„Si len moja“, „patríš ku mne“, „sme si súdení“, „nikdy ťa neopustím“, „si moja kamarátka na život a na smrť“. Túžite počuť od druhých takéto slová, alebo vám podobné vyznania naháňajú skôr husiu kožu? A prečo vôbec máme neustálu potrebu sa k niekomu upínať a zdieľať s inými ľuďmi svoj život?
Tvoriť a udržiavať aspoň minimálne množstvo trvalých, pozitívnych a zásadných medziľudských vzťahov je podľa psychológov Roya Baumeistera a Marka Learyho základná ľudská potreba. Aby sme ju uspokojili, potrebujeme častý kontakt s ľuďmi, plný starostlivosti. Inými slovami, náhodný „pokec“ s predavačkou v obchode ani rozhovor s učiteľkou po skončení triednych schôdzok nestačia.
Podľa Aristotela sme „sociálne stvorenia“ a potrebujeme zdieľať život s partnerom, rodičmi, príbuznými, kamarátmi a známymi, teda ľuďmi, na ktorých nám záleží. Chceme byť prijímaní a niekam patriť a zároveň prijímať a milovať iných. Preto nám robí dobre vyjsť si s partnerom na večeru alebo sa porozprávať pri káve s kamarátkou, ale tiež sa zúčastniť na rodinnej oslave, zájsť na pivo s kolegami, vyraziť na vodu s kamarátmi. Potrebujeme sa cítiť súčasťou väčšieho celku a mať v ňom aspoň trochu prijateľnú pozíciu. Prináša nám to pocit maximálneho šťastia a spokojnosti.
V jednote je sila
Chceme niekam patriť, a to doslova za každú cenu. Aj keby to mala byť drogová partia, tlupa skinhedov alebo spoločenstvo povaľujúcich sa zúfalcov, ktorých spája len ich bezradnosť, ako naložiť so životom. Prečo sme ochotní družiť sa aj tam, kde nám to evidentne neprináša nič dobré? Ako píše psychológ Jaro Křivohlavý vo svojej knihe „Psychológia pocitov šťastia: súčasný stav poznania“ spojenie dvoch a viacerých ľudí bolo v dávnej histórii dôležité pre bezpečnosť a prežitie jednotlivca a skupiny. Človek objavil výhody spolupráce v boji o život, silu priateľstva a nepriateľstva a z užšieho kontaktu medzi ľuďmi sa zrodili partnerské vzťahy.
„Vytváranie malých skupín umožnilo ľuďom zažívať bohatú škálu emócií, vrátane radosti, že nie sme na svete sami,“ uvádza J. Křivohlavý. „Viedlo ľudí k zamysleniu sa nad zmysluplnosťou toho, čo robili v rámci skupiny, a podnietilo ich to k prekračovaniu čisto osobných potrieb. A to bol prvý krok k hľadaniu zmysluplnosti života a pochopeniu toho, čo je ‚nad nami‘.“ Ľudia poznali, že v sociálnom styku existuje nielen odmietnutie, ale i prijatie a pripútanie. Prostredníctvom priateľských vzťahov s druhými ochutnali podstatne viac pozitívnych emócií, napríklad radosti. „Priateľské vzťahy nadobúdali stále väčšie hodnoty, až sa sami stali cieľom mnohých aktivít,“ pokračuje Jaro Křivohlavý.
Pripútajte sa, prosím!
Potreba patriť k niekomu sa prejavuje od narodenia. To, ako ju budeme v živote prežívať, sa odvíja od nášho vôbec prvého vzťahu, teda vzťahu s matkou. Jeho pevnosť symbolizuje pôvodné pripútanie pupočnou šnúrou, ktoré sa potom transformuje do psychického puta. V sociálnej psychológii, rovnako ako v tej vývojovej, hrá dôležitú úlohu jav zvaný pripútanie. V prenesenom význame hovoríme podľa psychológa Křivohlavého o oddanosti, náklonnosti či priľnutí.
Každé dieťa typickým spôsobom vyjadruje snahu nájsť a pripútať k sebe niekoho, kto by uspokojoval túto jeho túžbu. Usmieva sa, keď hľadanie dobre dopadne, v opačnom prípade zúfalo kričí. Keď sa vzájomnému pripútaniu darí, je zdrojom radosti, pocitov veľkého uspokojenia a pomáha dieťaťu vyrásť na zrelého človeka. Keď to nevyjde, je potrebné počítať s mnohými negatívnymi prejavmi, a to aj v ďalšom živote.
Hľadám vzťah, potrebujem záchranu
Preto aj v niekom môže partnerovo vyznanie „patríš len mne“ vyvolávať potešenie, v inom hrôzu. Záleží totiž na tom, čo presne si pod pospolitosťou predstavíte: patriť niekomu v zmysle straty slobody a vlastnej identity je niečo iné ako spolupatričnosť v psychologickom zmysle slova, kedy obaja zostávame svojbytnými bytosťami.
Či môžeme vo vzťahu čakať prvý alebo druhý variant, nám u nového partnera napovie aj to, ako to má s ostatnými vzťahmi. „Ľudia schopní v partnerskom vzťahu kompromisov a spolupráce väčšinou bývajú obľúbení aj v kolektíve a majú priateľov,“ vysvetľuje terapeutka Lucie Horníková, ktorá má tiež dlhoročné skúsenosti z poradne pre obete domáceho násilia. „Diagnostika u páchateľov domáceho násilia často ukázala, že títo jedinci neboli zvyknutí pohybovať sa medzi ľuďmi a chýbalo im sociálne zázemie rodiny. V ich partnerských vzťahoch hrala úlohu žiarlivosť, teda potreba, aby im druhý patril v patologickom zmysle slova.“
Za potrebou k niekomu patriť sa môžu skrývať hlbšie dôvody, prameniace z osobných problémov, strachu, pocitu nenaplnenia. Ľudia často hovoria, že si túžia niekoho nájsť, pretože nevedia byť sami a samoty sa obávajú, cítia sa vnútorne prázdni. Bohužiaľ potom zisťujú, že vo vzťahu môžu nájsť len to, čo doň vložili, a že teda šťastie cez niekoho ďalšieho dosiahnuť nemôžeme.
Ako ty ku mne, tak ja k tebe
Pokiaľ má láska vzbudzovať u partnerov blažený pocit, je nevyhnutná vzájomná výmena. Zo štúdie porovnávajúcej jedincov, ktorí získavali lásku bez toho, aby ju dávali, a tých, ktorí dávali bez toho, aby ju získavali, vyplynulo, že obe skupiny mali tendenciu popisovať skúsenosti ako nepriaznivé. Podľa Baumeistera a Learyho teda ľudia uprednostňujú vzťahy, v ktorých obe strany starostlivosť dávajú i prijímajú. Inými slovami, ak sú obaja partneri zapojení vo vzťahu rovnakou mierou, pravdepodobnosť ich budúcej pospolitosti sa zvyšuje. A potešenie z tejto spolupatričnosti je také zásadné, že ich neodradí ani vedomie, že zaň platia určitú cenu: musia sa obmedziť v nadväzovaní ďalších romantických vzťahov. Pre priateľské vzťahy toto obmedzenie iste neplatí, ale rovnaká miera zapojenia je pre dlhodobé fungovanie podstatná aj u nich. Keď vnímame, že nikam nepatríme, veľmi tým trpíme. Potreba patriť k niekomu sa prejavuje už od narodenia.
Foto: Shutterstock