Každé dieťa sa niekedy dostane do situácie, keď vie použiť len agresívnu reakciu. Tá je evolučne jednou z najstarších reakcií, keď bola hnacím motorom prežitia. Buď ste útočili, alebo utiekli. V dnešnej dobe má agresivita svoje hranice a situácie vyžadujú jasnú hlavu pri riešení nezhôd alebo vyjadrovaní svojich pocitov.

S veľkým prekvapením pozorujete svojho potomka, ako sa rozbehol oproti vám so zdvihnutou rukou a začal vás biť? S otvorenými ústami cítite, ako sa práve zahryzol do vašej ruky a od bolesti máte chuť ho zdrať z kože alebo aspoň vykríknuť tak, že ho to odhodí do inej galaxie? Či „len“ na vás kričí ako zmyslov zbavený a hovorí vám nepekné slová, ktoré by vás eventuálne mohli raniť?

Rodičia

Presne tak, na počiatku bolo svetlo, a to v podobe rodičov. Väčšinou sa totiž v prejavoch agresivity môžete vidieť vy samotní. Pacli ste niekedy svoju ratolesť po prstíkoch, aby si náhodou nepricvikla pršteky medzi dvere a povedali jej: „To nesmieš!“ a pri opätovnom stretnutí s tou istou situáciou ste rozhorčení, že vás neposlúchla, dokonca počuli sami seba vysloviť: „Aký si škaredý, vôbec ma neposlúchaš!“ Hrýzli ste niekedy vaše dieťatko len tak, „zo srandy“, samozrejme tak, aby ho to vôbec nebolelo, v zápale maznania sa? Buchli ste mamičku po zadku a ešte ste sa tomu zasmiali, keď vám vravela, že ju to bolí a vaše dieťa bolo pri tom? Kričíte málo, ale zato intenzívne, keď vám už rupnú nervy?

Situácií, keď dieťa bolo vystavené reakciám, z ktorých nasáva, čo sa len dá, pretože je ono samotné v šoku, sa odohráva v bežnom živote rodiny naozaj veľa. Každé dieťa je však iné a má aj iné sklony; je inak citlivé a vnímavé a tiež má rôzne tendencie; jedno sa uzatvára do svojho sveta, aby nevidelo, čo sa mu nepáči a chce byť lepším, ba dokonca najlepším na svete, a druhé je prítomné a vnímavé tak silne, že stačí, aby ste „zlyhali“ raz za pol roka, a ono to potom bude opakovať enormne dlhú dobu zakaždým, keď sa mu niečo nepáči, či skôr ako skratku k vyjadreniu k projekcii svojich pocitov bezmocnosti, o ktorých nevie, či niekedy nechce hovoriť.

Deti, samozrejme, neodpozorujú vzorce správania len od svojich rodičov, veľký vplyv má aj starší súrodenec, spolužiaci či už v škôlke alebo škole, ale aj to, čo vidia v televízii. Každá situácia s agresívnym podtónom sa im vrýva hlboko
do vedomia, kde môže spôsobiť rôzne reakcie. Niekedy už pri dojčati môžete vidieť, ako búcha pästičkami maminku a veľmi silno ju odstrkáva. Zaujímavosťou je, že dievčatá majú menšie sklony k agresivite ako chlapci. Dievčatá sa skôr prejavujú škrabaním, hryzením a ťahaním, napríklad za vlasy, pritom chlapci sa skutočne bijú.

Neprehliadajte to dôrazne, ale jemne

Pre dieťa ste vzorom, a preto je potrebné najskôr naučiť seba samého správne ventilovať svoj stres hovorením o svojich pocitoch, ktoré sú súčasťou nášho života, ktorý nie je len prechádzkou ružovou záhradou. Ak vám dieťa ublížilo, jasne mu vysvetlite, čo sa stalo, ako sa cítite a prečo sa vám to nepáči. Láskyplne sa opýtajte, ako situáciu vníma ono. Ak vás pri dojčení pohryzie do prsníka tak, že až nadskočíte od bolesti, zrejme prsník vyberiete a poviete mu, nech to nerobí. Ak po vás pri hraní hodí nejakú hračku, už vás to môže bolieť viac. Dieťa v týchto okamihoch skutočne čaká na vašu reakciu. Môžete reagovať tak, že z hračky vytvoríte nejakú hru, zatiaľ čo jeho čin budete komentovať slovami, že toto vás bolí.

Možno sa k vám pripojí v hre s už raz hodenou hračkou a po čase vás buchne. Opäť sa pozerá na vás, ako zareagujete. V tomto okamihu máte jeho reakcie vo svojich rukách. Zachovajte pokoj. Nekričte, dieťa určite nebite, ani po ňom nehádžte hračky a namiesto toho sa pustite spolu do inej činnosti s rovnakým komentárom, či odíďte z miestnosti po tom, ako mu vysvetlíte, že sa nemôžete s ním hrať, pretože vás bolí, čo urobilo.

 

Krehké sebavedomie

Ako sa má dieťa správať, keď mu hovoríte, že biť sa nesmie a zároveň mu dáte päť a dvadsať na zadok, alebo ho „len“ buchnete po ruke? Aký prístup si potom vytvára k autoritám a sebe samému, keď to, čo robíte vy, je správne, ale keď ono robí to isté, je to zlé a škaredé? Tieto vzorce majú následne veľký vplyv na jeho budúce spoločenské interakcie a sebavedomie.

Iné tváre agresie

Agresia je v tomto prípade často volaním o pomoc v pocitoch beznádeje a bezmocnosti. Niekedy sa jej hranice dotýkajú vynucovania si pozornosti. Tá je totiž pre vaše dieťa cennou komoditou. Až takou, že pre ňu neváha urobiť čokoľvek.

Hry plné agresie

Rozbité hračky, poličky či dokonca dvere, strieľanie, demolácie postavených veží, strkanie, štípanie a bitie kamarátov.. Toto správanie treba usmerniť ihneď na začiatku aj pri drobných konfliktoch, ako sú uštipnutia, ťahanie psa za chvost alebo doťahovanie sa so súrodencom. Ako na to?

Dajte jasne najavo, že akýkoľvek prejav hrubého správania nie je akceptovateľný, a to ihneď bezprostredne po celej udalosti. Odveďte ho nabok, a vysvetlite mu situáciu aj svoj postoj tým, že mu poviete, čo urobil a či by sa to páčilo jemu samotnému. Potom pri každom aj najmenšom náznaku toto napomenutie opakujte. Pomôcť dieťaťu môžete aj tak, že mu ukážete, ako pracovať so svojím hnevom. Naučte ho, čo urobiť, alebo čo povedať, keď sa rozčúli alebo sa cíti ukrivdené.

Jašenie a predvádzanie sa 

Môže byť milé v nižšom veku, ale nie podporované, pretože ľahko prehupne do obdobia, keď bude dieťa predškolákom otáčanie očí, odvrávanie, neúctivé poznámky; väčšinou súvisia s napodobňovaním starších súrodencov alebo aj vzájomného správania sa medzi rodičmi. 

Ako na to? Opäť pomôže len komunikácia o tom, čo sa vám na jeho správaní nepáči a prečo. Opýtajte sa ho, prečo to robí, a ak to nepomôže, napodobnite ho; ak ani po tomto pokuse dieťa neprestane, povedzte mu, že v tomto prípade musíte odísť preč a dieťa nechajte samo so slovami: „Keď sa budeš chcieť o tejto veci porozprávať bez jašenia (odvrávania, atď...), budem rada, ak za mnou prídeš.“

Foto: Shutterstock