Volanie detí po svojich koreňoch predstavuje pre nich hľadanie vlastnej životnej sily. Bez ohľadu na to, v akých podmienkach sme vyrastali, sa tento fenomén týka každého z nás, nielen adoptovaných detí. Pôvodné putá, reťazce, ktoré vznikajú cez prepojenie s našimi predkami, rodinné vzorce a línie sú nesmierne hybné sily, ktoré ovplyvňujú náš život.
Otec a matka tvoria náš celok
U detí či dospelých, ktorí vyrastali mimo svojich pôvodných rodín, je potreba nájsť svojich biologických rodičov vypuklejšia, zjavnejšia. Zároveň to, čo sa deje u ľudí, ktorých biologické korene sú nejasné, sa v iných podobách deje v každom z nás. Potreba patriť a začleniť sa do systému je jednou z primárnych síl, ktoré nás ako jedincov formujú a silno ovplyvňujú. Fenomén spolupatričnosti hovorí aj o tom, že svoju skutočnú silu čerpáme zo svojej pôvodnej mužskej a ženskej línie. Za silnou, pevnou a „ženskou” ženou stojí jej silná, pevná a „ženská” matka, stará mama, prababka. Žena je úplná až vtedy, keď je túto silu schopná prijať, uznať a čerpať z nej. U mužov to platí presne tak isto.
Roly matky a otca v nás, a to bez ohľadu na to, ako a kým sme boli vychovávaní, sú ako nespochybniteľné stopy, ktoré nás vytvárajú. Vzorce, ktoré sú zakódované hlboko v našej podstate. Ako stromy, ktoré bez pevných a širokých koreňov nedokážu uniesť svoju košatú, priestrannú korunu.
Sila materského puta
Tá je považovaná za najsilnejšiu hybnú silu vôbec. Ak nie je z akéhokoľvek dôvodu umožnená, neznamená to, že mizne.
V rámci princípu rovnováhy medzi vydávanou a prijímanou energiou túži byť ak nie naplnená, tak minimálne akceptovaná a rešpektovaná. Práve vďaka tejto energii vzniká túžba detí vyrastajúcich bez biologických rodičov po iniciovaní kontaktu s nimi a ich spoznaní. A naopak – síce menej často, ale predsa – existuje veľa prípadov, keď sa rodič, ktorý sa pôvodne rozhodol pre podstúpenie adopcie, odhodlá vyhľadať svoje dieťa.
Odmietnutie a prijatie
Osvojené deti, ktoré vedia, že ich rodičia nie sú ich biologickými rodičmi, majú často tendenciu to pôvodné odmietnuť, poprieť. Často nenávidia biologických rodičov, hnevajú sa na nich, že ich odmietli, opustili, odvrhli. Pojem odvrhnutie používajú deti, nechcú o tom rozprávať, nechcú o tom počúvať. Táto téma býva nimi navonok často vytesnená. Cítia veľa krivdy, existenciálnych strachov, neistoty. Často sú bez vnútornej integrity či ozajstnej vnútornej stability. Túžia poznať odpovede na otázky „Prečo?”, „Ako niekto mohol také niečo dopustiť?“,„Prečo vlastne JA?“
Zároveň je tu však prítomná všadeprítomná zvedavosť. Tá väčšinou nastupuje v období dospelosti, keď si takmer každý dospievajúci kladie otázku: „Kto vlastne som?”. Je tu silná a zjavná potreba vedieť, poznať a dozvedieť sa dôvody či pozadie toho, prečo nás rodič odmietol. Tak isto v priebehu dospievania môžu vznikať protichodné pocity voči adoptívnym rodičom. To isté dieťa im môže svojím správaním hovoriť: „Podržali ste ma!” a zároveň im jedným dychom môže hovoriť aj: „Použili ste ma!”. Láska strieda nelásku, prijatie strieda odmietnutie.
Protichodné sily
Sú tu teda zjavné dve (zdanlivo protichodné) sily, teda odmietnutie toho, čo sa stalo, a túžba to prijať a porozumieť tomu. Tieto tendencie žiadnu zo strán nenechávajú ľahostajnou. Znie to pravdepodobne zvláštne, tvrdím však, že postoj
v podobe odmietnutia na jednej strane a potreba prijať, porozumieť a akceptovať, sú vlastne rovnako silné energie, vychádzajúce z jedného zdroja. V určitom bode sa rozdiel medzi odmietnutím a prijatím stiera – a poukazuje na to, že existujú dve strany tej istej mince...
Spolupatričnosť k dvom rodinným systémom
Osvojené deti patria k obom rodinným systémom, ku každému nejako a pre niečo. Rodinný systém ako pôvodný vzorec, ktorého sme súčasťou (či už v ňom dieťa vyrastá, alebo nie) je čosi, čo vyžaduje uznanie. A to uznanie tejto sily ako pôvodného zdroja sily. Uznanie postavenia jednotlivých členov v ňom, a to bez súdenia či hodnotenia. Pri tomto hlbokom uznaní nie je dôležité, či sa s ich konaním stotožňujeme alebo nie. Potreba dieťaťa i dospelého človeka „patriť k niekomu“ (k rodičom, rodine, rodu, národu, rase) vychádza z pudu prežitia. Kto k nikomu nepatril, umrel. Sám neprežil, a už vôbec nie malé bezmocné dieťa.
Volanie po koreňoch neohrozuje súčasný rodinný systém
Túžba adoptovaného dieťaťa vyhľadať biologického rodiča nie je čosi, čo narúša súčasný rodinný zväzok, ktorý vznikol osvojením. Neuberá ani pocitom lásky, spolupatričnosti či vďačnosti adoptívnym rodičom za poskytnutie domova, výchovy, plnohodnotných podmienok pre zdravý a plný život. Naopak, bránenie tejto sile by bolo čímsi, čo limituje prirodzené volanie, túžbu po poznaní, akceptovaní, prijatí čohosi, čo sa udialo. Za znak úcty možno napríklad považovať to, že niektorí rodičia nechávajú dieťaťu krstné meno, ktoré mu dali biologickí rodičia. Veľkou témou je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy, kým
a akým spôsobom sa dieťaťu oznámi, že jeho rodičia nie sú jeho biologickými rodičmi.
Z pohľadu uznania systému je tiež nesmierne dôležité, aký postoj súčasní rodičia prejavujú voči tým pôvodným/biologickým.
Bez ohľadu na dôvody či priebeh adopcie je prejavenie úcty a vďaky, neodsudzovania, nekritizovania a rešpektu voči rôznorodým osudom veľmi podstatným faktorom v tom, ako si celú situáciu dieťa uloží. Aj podľa toho dieťa potom spracováva tieto informácie buď zdravo alebo patologicky. V prípadoch medzinárodnej adopcie, ak je dieťa inej rasy, alebo patrí k inému národu, kultúre či náboženstvu ako súčasní rodičia, je dôležité viesť dieťa k úcte k inému systému bytia a žitia. Iba tak sú oba tieto rodinné systémy pre dieťa darom, môžu ho v živote posilňovať a dokonca mu dávať podporu.
Širokouhlý pohľad
Pohľad, ktorý sa na život a konanie našich predkov a nás samých nepozerá optikou správneho či nesprávneho. Avšak je to pohľad, ktorý v minulom či pôvodnom konaní hľadá kľúč k tomu budúcemu. Pohľad, ktorý uznáva potrebu systému byť úplným. Úplnosť volá po uznaní oboch polarít. Byť úplným znamená uznať aj čosi, čo môže byť dokonca neakceptovateľné či odsúdeniahodné. Táto túžba vychádza z potreby hlboko uznať čosi, čo už spätne nemôže alebo nedokáže byť odsúdené ani vyhodnotené. Ako priestor, kde už nie je dôležité, kto je vinník a kto obeť. Toto uznanie ide akoby vyššie, mimo našu ľudskú potrebu spravodlivosti.
Foto: Shutterstock