Jarka pracuje vyše 20 rokov ako učiteľka v materskej škôlke, má dvoch dospievajúcich synov a spokojnú rodinu. Ako učiteľka nedávno riešila trochu neštandardnú situáciu, kedy ju mamička malého chlapca kategoricky žiadala, nech už v žiadnom prípade jej synovi nedovoľuje, obliekať sa pri hre ako dievča.
Mám doma čudáka?
V škôlke majú totiž medzi dievčatkami veľmi obľúbenú "dievčenskú krabicu" plnú látok, šatiek a šiat "pre princezné". Synček nespokojnej mamičky sa často s dievčatkami nadšene hrával, rád sa prezliekal za princezné a často tak vítal mamičku, keď prichádzala - mal jednoducho radosť a chcel sa pochváliť.
Vzhľadom k tomu, že si Jarka podobným obdobím prešla so svojím starším synom, mala o problematike veľa informácií, bola tolerantná, chápavá a nemala predsudky. (Aj keď sa aj ona ako matka prirodzene obávala, či sa v jej synčekovi neskrýva dievča uväznené v mužskom tele.)
Kým na homosexuálov už nepozerá väčšinová spoločnosť cez prsty a zvyčajne chápe, že si svoju sexuálnu orientáciu priniesli na svet, transsexuáli sú vnímaní ako čudácki exhibicionisti a ich osobný život nebýva jednoduchý. Jarkin syn však zo svojho dievčenského obdobia vyrástol a ona sa tak mohla vďaka svojim osobným i profesijným skúsenostiam mamičke chlapca fundovane poradiť.
Zakázať, alebo povoliť?
Britská psychologička Alison Soutter na základe svojich 15 rokov trvajúcich výskumov chlapcov s poruchou pohlavnej identity tvrdí že: "... želanie byť dievčaťom - obliekať sa ako dievča a robiť to, čo sa bežne považuje za dievčenskú činnosť - je medzi malými chlapcami pomerne bežné." Podľa psychologičky ide vo väčšine prípadov skôr o oneskorenie vo vývoji, alebo aktuálnu záľubu, než o trvalú poruchu.
V knihe Výchova chalanov od skvelého austrálskeho psychológa Steve Biddulph sa o chlapcoch s túžbou prezliekať sa za dievčatá a napodobňovať typicky dievčenské správanie píše: "Rodičia by k nemu mali pristupovať zhovievavo a mali by sa postarať o to, aby sa chlapec nestal terčom posmechu."
A Biddulph ďalej upozorňuje: "Chlapčenská túžba byť dievčaťom naráža na značný tlak rovesníkov, takže toto želanie je zrejme skutočne silné. Pre dieťa je kruté, keď ho musí potláčať, a pravdepodobne to v ňom vyvoláva značné napätie." Podľa psychologičky Alison Soutter je dokonca možné, že zákazy a reštrikcia jeho túžbu ešte vystupňujú.
Potrebujú pochopenie
Ak sa zdá, že chlapec zo svojej inakosti nevyrastie, je veľmi dôležité, aby si bol istý pochopením, prijatím a láskou rodičov. "... Posmech je veľmi bolestným zážitkom a môže viesť k ďalším problémom, chlapci s poruchou pohlavnej identity potrebujú pomoc a ochranu," zdôrazňuje psychológ a autor mnohých kníh o výchove Steve Biddulph.
Biddulph v takýchto prípadoch veľmi odporúča, aby rodičia starostlivo vyberali školu, kam bude chlapec chodiť. Skôr než veľké štátne školy, kde často bujnie šikanovanie, odporúča vybrať menšie "alternatívne" školy s osobnejším prístupom a väčšou toleranciou k odlišnostiam jednotlivcov. Chlapca je dôležité (kľudne s pomocou psychológa) viesť k tomu, aby sa vedel prípadnému posmechu brániť a vedel sa s ním vnútorne vyrovnať, čo nie je pre dieťa i dospievajúceho vôbec jednoduché!
Zapojte otecka
Ale späť k príbehu učiteľky Jarky; empatická pedagogička mamičku veľmi upokojila a v duchu názorov odborníkov odporučila, aby matka chlapcovi v jeho hrách nebránila. Veľmi negatívny (až agresívny) postoj otca, ktorý si svoje názory úplne nenechá vyhovoriť, navrhla riešiť tak, že sa mamička s chlapcom dohovorí, že v škôlke si môže užiť "dievčenských hier", čo hrdlo ráči a doma na neho naopak budú čakať autíčka, motorky, lego... A hlavne angažovaný otecko, ktorý mu ukáže, že mužský svet nestojí na kritizovaní zdanlivých chýb a nedostatkov z bezpečia gauča - ale v tvorivej a kreatívnej hre, či už s legom alebo s otcom na rybách či ihrisku.
Zaujímavý je v týchto súvislostiach postreh psychologičky Alison Soutter, ktorá si pri svojich pozorovaniach všimla, že silnejšie sklony k týmto hrám mali chlapci z rodín, kde otec plnil svoju úlohu veľmi pasívne, napríklad z dôvodov hendikepu či ťažkej chorobe.