Pedagogička Mária Hašková sa počas svojej štyridsaťročnej učiteľskej praxe v materských školách stretla s rôznymi deťmi. Jej rukami prešlo viac ako tisícdvesto detí. V rozhovore poradí, ako zvládnuť emócie detí predškolského veku.
Emócie patria k deťom, no netreba ich dlhodobo potláčať. Tie kladné sú pre dieťa prirodzenejšie, vychádzajú z prí- jemných zážitkov, bezstarostného vnímania sveta a situácií, ktoré dieťa často zažíva už len tým, že je dieťa.
Potom sú tie opačné, ktoré dieťa prežíva pri určitých situáciách v škôlke a škole. Môže to byť pokarhanie od učiteľky, nezhoda s kamarátmi, prípadne účasť na nejakom incidente v škole, na ulici, v rodine. To vyvolá nepríjemné pocity. Naopak, príjemné situácie prirodzene neriešime; ak sme účastní milého momentu, tak sa tešíme spolu s dieťaťom.
Ak prežíva dieťa nepríjemnú emóciu a vieme o nej, snažíme sa mu ju vysvetliť, prípadne mu ju vyhovoriť a pomôcť mu na to zabudnúť. Niekedy pomôže už to, že mu spríjemníme tieto chvíle vhodnými aktivitami, milou drobnosťou, návšte- vou kina, divadla, ihriska, centra zábavy. Rozhodne sa už nevrátime k nemilému zážitku.
Čo sa môže stať, ak dieťa potláča hnev a nevie ho regulovať? Predsa len každé dieťa je iné a má inú potrebu vyjadrovať svoje nahromadené pocity.
Ak s nami dieťa prestane komunikovať, možno prestane jesť, zle spí, nechce ísť do školy alebo škôlky, znamená, že bojuje s emóciami. Treba hľadať príčinu jeho hnevu, porozprávať sa s ním, možno i bez svedkov. Nenútenou formou zistiť, čo ho trápi, aký bol priebeh dňa, jednoducho sa zaujímať o jeho aktuálny stav a náladu. Možno sa dozvieme veľa vecí, o ktorých sme ani netušili. A možno si to niektoré deti chcú nechať pre seba a povedia to inokedy. Zaberie aj rozhovor v posteli, keď je už dieťa v pokoji. Majme však na pamäti, že večer musí ísť dieťa spať upokojené, nie rozrušené, preto si rozhovor treba načasovať tak, aby neskončil o polnoci. Musíme ho viesť tak, aby skončil prímerím – dohodou, zmierením a aby dieťa zaspávalo s dobrým poci- tom. A ráno bude zasa krásne.
U dieťaťa treba vždy odstrániť pocit hnevu, aby u neho netrval dlhodobo, aby ho neobmedzoval v jeho ďalšom konaní a správaní. Toto všetko musí vyriešiť rodina.
Prejavuje sa hnev u detí len plačom a krikom? Mali by sme ho tlmiť? Nie je to prirodzená emócia? Mali by sme ju nahnevanému dieťaťu zakazovať?
Deti v útlom veku obyčajne neplačú preto, že sa hnevajú. Hnev sa skôr prejavuje hádzaním sa o zem, pokusom telesne napadnúť rodiča alebo súrodenca, ak mu nie je vhod určitá situácia, ako napríklad: pozeranie televízneho programu, pre- chádzka, odchod do škôlky či k lekárovi na danú hodinu a podobne. Dieťa nemá rado zásah do rozohranej hry, rozpozeranej rozprávky či hry na ihrisku. Preto sa často nahnevá. Tak sa môže hnev pretaviť až do nepríčetného plaču a kriku.
Ak nechceme na seba vonku upútať veľa pozornosti, musíme trpezlivo a s rozvahou vyriešiť tichým dohovorom aj takúto situáciu. A niekedy pri vhodnej príležitosti dieťaťu treba vysvetliť, prečo takéto správanie nie je vhodné vonku, ale ani doma. Netreba si to uľahčovať tým, že necháme dieťa robiť si naozaj všetko, čo sa mu zachce. Aj ono musí časom pochopiť – s našou pomocou, čo je v jeho správaní vhodné a čo už nie. Trpezlivosť je vždy namieste.
Ako sa pozeráte na obdobie vzdoru z pohľadu pedagogičky, ale i mamy a starej mamy? Je to o povahe, výchove, prostredí alebo je to kombinácia viacerých faktorov? Čo s tým? Máme čakať, že to prejde?
Najprv poviem, čo hovorí pedagogika: obdobie vzdoru je medzi tretím a štvrtým rokom. S týmto na základe dlhoročných skúseností s deťmi cel- kom nesúhlasím. Je to individuálne a u každého dieťaťa obdobie vzdoru môže, ale aj nemusí na- stať. Ty si ho mala menej, tvoja sestra viac. Gény sa u každého prejavia a namiešajú inak. Ak si matka dôkladne všíma správanie dieťaťa a jeho vývoj od narodenia (čo by malo byť samozrejmosťou), tak už okolo druhého roku jeho života postrehne, ako sa dieťa správa voči svojmu okoliu, ako reaguje na rôzne podnety a situácie, ako reaguje na zákaz či prosbu.
Môžeš uviesť nejaký príklad?
Pravdaže. Matka ani otec nemôžu dovoliť dieťaťu všetko, čo si zaumieni a čo by mohlo ohroziť jeho bezpečnosť. Sú to napríklad situácie, keď sa dieťa snaží chytať nevhodné predmety do rúk, dávať si ich do úst, udierať nimi iné dieťa a po- dobne. Podľa jeho reakcií rodič postupne zistí, ako treba postupovať, ak dieťatko dostane záchvat hnevu, ktorý vyústi do kriku, hádzania sa o zem, či do fyzického útoku na dospelého alebo iné dieťa. Samozrejme, že rodič nevolí hneď fy- zický trest, ale najprv trpezlivo vysvetľuje.
Napríklad dvojročné dieťa už rozoznáva dobré od zlého, rodič ho poučí o možných dôsledkoch jeho nevhodného správania voči okoliu. Môže použiť aj hračku na vysvetľovanie, odľahčí situáciu pomocou nej. Môže pokojne hovoriť v tretej osobe, ak mu to pomôže. Záleží na forme, ochote a kreativite rodiča. Môže sa poradiť s pediatrom, prípadne učiteľkou v materskej škole, ak ju dieťa navštevuje. Ak nebudú rodičia dôslední a všímaví, dieťa to rýchlo využije vo svoj prospech a rodičia si už ne- skôr s ním ťažšie poradia. Dieťa to nerobí úmysel- ne, je to preň akési prirodzené správanie. Netreba sa báť, že dieťa nebude mať rado svojich rodičov, keď ho pokarhajú, pretože vzápätí ho rodičia vy- stískajú, pritúlia, prejavia mu svoju obrovskú lás- ku. Ubezpečia ho, že ho milujú také, aké je.
Deťom sa treba venovať, neodbiť ich tým, že nemáme na ich otázky a požiadavky čas, aj keď je dnes veľmi uponáhľaná doba. Raz sa nám to vráti aj s úrokmi. Vhodné je využiť aj detské knižky – pri všetkom. Treba však pripustiť aj takú myšlienku, že dieťa napriek našim snahám v sebe stále prechováva svoj vzdor, ktorý sa môže ešte stupňovať. Vtedy sa treba naozaj poradiť s detským psychológom, ak nepostačí ani skúsená a milá pani učiteľka v škôlke, ktorá niekedy po- zná dieťa lepšie ako my. Je to preto, že v spoloč- nom zariadení dieťa trávi takmer celý deň. A ešte toto: odporúčam aj čítať literatúru o výchove dieťaťa od jeho narodenia až po dospelosť.
Foto: Shutterstock