Máte pocit, že narodenie Jonáša ovplyvnilo váš spev? Máte pri speve
iný prejav ako predtým?
Počula som, že pôrod má vplyv aj na hlasivky, hlavne keď sa rodí cisárskym. Nedávno som bola na kontrole a pýtali sa ma, či je všetko v poriadku, ako sa spevácky cítim, lebo vraj jedna slávna speváčka nemohla po cisárskom reze spievať. Niekde sa jej trošičku narušilo nejaké svalstvo a už to nešlo. Lebo spev je hlavne o dychu. Ja som, našťastie, nezaznamenala žiadny rozdiel a spieva sa mi rovnako ako predtým. Ani na hlase sa podľa mňa nič nezmenilo.
Prečo ste rodili cisárskym?
Po dvanásťhodinovom prirodzenom pôrode som nakoniec skončila na sekcii. Ale aj napriek tomu to bol pre mňa taký zážitok, že na druhý deň som povedala, že môžem ísť rodiť znova. Jonáška som prenášala, vôbec sa mu nechcelo ísť na svet, takže mi pôrod museli vyvolať a asi aj preto trval skoro 12 hodín.
Dostala som epidurálku a myslím, že tá to celé trochu zbrzdila, najprv prišli kontrakcie, potom trošku ustúpili a tak sa to stále dookola opakovalo. Necítila som žiadne bolesti, alebo som si ich aspoň neuvedomovala. Tým, že sa diala taká pozitívna vec – prichádzalo na svet moje dieťa, veľmi som sa z toho tešila a stále dokola som si spievala.
Keď už som nevládala spievať, naznačila som partnerovi, ktorý bol celý čas pri mne, aby začal spievať on. Už som bola otvorená na osem prstov, ale bábätko začalo mať horšie ozvy, takže kvôli nemu pristúpili na cisársky. Ale ani z toho nemám žiadnu traumu, celé to trvalo asi 2 minúty, takže som si to nestihla ani uvedomiť.
Kde ste rodili?
V súkromnej pôrodnici u Kocha. Chcela som mať pocit súkromia, chodila som
tam v tehotenstve na kontroly a mala som dobrý pocit z personálu. Síce sa stále hovorí, že keď sa niečo vyskytne, aj tak musia dieťatko previezť na Kramáre, ale ja som žiadne problémy neočakávala.
Človek by nemal uvažovať tak, že sa vopred o niečo strachuje. Ja som išla na pôrod veľmi pozitívne a optimisticky naladená a nepripúšťala som si, že by sa niečo mohlo stať. Jonáško už hodinu po pôrode spal na mne a odvtedy bol celý čas pri mne. Jedine mali podozrenie na novorodeneckú žltačku, ale vysvetľovala som im, že to má po mne taký žltý pigment, ja som tiež taká do žlta. Na dovolenke sa vždy všetci z rodiny opália na hnedo a ja som žlto-hnedá.
Nemali ste po cisárskom problém s dojčením?
Tým, že pôrod prebiehal na začiatku ako prirodzený, mlieko som mala v podstate hneď. Vlastne som ho mala už štyri mesiace predtým. Boli sme na dovolenke v Thajsku, kde som na letných šatách mala stále mokré škvrnky. Stále ho mám veľmi veľa, občas zo mňa normálne strieka, keď nemám podprsenku.
Dojčiť chcem, kým sa mi bude dať, pretože dojčenie je pre mňa jeden z najpríjemnejších momentov, ktoré celé materstvo prináša, sú to pre mňa najkrajšie a najintímnejšie chvíle. A hlavne teraz, keď už je Jonáško živý a stále sa mrví a šije so sebou, dojčením sa vždy krásne upokojí.
Zvyknete dojčiť aj na verejnosti?
Neviem, či je to spojené s mojím povolaním a s tým, že nemám problém s určitou mierou exhibície, ale mne to príde ako niečo také prirodzené, že nemám problém dojčiť hocikde, či na letisku, na ulici, na dovolenke v mori... dobre, že nie na javisku :-)
Dodržiavate aj špeciálny jedálny lístok kvôli dojčeniu?
Musím sa priznať, že som jedálny lístok nedodržiavala ani počas tehotenstva, nieto ešte počas dojčenia. Jem úplne všetko. Samozrejme, že som sa v tehotenstve vyhla zakázaným veciam, ako napríklad surové mäso.
Inak som jedla a jem všetko ovocie, zeleninu, strukoviny, surovú kyslú kapustu. Snažím sa stravovať zdravo, neholdujem vyprážaným jedlám, údeninám ani sladkostiam, ale inak jem úplne všetko. Možno bol Jonáško už z bruška na to zvyknutý a vytrénovaný, takže mu to nerobí problém ani teraz, keď sa mi niečo vylúči do mlieka.
Ako dlho po pôrode ste začali opäť spievať?
Spievanie som takmer neprerušila, asi len na nejaké dva mesiace. Ešte tri týždne pred pôrodom, na konci apríla, som spievala na vystúpení, čo bol priamy prenos do televízie a všetci sa báli, že sa niečo stane, že začnem mať pôrodné bolesti, len ja som bola úplne v pokoji a v pohode.
Rodila som v máji a už o necelý mesiac som mala vystúpenie, ale len tu v Bratislave, na hrade bol veľký open-air festival. Vopred som však upozornila na to, že ak sa nebudem dobre cítiť, zruším to, pretože predsa len som mala cisársky a jazvu a my speváci ten dych a brušné svalstvo pri speve naozaj potrebujeme. Ale nakoniec to dopadlo v pohode.
Samozrejme, že to ešte nebolo úplne komfortné spievanie. Potom v septembri som už spievala vo Viedenskej štátnej opere bez nejakého pardónu, že prepáčte, ale ja som rodila, lebo tam ten výkon musí byť naozaj stopercentný
a nikto neprihliada na to, ako sa cítite. Odvtedy spievam stále.
Spievate aj jemu?
Určite. Spev má rád a keď bol menší a plakal, vzala som si ho na ruky a začala som spievať. Tá intenzita a decibely sú pri tomto type spevu obrovské, ale on s tým nemal problém a v pohode zaspal.
Kto vám pomáha s malým pri zahraničných cestách a vystúpeniach?
Partner ide so mnou, keď môže, ale keďže je pracovne dosť vyťažený, mám dve priateľky, ktoré sa striedajú. Ja by som ani nepovedala, že sú to babysitterky, pretože v prvom rade sú to moje priateľky, s ktorými som
sa stretávala ešte predtým. Sú to akoby jeho druhé mamy, ktoré ho stále navštevujú a on sa s nimi cíti absolútne pokojne.
Jedna je moja susedka a druhá kamarátka, cvičiteľka z Mama Fitu, ktorá ma počas tehotenstva začala trénovať. Nikdy predtým som pravidelne necvičila, ale tým, že som v tehotenstve bola častejšie doma, povedala som si, že by som mala začať. Ona ma teda začala trénovať a tak sme sa skamarátili,
že teraz pravidelne navštevuje Jonáška.
Ja som ale zatiaľ nejaké veľké zahraničné cesty nemala, boli sme len tri týždne v Hamburgu, týždeň v Štokholme a týždeň v Prahe. Až teraz v apríli bola najdlhšia, keď sme boli na šesť týždňov v Buenos Aires. Určite by som si nedovolila takto pracovať, keby Jonáško nebol spokojný a keby to bolo
na plný úväzok, osem hodín denne.
Ale tým, že mám takéto zamestnanie, kde mám tri týždne voľno, potom idem na štyri dni niekam zaspievať, potom mám zase voľno, počas dňa tri hodiny skúšam, potom mám dve hodiny prestávku, takže ten pracovný čas je veľmi atypický. Ja som spokojná a mám pocit, že aj Jonáško.
Ako prebieha vaša príprava na vystúpenia?
Keď mi agentúra, ktorá ma zastupuje, oznámi v akom termíne a na akom mieste by som mohla spievať nejakú konkrétnu postavu, poviem, či mám alebo nemám záujem. Väčšinou sa to plánuje rok až dva dopredu. V kalendári mám naplánované dva roky dopredu, čo idem kedy robiť.
V roku 2013, keď som ešte nebola ani tehotná, som vedela, že v apríli – máji 2015 budem v Buenos Aires. Keď ide o rolu, ktorú som ešte nespievala, potrebujem jeden až dva mesiace, aby som si ju naštudovala a naučila sa ju. Potom sa mesiac skúša v opernom dome.
Niekedy mám pocit, že tie skúšky, keď sa to celé ešte len tvorí, sú pre mňa zaujímavejšie a zábavnejšie. Scénické stvárnenie opery je vždy iné a zaujíma ma, ako to dané dielo alebo postavu, ktorá už bola tisíckrát spracovaná, režisér uchopí a ako ju stvárni.
Máte niekedy iné vnímanie postavy a názor ako režisér?
Určite sa to stáva, lebo tie operné diela sú sto, dvesto, tristo rokov staré, čiže väčšinou majú taký konzervatívny obal, sú napísané klasicisticky a teraz sú veľmi moderné súčasné réžie, ktoré idú až do extrémnosti, takže veľakrát sa stalo, že som s tým stvárnením nebola úplne stotožnená.
Na začiatku som si aj poplakala, napríklad keď som v roku 2006 v Salzburgu Mozartovu operu spievala ako pankáčka v kanadách, vo vybíjanej bunde a celá potetovaná. Ešte som popri spievaní mala aj žuvať žuvačku. Ja som si pri študovaní postavy predstavovala princeznú v krásnych šatách, takže vtedy sme sa aj trochu pochytili.
Pred dvoma rokmi som zase v Berlíne v opere Stravinského Rake ́s Progress mala prísť na pódium tak, že v jednej ruke plechovka piva, v druhej cigareta, mala som na sebe lodičky, potrhané pančuchy a len podprsenku.
Ale tam sa to hodilo, vychádzalo to z deja, takže tam som neprotestovala, postava sa dostala na okraj spoločnosti, opustil ju partner, ona sa zrútila a trpela depresiami, takže to vyzeralo veľmi reálne.
Vy ste veľmi pozitívny a stále usmiaty človek. Nie je pre vás náročné hrať depresívne postavy?
Mám trošku problém s tým, aby som sa neusmievala a často ma aj režiséri upozorňujú „neusmievaj sa toľko, buď trošku vážnejšia, nebuď taká roztomilá...“ Samozrejme, že sa viem vžiť do postavy a obsiahnuť aj tragickosť, ak to tá postava má mať. Ale prirodzenejšie mi je usmievať sa a byť veselá.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia rola?
Srdcu mi je najbližšia vždy tá postava, ktorú práve spievam. Tou práve v tej
chvíli žijem a preto sa mi zdá najkrajšia a najmilšia. Ale mám veľmi rada Adinu
z Nápoja lásky, Gildu z Rigoletta, Zuzanu z Figarovej svadby. Do Adiny ma obsadzujú najčastejšie a práve tú som teraz spievala aj v Buenos Aires.
Ako ste sa dostali k spevu?
Mala som vnútornú túžbu spievať, ktorú som nasledovala. Počas štúdia na pedagogickej fakulte som tri roky chodila okolo základnej umeleckej školy a vždy som si hovorila, že sa tam musím ísť pozrieť. Až vo štvrtom ročníku som tam zaklopala a povedala im, že chcem spievať.
Tam si ma vypočula pani učiteľka Mojžišová, povedala, že som talent a môžem začať spievať. Tak som sa ako dvadsaťtriročná začala učiť. Predtým som o klasickom speve nemala ani šajnu. Po absolvovaní pedagogickej školy som nastúpila na konzervatórium do Bratislavy, kde som bola dva roky a potom ešte päť rokov na VŠMU. Končila som, keď som mala 29 rokov.
Tým, že som už bola v produktívnom veku, vedela som, že si nemôžem študovať len tak pre zábavu, ale cítila som, že ma to baví a asi to má zmysel, lebo moje napredovanie bolo rýchle, mala som spätnú väzbu v takej podobe, že už počas školy som vyhrávala súťaže a vždy som bola medzi najlepšími študentmi.
Uvedomovala som si, že to asi má zmysel a budúcnosť, inak by som to nerobila. Operný spev je totiž veľmi úzka špecializácia a špecifické povolanie a keď človek nepatrí medzi najlepších, je pre neho veľmi ťažké sa niekde uplatniť.
Ja som si teda predĺžila študentské časy a pracovať som začala, keď som mala tridsať rokov. Možno aj preto som si založila rodinu až v tridsiatich ôsmich. Mám to celé nejaké posunuté. Kedysi som si hovorila, že chcem mať osem detí, teraz to už asi nestíham :-)
Jedine, že by ste mali niekoľkokrát dvojičky...
Vždy som veľmi chcela dvojičky, pretože ja sama som z dvojičiek. Mám sestru dvojča, ktorá sa na mňa vôbec nepodobá, ale od malička to bola pre mňa najlepšia kamarátka, vždy sme mali krásny, silný vzťah, preto som chcela aj ja mať dvojičky. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť...