Nikto nestretáva rád toho, kto mu je nesympatický. Vychádzať s nimi však musíme a je dobré sa to naučiť tak, aby to nikomu nespôsobovalo problémy a psychické ujmy. Kde sa vlastne sympatie a nesympatie berú, čo ich spôsobuje, ovplyvňuje a do akej miery sme schopní s nimi pracovať?

Prvý dojem

Výskumy dokazujú, že veľkú rolu v našom vnímaní druhých hrá prvý dojem. Prvý dojem je zážitok, ktorý vzniká pri prvom stretnutí s človekom (ale aj s javom, situáciou, zvieraťom) a ktorý často obsahuje nesprávne zložky a predsudky. Prvý dojem je zložený z afektívneho postoja, okamžitého súdu o pozorovanom a z asociačného spojenia s rysmi a podobou pozorovaného.

Jednou z nesprávnych zložiek prvého dojmu je takzvaný haló efekt. Autorom termínu je psychológ Edward Lee Thorndike, ktorý ho označil ako globálnu chybu v posudzovaní druhých ľudí. Jednotlivé rysy posudzujeme z prvotného dojmu, ale ako dokazuje rad štúdií a výskumov, náš celkový prvý dojem je veľmi povrchný a patrí k najčastejším omylom v sociálnom vnímaní.

Z 55 percent ho tvorí vzhľad, ktorý sa okrem gestikulácie a mimiky utvára účesom, oblečením, jeho farbami a doplnkami, na tridsaťosem percent hlas a len na sedem percent obsah toho, čo nám povie. Ak teda počas prvého stretnutia niekoho označíme ako nesympatického, oveľa väčšiu rolu v tom bude hrať jeho vzhľad, ako to, čo hovorí.

Ľudia v škatuľkách

Psychológovia hovoria, že na základe prvého dojmu si ľudí zaraďujeme do určitých kategórií alebo škatuliek. Kategorizácia je prvé štádium sociálnej identifikácie, keď jedinec zaraďuje druhé osoby do sociálnych kategórií alebo skupín, hoci o nich má len minimum informácií. Aby sme to priblížili, muž so sakom z kvalitnej látky dobrého strihu, vkusnou kravatou, čistou košeľou a nablýskanými topánkami sa u väčšiny z nás ocitne v kategórii vyššia stredná spoločenská trieda a zároveň serióznosť.

Žena s výrazným make-upom, červeným rúžom, ihličkovými opätkami a krátkou sukňou bude mať miesto v kategórii koketa, frivolná, ľahších mravov alebo dokonca hlúpa. Rozhodne jej nedáme nálepku skvelej matky a milujúcej manželky. Tú, naopak, dostane žena, ktorá na prvý pohľad nebude nijako vyčnievať.

Pri posudzovaní ostatných ľudí a situácií konáme a myslíme schematicky. Spoznať druhého človeka trvá dlho, a tak ho ohodnotíme na základe toho, čo si hneď všimneme. V sympatiách a nesympatiách hrajú veľkú rolu naše vlastné skúsenosti, naše hodnoty a postoje. Ak nám napríklad druhý vzhľadom, očami, postojom alebo farbou hlasu pripomína niekoho, koho máme radi, označíme ho ako sympatického a povieme o ňom, že je milý, hoci sa ešte nijako milo neprejavil. Funguje to aj naopak.

Zlý deň

Nemecký psychológ Wilhelm Wundt prišiel s teóriou, že vnímané objekty sa zapojujú do nášho vedomia prostredníctvom apercepcie, čo je závislosť každého nového vnemu na predchádzajúcej skúsenosti človeka. Apercepcia (závislosť každého nového vnemu od predchádzajúcej životnej skúsenosti) môže byť ovplyvnená okamžitou náladou a psychickým rozpoložením a z toho vyplýva, že rovnakí ľudia nám v rôznych okamžikoch nemusia byť rovnako sympatickí. 

S tým už sa dá pracovať racionálne, ak si to uvedomíme a dokážeme si pripustiť, že sme dotyčného ohodnotili unáhlene len preto, že sme mali zlý deň. Nie každý to však dokáže, mnohí z nás na základe prvého dojmu hľadajú ďalšie chyby v tom druhom a zotrvávajú na svojom pôvodnom postoji, pretože je to pre nich jednoduchšie.

Ľuďom sú tiež vo všeobecnom meradle bližší tí, ktorí sa im nejakým spôsobom podobajú, či už je to podoba vonkajšia alebo podoba vnútorná. Tu sú doma, toto poznajú, tomu rozumejú. Ak sa však odmietnu zaujímať o tých, ktorým nerozumejú, dajú vždy len na prvý dojem a nepustia ich k sebe, ich obzory zostanú úzke a obmedzené.

Emócie pre všetkých

Sympatie a nesympatie vyvoláva aj výraz tváre. Laicky povedané, ak sa budeme tváriť určitým spôsobom bez ohľadu na to, čo máme na sebe a dokonca k akej kultúre patríme, naše šance, že budeme ostatným sympatickí, prudko porastú (alebo, naopak, prudko poklesnú).

Už Charles Darwin sa domnieval, že základné emócie sú pre všetkých ľudí rovnaké, pretože sú súčasťou nášho dedičstva v procese evolúcie a už sa s nimi narodíme. Naši predkovia sa podľa neho aj podľa ďalších odborníkov dorozumievali pred vznikom jazyka výrazom tváre a postojom tela. 

Kývanie hlavou hore a dole všade neznamená áno, ale úsmev vnímajú rovnako Európania ako ľudia z kmeňa Fore na Novej Guineji. Keď človeku ukážete fotografiu usmievajúceho sa jedinca, bude mať tendenciu tiež sa usmiať a ohodnotí ju kladne. Schopnosť úsmevu je vrodená, ale človek sa dobre a rýchlo učí. Už v detskom veku dokážeme úsmev predstierať, keď chceme niečo dosiahnuť, alebo ak stojíme o priazeň. Prvý dojem klame. Lepšie je dať až na tie ďalšie.

 

Foto: Shutterstock