Každý z nás má aj svoje potreby a záujmy. Ale keď ich dlhodobo prehliadame, ignorujeme alebo potláčame v snahe vyhovieť potrebám druhých, zákonito sa budeme cítiť frustrovaní a menejcenní. Ako teda rozpoznať, že sme prekročili pomyselnú hranicu medzi dávaním a prijímaním? Existuje viacero signálov, že naše potreby sú neuspokojené, že naše hranice ochoty sú prekročené.
Emocionálne reakcie
Emócie ako hnev, nespokojnosť, frustrácia, pocity krivdy a nespravodlivosti nám signalizujú, že niečo nie je v poriadku. Emócie sú priamo prepojené s našimi potrebami, hodnotami a presvedčeniami. Ak začíname byť nervózni v okamihu, keď si deti pýtajú jesť alebo keď čítame nový mail od šéfa, je čas venovať svojej emócii pozornosť.
Telesné reakcie
Nervozita, zvýšený tlak, potenie, zastavenie alebo zrýchlenie dýchania a ďalšie telesné reakcie nám signalizujú, že reagujeme stresom na prekročenie našich hraníc. Myšlienkové pochody – ak sa naša myseľ vracia ku konkrétnej situácii, je dosť možné, že je to práve tá, ktorú nemáme vnútorne vyriešenú.
Ak si znova a znova premietame situáciu, v ktorej náš partner urobil niečo, čo sa nás dotklo, tak sa tým budeme v mysli zaoberať. Mozog nemá rád nedoriešené situácie, a preto sa k nim vracia. Môže to byť signál, že boli potlačené naše potreby, ignorované naše hodnoty.
Správanie
Emócie, telesné reakcie aj myšlienky sú vzájomne prepojené a často sa premenia na vonkajšie správanie. Takže ak nečakane vybuchneme hnevom, nespokojne zafrfleme, urobíme cynickú poznámku, prevrátime oči a ironicky povieme: Jasné, šéfe! – znova to môže byť signálom toho, že prekračujeme svoje hranice. Že robíme niečo, čo už nechceme robiť. Sme za svojou hranicou trpezlivosti, ochoty, snahy alebo únavy. A tomuto chceme zabrániť.
Foto: Shutterstock