Aj vy sa rozplývate pri pohľade na vášho spiaceho potomka nad pokojom, ktorý z neho vyžaruje? Možno patríte medzi mamičky, ktoré sú presvedčené, že sa za týmto výrazom anjela skrývajú živé divadelné predstavenia. Alebo si myslíte, že je pódium prázdne? Poďte sa spolu s nami pozrieť, ako to vidí veda.

REM sny plné obrazov?

Novorodenci trávia polovicu času na spánok v REM fáze, sprevádzanej rýchlymi pohybmi očí, trhavými pohybmi tela a charakteristickým zvukom škrípania zubov už pri väčších deťoch. Na porovnanie, dospelí trávia iba jednu štvrtinu svojho spánku v REM a zvyšok vo fáze bez snov, ktorá nie je REM. Tá sa vyznačuje pomaly sa meniacimi vlnami mozgu. Keby bábätká snívali počas REM, tak by snívali o ekvivalente celého osemhodinového pracovného dňa. Prevedené do čísiel, vedci sa nazdávajú, že by takéto snívanie vyžadovalo omnoho väčšiu predstavivosť, akú by novorodenec (prípadne dieťa staré jeden rok) mohol nadobudnúť zo všetkých podnetov, ktoré ho obklopujú.

Neurovedci sa, naopak, domnievajú, že REM spánok má u novorodencov a dojčiat úplne inú úlohu: umožňuje ich mozgu budovať cesty, integrovať sa a neskôr im pomáha rozvíjať reč. Zatiaľ čo blízky svet okolo nich beží príliš rýchlo na to, aby ho mohli celý vôbec obsiahnuť, chýba takýmto malým deťom ešte priestor v spleti neurónov na toľkú predstavivosť. Snívanie, ako si myslia neurovedci, je kognitívnym procesom, ktorý sa objavuje v ranom detstve, keď deti nadobudnú schopnosť vizuálne a priestorovo si veci predstaviť. Podľa prieskumu psychológa Davida Foulksa a jeho kolegov aj deti v predškolskom veku typicky opisujú statické a prosté sny, bez postáv, ktoré sa pohybujú alebo konajú, majú málo emócií a žiadne spomienky.

Sebadôvera ako reflexia

Počas živých snov so štruktúrovanými príbehmi, ktoré sa odohrali vo veku siedmich alebo ôsmich rokov, si deti v rovnakom čase jasne uvedomujú svoju vlastnú identitu. Vedci sa domnievajú, že sebadôvera je nevyhnutná na vloženie seba do snov. V skutočnosti je to miera sebapoznania, ktoré má dieťa – jeho pochopenie, že by bolo rovnakou osobou, aj keby malo napríklad iné meno, a že je rovnakou osobou ako v čase, keď bolo dieťaťom – silne koreluje s energiou a množstvom štruktúry zápletky v snoch toho dieťaťa.

 

A čo pamäť? Vedci sa v tomto prípade odvolávajú aj na pamäť, keďže prakticky nikto nemá spomienky od útleho detstva. Nenechajte sa však pomýliť; nie je to tak preto, že by sme si ako malé deti neponechávali informácie. Skôr to môže byť preto, že v tomto veku naše mozgy ešte nefungujú takým spôsobom, ktorý by nám dovolil zhromažďovať informácie do zložitých neurálnych vzorcov, ktoré poznáme ako spomienky. Je však jasné, že malé deti si v súčasnosti pamätajú také fakty, ako sú ich rodičia, alebo že človek musí povedať „prosím“ skôr, ako o niečo požiada. Toto sa nazýva „sémantická pamäť“.

Sny a učenie

Až do veku medzi dvoma a štyrmi rokmi deťom skutočne chýba „epizodická pamäť“ – spomienka na podrobnosti o konkrétnej udalosti. Takéto spomienky sú uložené v niekoľkých častiach povrchu mozgu alebo v „kôre“. Napríklad pamäť zvuku sa spracúva v sluchových kortexoch na stranách mozgu, zatiaľ čo vizuálna pamäť sa spravuje vizuálnou formou v kortexoch v zadnej časti. Oblasť mozgu nazývaná hipokampus (hippocampus) spája všetky rozptýlené kúsky dohromady. „Ak si myslíte, že váš mozog je kvetinovým záhonom, všade na hlave vám rastú kvety,“ snaží sa o obrazné vysvetlenie Patricia Bauer z Emory University v Atlante.

„Hipokampus, ukrytý veľmi elegantne uprostred mozgu, je zodpovedný za vytiahnutie všetkých kvetov dohromady a ich uviazanie do kytice. Pamäť je kytica – nervový vzor väzieb medzi časťami mozgu, v ktorých je uložená pamäť,“ vysvetľuje odborníčka. Prečo teda deti väčšinou nezaznamenávajú konkrétne epizódy až do veku dvoch až štyroch rokov? „Dôvodom môže byť to, že hipokampus spája fragmenty informácií dohromady,“ dodáva psychologička. Epizodická pamäť môže byť zbytočne zložitá v období, keď sa dieťa práve učí, ako svet funguje. „Myslím si, že prvoradým cieľom prvých dvoch rokov je získať sémantické vedomosti a z tohto hľadiska by epizodická pamäť mohla byť skutočne veľkým a nechceným rozptýlením," uvádza na záver expertka. 

Foto: Shutterstock