Rodičia môžu túto veľkú premenu svojho potomka len z diaľky pozorovať a ticho sa čudovať, alebo sa môžu aktívne zapojiť a dieťa viesť smerom, ktorý považujú za ideálny. „Rodina a prostredie, kde sa dieťa nachádza v prvých rokoch života, do veľkej miery určuje smer, ktorým sa dieťa bude neskôr uberať.
Vedci sa stále presne nezhodli na tom, do akej miery prostredie určuje inteligenciu dieťaťa, ale moderné výskumy odhaľujú stále viac prekvapivých dôkazov o tom, že je to viac, než sme si predtým mysleli,“ vysvetľuje Michaela Tilton, lektorka kurzov pre batoľatá a batoľacej znakovej reči Baby Signs.
Viem to ako ty
Dieťa sa spočiatku učí prevažne napodobňovaním, teda sa pokúša robiť všetko to, čo okolo seba vidí. „Takže keď hovoríme, že dieťa je neporiadnik po tatovi, tak to môže byť pravda, ale nie je to dané génmi, ale napodobňovaním,“ objasňuje M. Tilton.
„Rodina a prostredie určujú povahu dieťaťa tým, že mu vštepujú vžité spôsoby správania, ako reagovať v rôznych situáciách. Napríklad keď dieťa siahne
na niečo, na čo siahať nemá, a mamička ho capne po ruke, zažije si túto reakciu ako správnu, a keď mu potom na pieskovisku iné dieťa vezme jeho formičku, capne ho tiež.“
Prostredie ovplyvňuje aj to, ako bude dieťa v budúcnosti schopné komunikovať. „Výskumy ukázali, že rodičia, ktorí používajú praktiky vzájomnej komunikácie s dieťaťom, majú deti, ktoré mnohonásobne predstihnú svojich vrstovníkov v schopnosti vyjadrovania a bohatosti slovnej zásoby, čo neskôr vedie k náskoku v škole. Deti, ktoré so svojimi rodičmi viac komunikujú, sa tiež viac učia o svete okolo seba.
Zažívajú si tak nielen záujem a náklonnosť k učeniu, ale tiež sa viac dozvedajú a sú vďaka tomu chytrejšie,“ doplňuje M. Tilton. Tak môžu rodičia, ktorí pripravia vhodné a podnetné prostredie, na jednej strane otvoriť dieťaťu cestu k rozvoju, po ktorej neskôr bude samo kráčať.
Na druhej strane rodičia, ktorí to nie sú schopní napríklad preto, že sa s tým sami nikdy nestretli, môžu svojim deťom v dobrej viere skôr uškodiť. „Mnoho rodičov si napríklad neuvedomuje, že nevhodným chválením svojich detí
im pripravujú prostredie, ktoré im uberá na kreativite, motivácii sa učiť a znižuje ich šance na neskoršie akademické úspechy,“ dodáva Michaela Tilton.
Bezpečný domov? na kolená!
V období, kedy sa batoľa učí chodiť alebo dokonca behať, je dôležité, aby ste svojmu malému chodcovi zaistili bezpečie. Väčšina z nás si totiž z vlastných výšin ani neuvedomuje, aké veľmi nebezpečné môže byť naše bývanie pre drobca. Ideálne teda je, pokiaľ si byt preleziete pekne na kolenách tak isto ako vaše dieťa.
Uvidíte, kde sú ostré rohy vo výške očí potomka, kam všade môže malý prieskumník spadnúť, o čo sa udrieť či priškripnúť. Skúste zalomcovať skrinkou alebo stolíkom s kvetináčom či oprieť sa o zrkadlo a hneď uvidíte, čo treba zabezpečiť.
V detských sekciách mnohých obchodných domov a značiek, napríklad škandinávska IKEA, dostať množstvo vychytávok, ktoré vám budú pri zabezpečení vášho domova proti najrôznejším detským úrazom veľmi nápomocné: od zábran cez istenie okien až po záslepky elektrických zásuviek.
Tank, alebo mixér?
Podľa detských psychológov v podstate neexistujú vhodné a nevhodné hračky. Detský psychológ Václav Mertin vo svojej knihe Zo skúseností detského psychológa píše, že to, či hračka uspeje, teda či bude podnecovať a obohacovať rozvoj dieťaťa a či ju vo výsledku budeme pokladať za prínosnú, záleží na mnohých ďalších okolnostiach.
Doktor Mertin napríklad neodporúča kupovať funkčné zmenšeniny dospelých nástrojov, teda práčok, vŕtačiek či mixérov. „Za vhodnejšie pokladám snahu maximálne priblížiť život dieťaťa skutočným veciam a činnostiam a na hranie kupovať hračky čo najjednoduchšie, prirodzene mnohoúčelové,“ radí V. Mertin.
Špeciálnou kapitolou sú najrôznejšie zbrane, určené najmä chlapčekom: meče, samopaly alebo tanky. Mnoho rodičov sa s predstavou, ako sa ich celkom malé dieťa hrá na vojnu, zmieruje len ťažko. Niektorí sa na dieťa hnevajú za to, že uprednostňuje takú hru, a akékoľvek hračky v podobe zbraní odmietajú kúpiť.
„Osobne odporúčam nebrániť deťom v podobných hračkách. Na druhej strane by som hru s nimi príliš nepodporoval. Vyjadril by som aj čiastkový nesúhlas. Deťom by som podobnú hračku ojedinele kúpil, skôr však na ich prianie než z vlastnej iniciatívy.
Viedol by som dieťa k tomu, aby okrem hier s ostatnými deťmi nepoužívalo hračky na mierenie na druhých ľudí. Zásadný nesúhlas by som vyjadril, keby dieťa použilo strieľanie vážne, teda keď má zlosť a keď chce niečo dosiahnuť,“ dodáva detský psychológ.
Odpútajte sa!
Mnohé mamičky majú v tomto období problém s odstavovaním svojich dojčených detí. Nedarí sa to ani tridsaťpäťročnej Ivane, ktorá stále dojčí svoju Rozárku napriek tomu, že už má 32 mesiacov.
„Dojčenie je krásne a ja som si ho naozaj užila. Teraz už je však dcérka veľká a celkom úprimne už ma jej záujem o moje prsia dosť obťažuje. Bohužiaľ, všetky snahy o odstavenie sa zatiaľ skončili fiaskom. Asi sa budem musieť naozaj pevne rozhodnúť a niekam na týždeň odísť,“ uvažuje Ivana.
Zatiaľ čo v dojčenskom období je tesné pripútanie matky k dieťaťu prirodzené a viac než vhodné, batoľací čas by mal byť, naopak, obdobím odpútavania sa.
Túto fázu považuje detská psychologička Ilona Špaňhelová za rovnako dôležitú, ako je predchádzajúca fáza dojčenia. V raných mesiacoch života dieťaťa pomáha dojčenie rozvíjať väzbu medzi matkou a dieťaťom, keď však vznikne psychická závislosť od dojčenia či už zo strany dieťaťa alebo matky, je to nesprávne.
„Keď sa matke nedarí ani po troch rokoch skončiť s dojčením, a poznám také, mala by sa matka v prvom rade sústrediť na to, z akého dôvodu sa dojčenie nedarí ukončiť, aká je väzba medzi ňou a manželom, aký má vzťah k dieťaťu, čo všetko pre ňu znamená, aké je jej vlastné sebachápanie,“ vysvetľuje doktorka Špaňhelová.
Podľa nej by dieťa nemalo byť naučené chodiť
si k prsníku v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, či sťahovať matke tričko pokojne aj na verejnosti. Prvotná by v tomto období mala byť vždy mamičkina náruč.
Kauza nočník
Pre ľudí, ktorí nikdy nemali malé dieťa, je to možno trochu smiešne. Pre rodičov sa však kauza plienky verzus nočník stáva v určitom čase alfou a omegou rodinného života.
Ako teda na to ísť? Ideálny čas je podľa odborníkov zhruba medzi 15 a 18 mesiacmi veku, pravdaže pri splnení dvoch podmienok: jednak si dieťa musí uvedomovať, že práve ciká alebo sa práve vycikalo, jednak musí byť jeho močový mechúr schopný obsiahnuť väčšie množstvo moču, aby batoľa dokázalo cikať menej často. Po splnení týchto podmienok môžete kúpiť nočník a vysvetliť svojmu potomkovi, na čo je ten vynález.
Potom mu pripravte pokiaľ možno ideálne podmienky. Ak doma nemáte práve studený odchov alebo je práve teplé ročné obdobie, pokojne ho nechajte doma behať len v tričku bez nohavičiek, aby si nielen uvedomovalo, že sa mu chce cikať, ale aj preto, aby ho manipulácia s oblečením nezdržiavala.
Tým zvýšite jeho šancu na úspech. Nenechajte dieťa sedieť dlhé minúty
na nočníku a hrať sa tam, nočník slúži len na vykonanie potreby. Úspech pochváľte, ale netreba žiadne špeciálne oslavné tance. Až sa to nabudúce nepodarí, sklamanie by bolo tým väčšie. Pokiaľ sa raz dieťa naučilo používať nočník, plienky už prípadne dávajte len na noc.
Spolu? Skôr vedľa seba
Batoľatá sa ešte nevedia hrať spolu tak ako väčšie deti, takže sa hrajú skôr paralelne vedľa seba. To vôbec neznamená, že by nevyhľadávali spoločnosť svojich vrstovníkov, práve naopak! Pre rodičov je však toto obdobie pomerne náročné.
„Naša dvojročná Amálka túži po neustálej prítomnosti ďalších detí, a len čo niekde vidí detskú spoločnosť, nič ju nedonúti k odchodu. Lenže s deťmi vôbec nevie vyjsť a neustále sa s niekým bije alebo na niekoho doslova jačí.
Všetky naše návštevy materského centra, ihriska alebo pieskoviska vyzerajú rovnako: Amálka nadšene beží k deťom, ale trvá to sotva pár minút a už je rev a ja musím riešiť, čo zase komu vyviedla,“ hovorí tridsaťdvaročná Milena. Pre ňu sú tieto okolnosti, samozrejme, veľmi nepríjemné, pre Amálku je však taký tréning sociálnej komunikácie v jej veku úplne nevyhnutný.
Možno by to ale chcelo trochu odborného vedenia. „V našom centre ponúkame popri kurzoch komunikácie detí s batoľatami napríklad aj programy ako Poznávame svet a Rozvíjam sa, kde sa rodičia s batoliatkami inšpirujú a pri spoločných aktivitách sa učia spoločne poznávať,“ dopĺňa k tomuto problému Michaela Tilton.
Znakovanie s batoľatami
Možno už ste o znakovaní niekedy počuli. Ide o unikátnu metódu jednoduchých znakov, pomocou ktorých sa batoľa môže s rodičmi jednoducho dorozumieť aj v dobe, kedy ešte dobre nehovorí.
„Deti, ktoré používajú na komunikáciu znaky, sú schopné sa dorozumieť so svojimi rodičmi oveľa skôr ako deti, ktoré čakajú, až to zvládnu pomocou slov. Samozrejme, existujú situácie, kedy mamička dokáže odhadnúť, že dieťa plače, pretože má hlad alebo potrebuje vymeniť plienku, ale nájde sa i množstvo situácií, kedy dieťa chce komunikovať len tak, bez toho, aby práve niečo naozaj potrebovalo.
A to by bez znakov nebolo možné,“ vysvetľuje lektorka Baby Signs. Preto je podľa nej mnoho rodičov začínajúcich so znakovaním prekvapených, že dieťa nezačína so znakmi na životné potreby, ako je jedlo a pitie, ale so znakmi, ktoré slúžia na podelenie sa o to, čo dieťa práve zaujalo, trebárs znaky na svetlo, čiapku či mačku.
Kedy vyraziť k lekárovi
K batoľaciemu veku patria i prvé detské choroby. Zatiaľ čo väčšina dojčiat príliš nechorľavie, batoľatá už sú na tom trochu inak. Začínajú sa totiž pohybovať medzi svojimi vrstovníkmi, rodičia s nimi častejšie navštevujú miesta, kde je veľká koncentrácia ľudí, a tak na seba prvé choroby nenechajú dlho čakať.
Berte to ako tréning imunitného systému, ktorý sa vám bude veľmi hodiť, až dieťa nastúpi do škôlky a vy sa vrátite do práce. Najčastejšou chorobou batoliat je bežné nachladnutie. Pediater Christopher Green dokonca tvrdí, že priemerné batoľa sa nachladí šesťkrát ročne, čo vychádza približne na každých 8 týždňov.
Najväčšie ťažkosti vám môže spôsobiť podávanie liekov, pretože donútiť batoľa, aby si nejaký liek vzalo, sa občas rovná heroickému výkonu. Našťastie sa väčšina liekov pre malé deti vyrába vo forme sirupu a výrobcovia sa snažia o čo najpríjemnejšiu chuť.
Pri bežných virózach, krátkodobom vracaní alebo hnačke sa netreba príliš znepokojovať, zvlášť keď dieťa vyzerá relatívne spokojne. Ani horúčka sa už dávno nepovažuje za nepriateľa, ale skôr za spojenca, ktorý bacily spoľahlivo vyhubí. Kedy je teda situácia natoľko vážna, aby vyžadovala okamžitú konzultáciu s lekárom? Najlepším návodom je váš pocit.
Pokiaľ je dieťa viditeľne znepokojené, bledé a spotené, má sucho v ústach, zapadnuté oči, ťažko dýcha alebo sa nemôže poriadne nadýchnuť, či je pre neho bolestivý každý pohyb alebo ostré svetlo, na nič nečakajte a choďte. Po prvom roku života vášho potomka by ste nemali zabudnúť ani na návštevu zubného lekára.
Nenechajte sa zneistiť tým, že ste v pusinke ešte nenašli všetkých dvadsať mliečnych zubov, napriek tomu sa na prehliadku vyberte. O detský chrup sa totiž treba začať starať čo najskôr, aby ste predišli nepríjemným problémom v budúcnosti.