť mamka, prípadne aj ocko, ale nechcem ich veľmi zaťažovať. Predsa len žijú v Košiciach, majú množstvo záujmov
a už sa mi napomáhali až-až. Takže, mám doma upratané len do tej miery, do akej stíham. Určite však nedám prednosť lešteniu nábytku pred hraním sa s mojimi deťmi.
Zostáva vám popri práci dosť času na deti?
Áno, mám to zorganizované tak, aby si ma deti užili a aby som si ja užila ich. Čas, ktorý venujem škôlke, si dokážem prispôsobiť a môžem ju riešiť aj doma,
v noci alebo so svojimi deťmi, a keď vysielam Noviny o 17-tej v TV JOJ, v práci som od 13:00 do 17:20.
Moderujem aj spoločenské podujatia mimo televízie, ale nie často. Scenáre si píšem v noci. Akurát na samotné moderovanie si fyzicky odbehnem z domu. Faktom však je, že v tejto fáze môjho života sa vôbec nevenujem sebe ani svojim kamarátkám, ani svojim záľubám. Žijem takpovediac asketicky – sebe a manželovi venujem len minimum času, točím sa vlastne len okolo detí a práce. Venujem sa teda iba dvom svojim záľubám :-). Ale určite to neľutujem.
Práca však nie je len záľuba, ale živí vás.
Áno. Dáva mi aj pocit istoty, že dokážem uživiť svoje deti aj keby nastali nepriaznivé okolnosti. Snažím sa aj niečo ušetriť a už od malička učím deti, že peniaze sa musia zarobiť a nemajú sa len tak rozhadzovať na hlúposti. Považujem to za dôležitú súčasť výchovy.
Neuznávate model, že muž má uživiť rodinu a žena má byť pri deťoch?
Nepochádzam z rodiny, v ktorej by fungoval takýto model. Moja mamka vždy pracovala a mala svoju prácu a kolegov veľmi rada a stále sa vzdelávala. Do jaslí som chodila od šiestich mesiacov, čo mi určite neuškodilo. Práve naopak.
[ArticleBox Mýty o tehotenstve, ktoré vám môžu zamotať hlavu : 26527]
A svoju mamku považujem za neuveriteľnú, úžasnú ženu a mimoriadne obetavú mamu, na ktorú som hrdá. Myslím, že mala šťastie, že sa vydala za môjho otca. Nenútil ju totiž, aby sa točila iba okolo domácnosti a detí, ale dal jej priestor, aby sa rozvíjala a podporoval ju v tom.
Zarábali obidvaja, a keď sa jednému nedarilo, mohol ten druhý finančne potiahnuť rodinu. Takýto model im funguje 44 rokov, je medzi nimi vzájomná láska a úcta, majú spoločné záujmy a dokážu debatovať o politike, ekonomike, športe, o čomkoľvek. Tento model poznám a páči sa mi. A môj manžel to chápe.
Nie všetky ženy však môžu alebo chcú pracovať...
Samozrejme, sme rôzne, máme rôzny postoj k starostlivosti o deti, rôzny životný štýl, rôzne záujmy... Každá žena si rieši veci tak, ako jej to vyhovuje. Svoje názory nikomu nevnucujem a oceňujem, keď sa ani mne niekto nesnaží vnucovať tie svoje.
Ja jednoducho obdivujem aktívne ženy, ktoré si napríklad dokážu privyrábať aj z domu, jedna niečo píše, ďalšia si otvorila poradňu, ďalšia si urobila e-shop, iná sa popri deťoch venuje samovzdelávaniu, aby sa po materskej vedela lepšie uplatniť, atď. A nerobia to na úkor detí.
Akurát asi nemajú čas na debaty na sociálnych sieťach, chodenie po obchodoch či kávičkovanie. Ale nechcem tu mudrovať, nech si každý zariadi veci tak, ako vie a chce.
Ako teda vyzerá váš bežný deň, keď nevysielate?
Ráno deti zaveziem do škôlky, rýchlo vybavím pracovné a úradné veci,
upracem, navarím... deti sa medzitým v škôlke pohrajú s ostatnými deťmi, niečo sa naučia, prídu do kontaktu s nejakými baktériami a vírusmi, čím si posilnia imunitu.
Popoludní si zdriemnu, potom ich už beriem domov a máme svoj program. Keď ich zoberiem zo škôlky, už sa venujem iba im. Žiadna práca, žiadne varenie či upratovanie. Samozrejme, nie každý deň je takýto. S deťmi chodím
aj k lekárovi, s Dankom k logopedičke, vždy sa niečo pritrafí. Navyše tým, že
sú traja, robím im „deň exkluzivity“.
Jeden deň v týždni trávim väčšinu dňa s jedným z nich a venujem sa len a len jemu, aby mal na chvíľu pocit, že je jedináčik, ktorý nemá konkurenciu. Pri troch maličkých deťoch neustále riešim súrodeneckú žiarlivosť. Zo všetkých síl
sa snažím venovať im rovnakú pozornosť a prejavovať im lásku rovnomerne.
Dankovi a Gabkovi pred spaním často rozprávam aj „rozprávku“ o Troch prútoch kráľa Svätopluka a dúfam, že si jej myšlienku zoberú k srdcu. Zatiaľ to trošku chápe len Danko.
Ešte sa vrátim k vašej práci. Všimla som si, že téma vášho skorého návratu do práce sa dosť riešila v bulvári. Ako na to reagujete?
Zo začiatku som sa pre to trápila a aj som sa naplakala. Teraz mi je to už jedno. Na hlúposti a trápenie sa nemám čas.
Aj nejako relaxujete?
Mám permanentku do fitka. Zatiaľ som tam bola trikrát. Mala by som tam chodiť. Po úraze chrbtice potrebujem spevniť chrbtové svalstvo. Zvlášť, keď mojich šuhajkov ešte stále nosievam na rukách a občas aj dvoch naraz. No priznám sa, že radšej relaxujem s mojimi chlapcami ako vo fitku.
Dala som si aspoň záväzok, že pôjdem na preventívnu prehliadku
a k zubárovi, aby som vedela ako na tom som. Musím sa predsa snažiť byť zdravá, aby som tie moje poklady dokázala vychovať a užiť si ich.
Foto - Ester Erdelyi