Odísť bez bolesti a neumierať osamelo. Takéto sú najčastejšie odpovede na otázku, ako by sme si priali umierať. Ako však docieliť, aby sme odišli zmierení sami so sebou? Napríklad počúvaním toho, o čom v posledných dňoch a hodinách pred smrťou hovoria samotní umierajúci.

Posledná bilancia

Psychosociálna pracovníčka Jindřiška Prokopová z domáceho hospicu Cesta domov, ktorá dlhodobo pracuje s umierajúcimi, zdôrazňuje, že každý odchod je unikátny a zovšeobecniť sa veľmi nedá. „Je to oblasť veľmi krehká a vnútorná. Na smrť sa nemôžeme úplne pripraviť a každý ju prežíva inak. Sú deväťdesiatroční, ktorí nechcú umrieť a ľutujú množstvo vecí, ktoré nestihli, môžu byť však aj tridsaťroční, ktorí sú so svojou smrťou zmierení a už nepotrebujú vôbec nič... Nič nie je nesprávne. Keď sa v tej situácii ľudia nechajú viesť k tomu, čo je pre nich dôležité, tak je to všetko v poriadku. Aj to, že sa z nejakého dôvodu hnevajú, že niečo ľutujú, to všetko tam má svoje miesto.“ Jindřiška Prokopová prežíva so svojimi klientmi posledné dni ich životov, kedy už majú životné bilancovanie väčšinou za sebou.

„Jedna z mojich skúseností z kontaktu s umierajúcimi je, že v tých posledných chvíľach už koľkokrát nemajú kapacitu premýšľať o tom, čo by boli zmenili a urobili inak, pretože majú množstvo práce so svojím zdravotným stavom, s prežívaním bežných ťažkostí. Je možné, že veľa toho prehodnocovania, bilancovania a premýšľania majú spracované, zvládnuté, pretože sa tomu venovali už predtým. Alebo aj nikdy.

Čo všetko utieklo

Jindřiška Prokopová sa vraj pri svojich klientoch najčastejšie stretáva s ľútosťou nad tým, čo neurobili. S tým, že niekam nešli, s niekým sa nevideli. Málokto vraj ľutuje to, čo urobil, a to aj v prípade, že to urobil zle. Tak isto si vo chvíli, keď čelia nejakej definitívnosti alebo nevyliečiteľnosti, mnoho ľudí začne uvedomovať, že to, čo prežili, bolo vlastne pekné, a že si to málo vážili. „Až keď oň prichádzajú, dokážu oceniť svoj každodenný všedný život,“ hovorí.

Pri porovnaní s tým, čo vo svojej knižke opisuje austrálska opatrovateľka, vraj v Česku či na Slovensku málokto ľutuje to, že pracoval. „Zrejme to súvisí s našou kultúrou a novodobou históriou, ale väčšina ľudí je veľmi rada, že mohla pracovať. V tejto dobe umiera generácia, ktorá stihla revolúciu v produktívnom veku, množstvo ľudí stačilo založiť si vlastnú firmu, nájsť si prácu, ktorá ich bavila a napĺňala. Mnohí zažili predošlú dobu, počas ktorej bola práca často nezmyselná a ťažko sa v nej nachádzalo potešenie. Takže tí neľutujú. Skôr sa na poslednú chvíľu snažia svoje dielo niekomu odovzdať.“

 

Na otázku, či niekto z umierajúcich ľutuje, že nedostatočne vyjadroval svoje city a nedokázal svojim blízkym dať najavo, že ich má rád, Jindřiška Prokopová krčí ramenami: „To vám u nás málokto povie. Ale stáva sa, že v sebe umierajúci zrazu tú guráž objaví.“ Ale pokiaľ chýba vnútorné nastavenie, vyčarovať sa nedá, to je samozrejmé. Pre niekoho môže byť srdcová veta ‚mám ťa rád‘ niečo samozrejmé a bežné, pre niekoho aj to, že sa má na svojich blízkych usmiať, môže znamenať obrovský krok, ktorý doposiaľ neurobil.“

Byť sám

Bronnie Ware vo svojom texte hovorí tiež o ľútosti nad pretrhnutými priateľskými väzbami. Aj to je podľa Jindřišky Prokopovej v záverečnej životnej fáze veľmi individuálne. „Existujú ľudia, ktorí sú radi, keď ich navštevujú ich priatelia, pri dlhodobo chorých je určite nejaká fáza, v ktorej sa okolo nich striedajú ľudia, ale potom sa väčšinou čas nakloní a samotný umierajúci už o veľkú spoločnosť nemá záujem. Jednak už nemajú silu, nechcú, aby ich tak ľudia videli, a tiež nechcú dokola čeliť utešovaniu, pretože vedia, že ‚to nebude lepšie‘. Napriek tomu, že sú to silní, extrovertní ľudia, zrazu chcú byť sami len s najbližšími.“

Podľa Prokopovej to spôsobuje fakt, že priatelia, ktorí nie sú bezprostredne zahrnutí do starostlivosti, zrazu môžu pôsobiť ako ľudia z iného sveta. Tvárou v tvár umierajúcemu prežíva veľa ľudí rozpaky, nevedia, ako si s touto situáciou poradiť. „Ale naozaj je to okamih, ktorý intenzívne posilní rodinné väzby,“ hovorí.

A ako sa z myšlienok a prianí umierajúcich ponaučiť pre súčasný život? „Je toho určite veľa,“ hovorí Jindřiška Prokopová. „Je potrebné robiť veci tu a teraz, aby sme neľutovali, že nám niečo podstatné utieklo, správať sa pekne k ľuďom, aby sme nemuseli mať výčitky, premýšľať nad prioritami. Brať život so všetkým, čo prináša, so všetkou podivuhodnosťou, ktorá je v ňom obsiahnutá. A dozaista robiť prácu, ktorá prináša radosť a pocit zmysluplnosti,“ uvádza. Zároveň je prirodzené na smrť nemyslieť. „Je skutočne v poriadku, že pokým sme zdraví, na svoju smrteľnosť nemyslíme. Nedá sa žiť pod Damoklovým mečom v strachu, čo bude zajtra,“ uzatvára.

Foto: Shutterstock