Denník niekomu slúži ako vŕba, ktorej môže povedať všetko. Naopak, iní sa zľaknú otvorenosti a zhodia ho zo stola s tým, že je pre pubertiakov. Nie je to pravda. Podľa psychológov je denník jedným z najúčinnejších nástrojov duševnej hygieny a dôležitým kľúčom k poznaniu seba samého.

Prečo si píšeme denník?

Kamarát alebo kamarátka na vás nemusia mať vždy čas alebo náladu. Nehovoriac o tom, že sú veci, s ktorými sa vám nechce zverovať, ale potrebujete ich zo seba dostať. Do denníka môže napísať čokoľvek bez toho, aby vás súdil. Aj ten najlepší priateľ môže mať niekedy tendencie vás hodnotiť alebo vám radiť, čo máte s danou situáciou urobiť. Úskalie takejto rady je v tom, že dotyčný aj pri najlepšej vôli vychádza iba zo svojich skúseností.

I keď si to často neuvedomujeme, pri písaní denníka dochádza ku katarzii – prežitie vlastného príbehu prostredníctvom niekoho iného než je to osobne – ktorá vedie k sebareflexii. Jednoducho povedané, keď sa „vypíšete“ a po nejakom čase si zápisky znova prečítate, mali by ste na základe oboch dôjsť k reálnemu pohľadu na situáciu, ktorého nie ste väčšinou schopní v čase, kedy problém prežívate a ste pod vplyvom emócií. Prostredníctvom denníka tak dostávate spätnú väzbu sami od seba.

„Písanie denníka je z hľadiska duševného života veľmi ozdravný a očistný proces. Rozhodne odporúčam urobiť si naň čas,“ hovorí psychologička Martina Trojanová. Hovoríte si, ale kde ten čas vziať? To nestačí, že si dokážete nájsť chvíľku raz do týždňa na kino, knihu, cvičenie alebo len tak hľadieť do prázdna? To si ešte máte písať nejaký denník? Pravda je taká, že pri kultúre, športe alebo akejkoľvek inej forme relaxu môžete premýšľať o všeličom, ale len pri písaní denníka myslíte iba sami na seba a ste nútení myšlienky nejako sformulovať.

Strach z odhalenia

Nikto nehovorí, že je nutné písať si denník každý deň a perom do zošita. Je to síce účinnejšie, ale i počítačová klávesnica je stále lepšia ako nič. Prostriedkom ani forme denníka sa limity nekladú. Neexistuje „vzor“ ako na to. Píšte, čo cítite, a to je podstatné. Písať sa má vo chvíli, kedy to potrebujete a forma má byť taká, aká vám vyhovuje. Psychologička si napríklad píše glosy – o tom, čo ju stretne, zaujme, čo jej pripadá neobyčajné. „Píšem si ich všelikde – na papier, ktorý mám práve po ruke, do diára, do zošita pripomínajúceho denník. To všetko potom schovávam v jednej zložke,“ hovorí.

 

V každom prípade, je tu jedna dôležitá zásada: písať otvorene a pravdivo, hoci má človek prirodzenú tendenciu svoj život trochu skresľovať, aby lepšie zodpovedal svojmu súčasnému chápaniu seba samého. Bohužiaľ, písať úplne bez zábran je pre väčšinu ľudí problém. Osobne nepoznám nikoho, kto by sa netriasol od strachu, že jeho denník sa dostane aj do iných rúk, a tak v ňom tu a tam dotyčný urobí nejakú autocenzúru. Iní ľudia zo strachu nezačnú písať vôbec.

 „Premýšľať o tom, či je písanie denníka bezpečné alebo nie, mi pripadá ako premýšľať o tom, či ma náhodou nezrazí auto, keď vyjdem z domu. Ak mám potrebu denník si písať, potom ho určite písať budem. Strach je väčšinou výhovorka,“ myslí si odborníčka. Pisatelia denníkov priznávajú, že zábrany miznú postupom času a s rastúcim počtom stránok. Ale nemôže byť otvorenosť predsa len za istých okolností nebezpečná? Človek môže mať odvahu priznať si svoje trápenie, ale bude mať silu sa s ním i pobiť?

Papierový denník vyhráva

Ruka v ruke s rozvojom internetu sa stalo hitom písanie internetových denníkov – blogov alebo weblogov. I keď niektoré blogy sú čisto súkromné, u väčšiny dochádza ku zvláštnemu paradoxu – zatiaľ čo klasický denník na papier píšu ľudia väčšinou pre seba, v blogu dávajú svoje zážitky k dispozícii všetkým. „Moderné technológie nemôžu nahradiť terapeutickú funkciu papierového denníka už zo svojej podstaty – nie je to vec intímna, osobná, hoci niektorí ľudia na internete opisujú i veľmi osobné zážitky, ale vec poloverejná alebo verejná, takže i pod prezývkou má človek tendencie veci cenzurovať,“ myslí si psychologička.

Blogy však nevznikajú len z nutnosti „vypísať sa“, ale aj z iných dôvodov: niekto sa chce podeliť o výnimočné zážitky, iný sa túži zviditeľniť a tak podobne. I keď blogy nie sú ideálnou formou terapie, podľa psychológov vychovávajú ku schopnosti vyjadrovať sa, kultivujú písaný prejav a umožňujú zdieľať a cibriť názory, a to nie je málo. Dôležité je uvedomiť si, že rovnako ako všetky ostatné aplikácie na internete sú mincou s dvoma stranami, a preto ich treba používať s rozumom.

Na blogu môžete svoj názor publikovať tak rýchlo, že niekedy ani nestihnete dopredu zvážiť všetky potenciálne dopady svojho konania. Zrejme i z tohto dôvodu zostáva papierový denník stále v hre a, navyše, dosť vysoko – je vlastne relatívne bezpečný a môžete si s ním robiť čo chcete, bez ohľadu na pripojenie k internetu: listovať v ňom, škrtať, trhať alebo ho spáliť. Nech sa nakoniec rozhodnete pre ktorúkoľvek možnosť, nič nie je zlé. Dôležité je, že sa vám uľaví a upokojí vás to. 

 

Foto: Shutterstock