Sedieť dlhé hodiny a meditovať sa s naším uponáhľaným životným štýlom príliš nezlučuje. K väčšej vyrovnanosti, pocitu šťastia aj vyliečeniu zdravotných neduhov pritom stačí dvadsať minút meditácie denne. Na nadpozemské vzplanutia však zabudnite. To pravé kúzlo tkvie v našom mozgu. A jeho fungovanie môže stará duchovná praktika premeniť dokonca nastálo.

Kde sa končí bolesť

Meditácia ako spirituálna praktika s koreňmi v Indii, Číne a Japonsku je stará ako ľudstvo samo. Meditujúci sa pri nej snažia nezúčastnene pozorovať myšlienky, ktoré mu lietajú hlavou a sústrediť sa na prítomný okamih. Prípadne pomáha koncentrácia vedomia na jeden bod, či už je ním vlastný dych, telesné pocity alebo slovo označené ako mantra. Hoci si meditáciu stále mnohí spájajú s extatickým duchovným vytržením, vo výsledku ide o geniálnu hru s naším mozgom. 

Rôzne skupiny dávajú meditácii ideologický podtext a vravia jej modlitba. Podstata však zostáva. Je to spôsob, ako upokojiť bdelú mozgovú aktivitu, zlepšiť sústredenie a pripraviť hlavu k ďalšiemu výkonu. A zatiaľ čo meditujúci dávno vedia svoje, západná veda si žiada dôkazy. Vďaka prelomovej štúdii zo 60. rokov pod vedením Herberta Bensona z univerzity na Harvarde sa tak preukázal jej pozitívny vplyv pri liečbe fyziologických problémov, vysokého krvného tlaku, chorôb srdca, migrény, cukrovky či artritídy.

Koniec depresiám

Meditácia sa však Bensonovi javila ako vhodná aj na zastavenie obsesívneho myslenia, zmiernenie úzkosti a depresií alebo ovládnutie vlastnej mysli. Pomerne extrémny príklad toho, nakoľko je človek schopný sebakontroly, podal v roku 1963 budhistický mních Thich Quang Duc, ktorý sa upálil na protest proti represívnemu režimu v južnom Vietname. Zatiaľ čo jeho telo spaľovali plamene, zostal mních sedieť v meditatívnej polohe lotosu bez toho, aby pohol jediným svalom. Až nakoniec sa jeho mŕtvola zvalila na zem.

Aspoň čiastočné vysvetlenie toho mimoriadneho fenoménu priniesol nedávny experiment vedcov z Wake forest School of Medicine. Pätnástim dobrovoľníkom pripevnili na pravé stehno kovový plát a postupne zvyšovali jeho teplotu z príjemnej na bolestivú. Skúmaním potom odhalili intenzitu bolesti a pocit nepríjemnosti. Následne absolvovali štyri meditačné sedenia v dĺžke dvadsať minút, pri ktorých sa sústredili na dĺžku svojho dychu a svojich pocitov bez toho, aby na ne akokoľvek reagovali. Tak málo stačilo k tomu, aby pri opakovanom pokuse vykázali o 57 percent nižší pocit nepríjemnosti a zníženie intenzity bolesti o 40 percent. Odpoveď súvisí s tým, akým spôsobom mozog prenáša informácie o fyzických pocitoch alebo pociťovanej bolesti. A meditácia to podľa všetkého dokáže ovplyvniť, vrátane mnohých ďalších pocitov, ako je šťastie a empatia voči okoliu.

Keď sa úzkosť a strach spoja

„Meditácia nie je potlačenie myslenia. To sa nedá. Nie je to popretie pravdivých pocitov a emócií, nech už sú akékoľvek. Nie je to o odmietnutí toho, čo sa v nás deje, nie je to o tom byť v kontakte sám so sebou,“ odmieta časté mýty cvičiteľka jogy. To, napokon, tvrdí aj veda – čím viac budete meditovať, tým menej vás bude trápiť úzkosť. Budete schopní pozorovať pocity také, aké sú bez toho, aby ste na ne silne emočne reagovali či automaticky predpojato tvrdili, že je s vami niečo v neporiadku.

Galimatiáš pocitov, ktorý občas padne na každého, sa totiž rodí v mozgu. Jeho časť, ktorá nám umožňuje dívať sa na veci z racionálnejšej a vyrovnanej perspektívy, sa nazýva bočná prefrontálna mozgová kôra. Ide o tzv. hodnotiace centrum. Pokiaľ funguje dobre, sme schopní zvládať emočné reakcie, nebrať si veci príliš osobne a prekonať automatické správanie či návyky. Potom je tu však iná časť mozgu – mediálne prefrontálna mozgová kôra, ktorá neustále odkazuje späť k nám, k našej perspektíve a skúsenosti. Pracovne ju nazývame „Ja centrum“, pretože spracováva informácie, ktoré sa vzťahujú k našej osobe, vrátane prípadov denného snenia, rozmýšľania o budúcnosti a napríklad aj snahy odhadnúť, ako sa cítia druhí, prípadne sa do nich vcítiť.

Už žiadna paranoja

A pretože medzi „Ja centrom“ a časťami mozgu zodpovednými za strach a telesné pocity existujú silné nervové spoje, niet divu, že sa z nás občas stávajú paranoidné kopy nešťastia. „Kedykoľvek cítime úzkosť, strach alebo nepríjemné telesné pocity, či už je to napríklad brnenie, bolesť, svrbenie, stávame sa oveľa náchylnejšími k domnienkam, že existuje problém týkajúci sa nás či našej bezpečnosti. Ak necháme prevládnuť „Ja centrum“, uviazneme v pasci pochybností  o našom živote, našich chybách aj o tom, ako nás hodnotia ostatní,“ vysvetľuje psychiatrička.

Práve proti podobným stavom vníma meditáciu ako veľmi účinnú zbraň. Pravidelné praktizovanie vedie k tomu, že sa začne rozpadať pôvodne silné nervové spojenie medzi „Ja centrom“ a časťou mozgu zodpovednou za strach. Čo znamená, že nezvyklé telesné pocity či momentálny pocit strachu sa už automaticky nezvrhnú do predstavy, že je niečo v neporiadku, prípadne, že sami predstavujeme problém. Vďaka posilneniu hodnotiaceho centra reagujeme pokojne a svoj mozog jednoducho „hodíme do pohody“.

 

Foto: Shutterstock