Je rozkošné, ale aj poriadne zlostné – vaše batoľa. Je ešte veľmi malé, alebo treba začať s výchovou už v tomto veku? Naučte sa trest aplikovať správne, aby ste vašej ratolesti neublížili, ale zároveň ukázali, že musí dodržiavať isté pravidlá.

Metóda cukru a biča

Výchova detí je pre väčšinu rodičov veľmi náročná disciplína. Najťažšie je pritom nájsť hranicu, kedy sa z rozkošného bábätka, stane človek, ktorého už aspoň niekedy treba rodičovsky usmerniť. Väčšinou to býva práve v batoľacom veku, teda v období od prvých do tretích narodenín. Lenže ako odhaliť ten správny okamih a ako v prípade potreby potomkovi povedať, že práve robí niečo, čo by robiť nemal?

Záležitosťami trestov vo výchove sa zaoberal aj otec všetkých pedagógov Jan Amos Komenský, ktorý za zásadné považoval to, aby ten, kto trestá, nebol v afekte, ale dokázal oddeliť konkrétne nesprávne konanie od osoby dieťaťa. Teda aby dieťa nemalo pocit, že je zlé a dospelý ho nemá rád, ale uvedomilo si, že urobilo niečo nepekné, a preto sa vychovávateľ hnevá. 

Ľudské mláďa sa od narodenia učí predovšetkým napodobňovaním a náhľad na svoje vlastné činy získava najmä z reakcií svojho okolia. Odmalička sa tak učí, že keď urobí niečo, čo rodičia považujú za nesprávne, dostane sa mu odmietnutie. Zároveň však veľmi skoro začne testovať, čo sa stane, keď toto odmietnutie nebude rešpektovať. A, samozrejme, platí to i naopak – keď za dobré správanie príde nejaká odmena, či už vo forme pochvaly, úsmevu, vašej dobrej nálady alebo nejakého hmotného bonusu, pravdepodobne ho bude chcieť zopakovať.

Hovorí sa tomu metóda cukru a biča – za dobré správanie nejaký pôžitok, za zlé zákaz alebo iná nepríjemnosť. Táto metóda má, samozrejme, i svojich odporcov. Predovšetkým medzi čerstvými rodičmi, ktorí tvrdia, že oni svojho potomka nikdy trestať nebudú, pretože trest je vždy zlyhaním rodiča, ktorý nedokázal dieťa motivovať tak, aby neurobilo zakázanú činnosť.

Nesmie sa vás báť

Každopádne by mala platiť zásada, že dieťa by nemalo byť trestom frustrované, alebo dokonca zdeptané. V rodine by mala panovať priateľská a dôverná atmosféra. To nutne neznamená, že musíte s dieťaťom zaobchádzať v každej situácii v rukavičkách. Pokiaľ sa vaše batoľa rúti k rozpálenému sporáku, budete v práve, keď na ne zarevete. Môžete mu hneď potom ukázať, že keď siahnete na sporák, spálite sa, čo vás veľmi bolí. Tak si potomok spojí zľaknutie z vášho kriku s bolesťou, ktorú by si mohol spôsobiť, takže v ňom ostane strach z rozpáleného sporáka.

 

Bezdôvodne vyvolávať v dieťati strach je však trestuhodné a, navyše, väčšinou i zbytočné. Batoľa potom nedokáže rozlíšiť, ktorým svojím prejavom či správaním váš hnev vyvolalo, a svoj strach z vás si nespojí so zlým správaním. Ďalším základným kameňom výchovy batoľaťa by mal byť vlastný príklad. Skrátka, treba sa pred dieťaťom správať tak, ako si želáte, aby sa správalo ono samo. Ťažko od neho môžete chcieť, aby nehádzalo na zem obal od cukríka, keď sa sami nerozpakujete odložiť odpadky ďaleko od kontajnerov.

Veľmi dôležitou položkou vo výchovnom manuáli, ktorý väčšina rodičov sama pre seba za pochodu vytvára a ktorý veľmi často upravuje podľa aktuálnych potrieb a miery svojej trpezlivosti, je dôslednosť. Keď nastavíte vo vašej domácnosti určitý režim a vyhlásite podmienky jeho dodržiavania, je bezpodmienečne nutné, aby ste na nich trvali. To isté platí o odmenách vyhlásených za určité správanie či úspechy, napríklad pri učení na nočník. 

A ešte jedna rada – najlepšie zo všetkého je trestu predísť tým, že jednoducho ratolesti neposkytnete príležitosť na hnevanie. Samozrejme, nedá sa to vždy a všade, no keď poznáte a vopred odhadnete situácie, ktoré deti k nevhodnému správaniu doslova zvádzajú, môžete sa na ne pripraviť. 

Kedy trestať a ako?

Niekedy je jednoducho nejaký trest nutný. Uvedomte si, že keď necháte jej hnevaniu voľný priebeh, život jej neuľahčíte, skôr naopak. Na vyššie uvedenú kardinálnu otázku je ťažké odpovedať všeobecne – rodičia by jednoducho mali sami poznať ten pravý okamih, kedy treba potrestať nevhodné správanie.

Každopádne by sa mali akýchkoľvek trestov ušetriť dojčatá, teda deti do jedného roku veku. Po prvých narodeninách je dobré začať deti učiť, čo celkom určite nesmú, pretože je to pre ne nebezpečné. Napríklad vytrhnúť sa vám na prechádzke a vbehnúť na cestu. Pri takom prehrešku je namieste dať dieťaťu ihneď a jasne najavo, že toto nesmie.  

Okolo druhých narodenín prichádza vek, keď je v niektorých prípadoch skutočne ľahké plesnutie po zadočku dobrým riešením. Musí to byť však trest za úmyselné prekročenie hraníc. Pozor si však dajte i na neplnenie vyhrážok. Ak ratolesti trikrát poviete, že keď to urobí ešte raz, dostane na zadok, a ona to urobí päťkrát a nestane sa nič, jediný záver, ktorý z toho nutne urobí, bude, že si môže robiť, čo chce. S telesnými trestami však treba zachádzať veľmi opatrne.

To, že nám podvečer ujdú nervy, je ľudsky pochopiteľné, od toho sme však dospelí ľudia a rodičia k tomu, aby sme sa ovládli. Vzťah dôvery a bezpečia, ktorý by medzi rodičmi a deťmi mal vždy existovať, predovšetkým však v útlom detstve, kedy sa v dieťati rozvíja vzťah k celému svetu, je veľmi krehký. Preto by ruky rodičov mali byť na objímanie a hladenie, nie na trestanie.

 

Foto: Shutterstock