V poslednom čase skoro neuplynie deň bez toho, aby sme počuli slová osobný rast, sebarozvoj alebo koučing. Sebarozvoj je dnes druhý najrýchlejšie sa rozvíjajúci biznis na svete, hneď po IT. Problém je, že keď opomenieme obrovské zisky a možno nádej, čo presne prináša nášmu vnútru? Naozaj lepší život? Spokojnejšie ja? A čo, keď je to len ilúzia?

Kde sa zrodila túžba po osobnom raste?

Množenie rôznych poradcov, životných koučov a guru má korene v priemyselnej revolúcii na začiatku 20. storočia. Len čo sa ľudia začali sťahovať do miest a vznikli veľké firmy, „Američania zistili, že už nepracujú so susedmi, ale s cudzími ľuďmi, ocitli sa tak tvárou v tvár otázkam, ako urobiť dobrý dojem na ľudí, voči ktorým nemajú žiadne občianske či rodinné putá“. Písal sa rok 1920, keď obľúbené americké svojpomocné príručky zmenili svoje zameranie z vnútorných predností na vonkajšie – na to, aby ste vedeli, čo hovoriť a ako to hovoriť, ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí.

V nových príručkách sa oslavovali vlastnosti ako napríklad práve sebavedomie, alebo odvaha, prípadne charizma. Ak ste ich v sebe nemali a chceli uspieť, museli ste ich okamžite začať pestovať. A to ideálne cestou osobného rozvoja. Trh s ľudskými zdrojmi bol popretkávaný takou chronickou úzkosťou a neistotou, že na ne existoval v podstate jediný protiliek: neustále sebahodnotenie a sebazdokonaľovanie.

Sebarozvojom k záhube?

Psychoterapeut Michal Mynář hovorí, že klienti sebarozvojového biznisu sú dvojakého druhu: „Jedni sa snažia zmeniť, byť lepší. Druhí potom pochopiť sami seba a byť reálnejší." Problém podľa odborníka je, že za cieľom byť lepší je väčšinou komplex z vlastnej nedostatočnosti – presvedčenie, že taký, aký som teraz, nie som dosť dobrý. "Aby som bol dosť dobrý, musím na sebe pracovať a stať sa postupne niekým iným. Táto ,sebadrezúra' samozrejme posilňuje vnútornú polarizáciu a pnutie – čierna verzus biela, dobro verzus zlo, staré ja verzus nové ja. V boji so sebou však môže človek len prehrať. Keď niečo potlačíme, nezmizne to. Len si to nájde rafinovanejšie cestičky, ako sa prejaviť. Divili by sme sa, koľko arogancie a pasívnej agresivity nájdeme medzi ľuďmi oddanými ,službe dobru'," hovorí odborník.

 

Hoci sa môže zdať, že ambície byť lepším človekom sú chvályhodné, zriedka vedú k šťastnejšiemu životu. K tomu sa podľa terapeuta môže prísť len porozumením. „Porozumenie sceľuje vnútorné rozpory. Boj o lepšie ja ich prehlbuje," hovorí odborník. Okrem toho, čo presne znamenajú slová ako lepší človek? Kde je horná hranica odhodlania, odvahy, sebavedomia, a teda kde je ten deň D, kedy si povieme, že sme „dorozvinutí" už tak, ako sme si to na začiatku predstavovali? S osobnostným rozvíjaním je tiež ten problém, že v podstate nemá koniec. Možno preto sa pre niektorých ľudí stal osobný rozvoj životným štýlom, koníčkom, v ktorom sa vyžívajú podobne, ako napríklad v rozoberaní diét, hoci chudnúť ešte nezačali.

Osobný rozvoj ako spása pred smrťou?

Poriadnu paseku nám v kritickom pohľade na osobný rozvoj, semináre a rôzne guru robia nielen celebrity alebo kurzy za desaťtisíce (keď je to také drahé, tak to predsa musí fungovať), ale hlavne ľudia, ktorí nám prinášajú rôzne „dôkazy", že to tak skutočne je. A že lepšie ja zaistí nielen šťastný život. Ale napríklad dokáže vyliečiť aj rakovinu. Psychoterapeut hovorí, že my ľudia neradi žijeme bez vysvetlenia. Sme radi, keď veci majú svoj dôvod, keď je možné identifikovať vinníka čohokoľvek. Chceme odpovede, za všetkým vidieť poriadok a chceme, aby veci, život, smrť dávali zmysel.

„Pretože ak budú nejaké zákonitosti, potom nad nimi môžeme nadobudnúť moc. Môžeme to ovplyvniť. Zle sa nám zmieruje s možnosťou, že život je možno len hra v kocke a niekedy je prosto v hre len šťastie a smola," hovorí odborník. Bezmocnosť nás desí. A tento strach živí ochotu uveriť čomukoľvek. Prv sme hľadali nádej v kostole, u Boha, dnes u koučov a v kurzoch osobného rozvoja. Pred rokmi v produktoch Herbalife, dnes v raw foode. A tak ďalej. Nie sú to nezmysly a môžu prospieť. Len očakávania do nich vkladané sú často väčšie ako realita. A že je teda dobré si ju občas pripomenúť.

Foto: Shutterstock