Diskriminácia existuje. To je fakt. A veľa toho o nej nevieme. Máloktorá firma si už dnes dovolí spýtať sa, koľko máte detí, avšak  k tejto  informácii sa snaží dostať okľukou. Ako naložiť s nepríjemnými otázkami na pohovore? Čo je a čo nie je diskriminácia? Ako rozoznať skutočne bezohľadné konanie od nepríjemného pocitu? A prečo len hŕstka prípadov diskriminácie na Slovensku končí súdom?

Hľadáme riaditeľa spoločnosti. Hľadáme účtovníčku. Hľadáme asistentku. Tiež by ste tieto ponuky prešli bez povšimnutia? Že na nich nie je nič čudné? Mýlite sa. Inzerovať ponúkanú pracovnú pozíciu iba v jednom rode zamestnávatelia nesmú. Je to diskriminácia podľa pohlavia. Práve pohlavie a vek sú najčastejšími dôvodmi diskriminácie pri prijatí do zamestnania.

Diskriminované sú častejšie ženy

„Častejším terčom diskriminácie sú ženy, a to predovšetkým z dôvodu starostlivosti o rodinu a deti,“ hovorí Martina Štěpánková z Poradne pre občianstvo/Občianske a ľudské práva. Najhoršie sú na tom ženy od dvadsaťpäť do tridsať rokov, ohrozené sú aj ženy po päťdesiatke, a to bez ohľadu na úroveň vzdelania. V našej spoločnosti ešte stále pretrváva tradičný pohľad na rozdelenie rolí: žena patrí do kuchyne a k deťom, muž do práce. V mnohých domácnostiach už dávno neplatí, že zatiaľ čo muž rodinu živí, žena stráži rodinný krb.

Ženy čím ďalej, tým viac prenikajú do profesií, ktoré boli považované za typicky mužské a muži sú schopní starať sa o deti. Bohužiaľ, predsudky stále existujú a býva obtiažne sa ich zbaviť. „Mnoho zamestnávateľov sa na základe stereotypov domnieva, že ženy nezvládnu náročnejšie povolanie alebo vyššiu pracovnú pozíciu. Preto je ich vo vedení veľkých firiem tak málo, a z toho dôvodu sú topmanažérske a manažérske miesta silne maskulinné,“ hovorí Nina Bosničová z nevládnej neziskovej organizácie Gender Studies. Ale diskriminácia sa nevyhýba ani mužom. Deje sa však v menšej miere a v odlišných formách.

„Veľmi rozšírenou formou diskriminácie je dnes požadovanie určitých dokladov či potvrdení na pracovné pozície, kde je to úplne neprimerané vzhľadom na povahu ponúkaného zamestnania,“ hovorí Miroslav Dvořák z Poradne pre občianstvo/Občianske a ľudské práva. „Neexistuje jediný legitímny dôvod, prečo od úradníka vyžadovať lekárske vysvedčenie o výbornom zdravotnom stave, bezdetnosť od recepčnej, alebo čistý register trestov na pozície s minimálnou zodpovednosťou, ako sú napr. pomocní či stavební robotníci. Bohužiaľ, nejde o príklady, s týmito celkom neadekvátnymi požiadavkami, sa klienti našej poradne naozaj stretli,“ dodáva. Obdobná a ničím neodôvodnená prax zamestnávateľov podľa neho v konečnom dôsledku vedie k zbytočnému nárastu štátnych nákladov na hmotné zabezpečenie a sociálne dávky, ktoré sa vyplácajú namiesto mzdy práve týmto osobám, a k postupnému vyčleňovaniu týchto ľudí zo spoločnosti.   

 

Psychologické aspekty diskriminácie

Diskriminácia pri pracovnom pohovore, prípadne i neskôr v práci, má, pochopiteľne, vplyv na psychiku človeka. A to dosť zásadný. „Predovšetkým si človek prestane dôverovať. Začne pochybovať sám o sebe, o svojich schopnostiach, znižuje sa mu sebavedomie. Pochybnosti o sebe samom môžu viesť k pocitom sebaľútosti, zvýšenej sebakritickosti a k tomu, že sa odrazu začne negatívne stavať k ľuďom, ktorí sa s podobnými problémy nestretávajú,“ hovorí psychologička Alena Uváčiková. 

Dajte si pozor na rafinované otázky

Máloktorá firma už dnes na pohovore položí uchádzačovi osobné otázky. I keď aj to sa stáva. Čo v takej situácii odpovedať napríklad na otázku: „Plánujete deti“? Nina Bosničová radí vkusne rétoricky vykorčuľovať a odpovedať napríklad toto: „Prirodzene, že plánujeme mať s partnerom deti.“ „Dávate tým zamestnávateľovi najavo, že to, čo on vníma ako problém, je pre vás celkom štandardná životná situácia,“ hovorí odborníčka. Každopádne taká otázka o firme mnohé napovedá a zrejme i uľahčí rozhodnutie, či do nej vôbec nastúpiť. Je totiž pravdepodobné, že diskriminácia sa tam objaví aj v inej podobe. Mimochodom, na takto formulovanú otázku pokojne môžete odmietnuť odpo

 

vedať. Mnohé firmy sa takým otázkam vyhýbajú. Lenže mnohé z nich nechcú riskovať, že im nová zamestnankyňa krátko po nástupe odíde na materskú dovolenku, a tak odpovede vyzvedajú rafinovanejším spôsobom.

Čo by ste povedal/a na pracovnú dobu od desiatej do ôsmej večer? Neprekážalo by vám x-krát mesačne jazdiť na služobné cesty? Nie je dôležité, či sa vás personalista pýta priamo alebo okľukou. Informácie nesmie zisťovať. Zákonník práce povoľuje len také otázky, ktoré bezprostredne súvisia s uzatvorením pracovnej zmluvy. Pre rafinované otázky platí to isté, čo v predchádzajúcom prípade: Chcete do takej firmy vôbec nastúpiť? Či už sa vám to páči alebo nie, o úspechu na pracovnom pohovore rozhoduje nielen to, čo viete a dokážete, ale tiež ako vyzeráte. Je to diskriminácia, avšak personalisti sa v tomto prípade nemôžu príliš obviňovať z predpojatosti.

Ako hovorí Anna Nandražiová, trénerka a lektorka v profesionálnom imidž poradenstve: „Uprednostňovanie krásy sa zvyčajne deje nevedome, bez toho, aby si to ľudia pripúšťali. Doba je taká rýchla, že o úspechu v osobnom živote i v práci rozhoduje najprv vizuálny dojem, až potom všetko ostatné.“  Hodnotenie personalistov býva výrazne ovplyvnené práve vzhľadom i z toho dôvodu, že s krásou a upravenosťou automaticky spojujeme napríklad zdravie, poriadkumilovnosť či presnosť. To všetko, pochopiteľne, môžu mať aj ľudia neatraktívni a neupravení, ale kým o tom  personalistu presvedčia, môže už byť dávno koniec pohovoru!

Foto: Shutterstock