Dom máte od povaly až po pivnicu plný vecí, ktoré už nepotrebujete. Nábytok, oblečenie, riad, elektronika, knihy, hračky. Všetky svoj účel splnili, niektoré sú dokonca nefunkčné, ale hodiť ich do kontajnera? Ani omylom! Prečo je také ťažké sa ich zbaviť?

Veľké upratovanie

Tridsaťdvaročná Anna plánuje zhruba raz za rok veľké upratovanie bytu s predsavzatím, že tentoraz urobí doma KONEČNE poriadok. Cez víkend naplní dom vôňa čistiacich prostriedkov, úplne precízne sú vydrhnuté aj miesta očiam skryté. Bohužiaľ, k upratovaniu patrí aj nevyhnutnosť vyhadzovať staré veci, a vtedy sa Anna vždy zasekne. 

Keby išlo o pár kúskov… ale čo so starým nábytkom, riadom, oblečením? Predsa to všetko nenahádžem do kontajnera! Rozhodne sa, že nič nevyhodí, ale aby sa rodina v tom množstve vecí „neutopila“, prikúpi ďalšie úložné priestory. Lenže skríň, skriniek a poličiek už je v byte toľko, že tentoraz musia stačiť papierové škatule, ktoré následne odnosí do pivnice. Tuší, že tento rok je to naposledy, pretože aj tam voľného miesta rýchlo ubúda. Ale…

Čo za to môže?

Podľa psychológa Petra Šmolku jedným z dôvodov je to, že k nim majú silné citové väzby a že ich k predmetom viažu nejaké emočne významné spomienky. Plyšová hračka, s ktorou ste sa ako malí tak radi hrávali, sveter, ktorý vám uplietla mamička, váza od priateľa… „Druhou, tou horšou alternatívou je zámena vzťahu k ľuďom vzťahom k veciam. Zároveň môže ísť o potrebu stabilného a bezpečného prostredia, a tým aj o nechuť k akýmkoľvek zmenám. Vrátane toho, že by sme sa mali čohokoľvek vzdať,“ dodáva odborník. 

Nesmieme zabudnúť ani na vplyv výchovy. Koho odmalička viedli k tomu, že nič sa nemá vyhadzovať, pretože všetko sa môže niekedy zísť, vrátane starých novín, tomu smetiak alebo kontajner chýbať nebude. Nič nevyhodí práve z toho dôvodu, že možno raz… 

Keď veci nahrádzajú ľudí

„Svoju úlohu hrá aj pocit úzkosti vo chvíli, keď by sa mal akejkoľvek veci vzdať. Racionálne argumentácie nepomôžu, pretože problém nie je rozumový, ale emočný. Pomôcť by mohla silná emočná angažovanosť niekde inde. Bohužiaľ, taký človek jej prakticky nie je schopný,“ tvrdí odborník. Podľa odborníka sa neschopnosť zbaviť sa vecí týka častejšie mužov a zhoršuje sa s vekom. 

Žiadne výskumy k tomuto problému neexistujú, Petr Šmolka tak usudzuje len podľa skúseností zo svojej praxe. „Mužom sa počas života nahromadí takých predmetov viac a s vekom sa výrazne znižuje pružnosť myslenia a ochota meniť stereotypy,“ vysvetľuje. Psychoanalytici hovoria, že človek neschopný kritického uvažovania pri zbavovaní sa starých vecí ustrnul v jednej z vývojových fáz ega – tzv. análnej. Aj keď sú v liečbe poruchy úspešní, je to proces, ktorý trvá štyri - päť rokov. A to je dosť dlho na to, aby v byte kvôli hromadiacim sa veciam o chvíľu nebolo kam šliapnuť. 

 

Auto ako člen rodiny

Keď mi nedávno kamarátka zanietene vysvetľovala, že predsa nemôže predať auto, pretože „ho má rada a bolo by jej ho hrozne ľúto“, snažila som sa nájsť odpoveď na otázku, kedy je citová väzba k veciam ešte normálna a kedy už prekračuje patologické hranice. Petr Šmolka vysvetľuje, že najmä u majiteľov áut je také počínanie časté, pretože v ňom možno nájsť kus zdanlivej racionality, aj keď si odmyslíme emočný vzťah. A ten býva k autám dosť veľký. Zvlášť ak si uvedomíme, ako dlho sme naň museli šetriť. 

„Čím viac však do jeho údržby a opráv investujeme, tým horšie sa ho budeme zbavovať. Hranicou pomyselnej normality je teda bod, keď medzi investíciami a ziskom vzniká výrazný nepomer v prospech investícií,“ hovorí. 

“Škrečkovanie” komplikuje vzťahy

Čo sa týka zhromažďovania všetkých ostatných vecí, hraničným je okamih, keď naše počínanie začne obťažovať okolie. „Najčastejšie členov rodiny, ktorým bude prekážať, že síce bývajú v slušnom trojizbovom byte, ale užívať môžu len jednu izbu, pretože všade inde sú staré nepotrebné haraburdy. Zásadná je aj chvíľa, kedy nám chorobné zhromažďovanie predmetov začne brániť v bežnom fungovaní a komplikovať vzťahy s ostatnými ľuďmi,“ dodáva psychológ. 

Psychológ radí: Ako sa naučiť vyhadzovať nepotrebné veci?

Osmeľujte sa postupne. Pokiaľ vám okolie signalizuje, že už má tých harabúrd nielen plný byt, ale aj plné zuby, začnite rozhodnutím, že sa trebárs každý týždeň zbavíte jednej veci.

Prijmite teritoriálne obmedzenie. „Vykolíkujte“ si priestor pre svoje „zbierky“, čo sa tam nevojde, to musí preč. Pokiaľ to neurobíte sami, urobí to za vás niekto iný (manželka, hygienik) a bude to horšie.

Vyhľadajte odborníka. Tým nemáme na mysli hneď sťahovaciu firmu (aj keď…!), ale skôr psychológa. Trebárs spoločne s ním porozumiete skrytému zmyslu vášho konania, čo je často tým prvým krokom k zmene.

Foto: Shutterstock