O panických atakoch alebo inak povedané záchvatoch paniky ste už asi počuli. Okrem toho, že vedia poriadne znepríjmeniť život, pri ich neskorom odhalení môžu byť aj nebezpečné. O ich príčinách a spôsobe, ako sa s nimi vyrovnať, sme sa porozprávali s akreditovanou gestalt terapeutkou Helgou Palušovou. Aké sú jej rady?

Akreditovaná gestalt terapeutka Helga Palušová, ktorá pôsobí v Bratislave a vo Viedni. Pracuje integratívnym štýlom a je stotožnená aj s princípmi logoterapie (dôležitosť nájdenia zmyslu života pre psychické zdravie) a humanistickej psychológie (človek a jeho prežívanie ako najvyššia hodnota). Verí, že oslovovaním zdrojov podpory a kompetentnosti človeka, sa celkom prirodzene zmenšuje to, čo je nefunkčné.

Čo sú to panické ataky? Ako to vyzerá, keď sa také niečo ľuďom stane?
Vyzerá to dramaticky. Je to typická črta panických atakov. Môžeme povedať, že je to akási vyšpičkovaná úzkosť, ktorú už človek nemá pod kontrolou. Človek už nevie „zatajiť“ že sa nemá dobre, alebo že sa bojí, je to niečo, čo má nad ním prevahu. Prvé panické ataky končia obvykle na pohotovosti.

Znamená to, že ataky sa u človeka, ktorý nimi trpí, opakujú?
Áno, keď je to nové, človek spanikári a zľakne sa. Na to, aby vedel panický atak zvládnuť, musí ho poznať, rozumieť mu a ideálne dochádzať na te- rapiu. Tam ho edukujú, vysvetlia mu, čo sa deje, popíšu rôzne techniky, ako si v takomto prípade dokáže pomôcť a ako to môže zvládnuť.

Má tento problém aj nejaké viditeľné fyzické prejavy?
Áno. U každého sa môže prejavovať inak, ale väčšinou je to veľmi podobné ako pri úzkosti, teda potenie, zrýchlené dýchanie, človek môže byť v kŕči alebo, naopak, môže byť paralyzo- vaný. Ľuďom je zle, zle sa im dýcha, boja sa, že zomrú, že toto je ich posledná minúta, že nad svo- jím životom už stratili kontrolu.

Ako teda vieme rozlíšiť úzkosť od panického ataku?
Ľudia, ktorí úzkosťami trpia, poznajú signály a prejavy úzkosti. Vedia, že toto teraz musím predýchať, dokážem si s tým poradiť, niekomu napríklad pomáha byť sám, vyhýbať sa pre neho rizikovému prostrediu, spúšťačom, stresovým situáciám. Je to ale stále niečo, čo je kontrolova- teľné, zvládnuteľné. Ak ale organizmus pritvrdí, reakcia je silnejšia a človek nemôže dýchať, to už sa kontrolovať nedá. Hučí mu v hlave, má rozostrené videnie, trasú sa mu ruky. Bezpečnostné systémy jeho organizmu rozblikajú výstražné červené svetlo, alarm.

Je to teda niečo ako varovanie?

Samozrejme. Telo nám ukazuje, že dosť, hovo- rí nám, aby sme si už konečne všimli, že niečo nie je v poriadku, že niekde je niečo preťažené. Je to pomyselná posledná páka, ktorú psychika na človeka vytiahne.

Človek si pred tým nevšimne, že sa s ním niečo deje?
Z dlhodobého hľadiska väčšina ľudí nevníma varovné signály. Ak sa necítia dobre, predpokladajú, že je to prechodné a že to je niečo, s čím si poradia. Každý má hranicu tolerancie nastavenú inak. Veľa ľudí nechce pátrať po príčine, nechce niečo boľavé ešte viac rozpitvať.

Ak nás psychika pred niečím varuje, hovorí stop, odkiaľ mám vedieť, čo vlastne nemám robiť, čomu sa vyhnúť?
To je dobrá otázka. Toto je už vec terapie. Človek s týmto problémom sa má zle, je vysoko motivo- vaný nájsť ten pôvodný spúšťač, identifikovať problém. Niekedy stačí zopár mesiacov terapie na zorientovanie sa. Väčšinou sú panické ataky nespracované „strachy“, spôsobené nevyváženosťou výkonovej a vzťahovej roviny osobnosti. Človek je samostatná jednotka, individualita, ale aj člen skupiny. Ako indivíduum musí podávať dobrý výkon, aby prežil. Ako člen skupiny musí spolupracovať, aby niekam patril, bol akceptovaný, aby takisto prežil. V dnešnej liberálnej spo- ločnosti je na nás vyvíjaný tlak, aby sme boli výkonnejší, schopnejší. Málokedy sa hovorí o tom, že človek nie je len tiger, ale aj ovca. Že nie je len individuálna jednotka, ale sme stádovitý druh.

 

Tlakom spoločnosti, tlakom ľudí na samých seba sa teda dostávame do problému?
Iste, naša psychika chce, aby sme neboli najlep- ší, najvýkonnejší, chce, aby sme boli celiství. To znamená, že musíme prijať aj svoju citlivú strán- ku, svoju zraniteľnosť, svoje nedokonalosti. Nemôžeme byť stále tiger, to nejde.

Postihujú ataky nejakú určitú skupinu ľudí?

Ako som už spomenula, spoločnosť je zameraná na výkon. Mám na mysli duševnú výkonnosť. Sú to teda výkonovo orientovaní ľudia. Z mojej klinickej praxe sú to väčšinou muži. Mám ale viac klientok, žien s úzkosťami. Akoby ženy identifi- kovali problém skôr, skôr cítili, že sa niečo deje, skôr začali o tom hovoriť a hľadať pomoc.

Prečo ľudia trpiaci úzkosťami a panickou poruchou nie vždy podstúpia terapiu, keď si ňou vedia zlepšiť kvalitu života?
Niekedy je jednoduchšie a zdá sa prijateľnej- šie, keď si rýchlo uľavím od bolesti. Lieky tento komfort ponúkajú. Je mi lepšie, cítim sa dobre, ataky sú utlmené, alebo ich nemám vôbec. Stále sa tvárim, že som ten tiger, ktorý to zvládne sám.

Ale keď už je človek poučený z terapie, vie si teda pomôcť sám?
Áno. Snažíme sa, samozrejme, ľuďom ukázať, že nie vždy potrebujú lieky. Netreba ale panický atak preto podceňovať. Ťažké formy panických atakov sa môžu opakovať aj niekoľkokrát za deň, je to pre človeka a jeho organizmus veľmi vy- čerpávajúca skúsenosť. Vtedy treba, prirodzene, zvážiť medikáciu, prípadne hospitalizáciu. Lie- ky na toto ochorenie sú na Slovensku, našťastie, dostupné a veľmi kvalitné.

Je na Slovensku tendencia ľudí s panickými atakmi medikovať, alebo radšej ich naučiť, aby si pomohli sami?
To je príliš všeobecná otázka. Podľa štatistiky, ktorá sa mi nedávno dostala do rúk, až 14 percent populácie má úzkostné poruchy, z nich 91 per- cent sa lieči len u všeobecného lekára, nedostá- va psychiatrickú ani psychoterapeutickú pomoc. Všeobecný lekár môže predpísať antidepresíva, dokáže poruchu zastabilizovať. A len 9 percent dostáva odbornú, psychiatrickú pomoc. Je veľa techník na zvládnutie panických atakov. Už samotná návšteva psychoterapeutickej alebo psy- chiatrickej ambulancie býva prvým krokom a – prichádza citeľná úľava. Človek si prizná problém a chce ho riešiť, vypočujú ho a naozaj mu chcú pomôcť. Je to balzam na trpiacu dušu. Po pár návštevách prichádza viditeľné zlepšenie. V ambulancii sa nemusí pretvarovať, nemusí už hrať neohroziteľného, výkonného.

Bývajú panické ataky spojené aj s inými psychickými ochoreniami?
Je to veľmi časté. Väčšinou sú to neurózy (rôzne strachy) a depresia (rôzne smútky).

Aká je úplne prvá pomoc v prípade panického ataku?
Na každého zaberie niečo iné. Niekto potrebuje čerstvý vzduch, niekto si chce ľahnúť, niekomu pomáha mokrý uterák na čelo. Niekedy stačí človeka držať za ruku, aby vedel, že nie je sám, že to s ním niekto prejde a prekonajú to. Fyzické objatie je podceňované, pretože nevyzerá dosť vedecky, ale je to tá najčistejšia, najjadrnejšia pomoc. Simuluje matkinu náruč, bezpečie. Hovorí tiež, že nás zo strachu, úzkosti a paniky do- káže dostať nejaký iný, láskyplný človek. Toto je dôležité posolstvo.

Ako mám identifikovať, ak mám podobný problém, či mám ísť k psychoterapeutovi, alebo radšej k psychiatrovi?
Psychoterapeuti a psychiatri spolupracujú, je tu spoločný presah. Mnohí psychiatri sú záro- veň psychoterapeutmi. Klinický psychológ môže psychodiagnostikovať a môže pacienta poslať k psychiatrovi, lebo len ten môže predpísať lieky. Je ideálne, ak sa navzájom tieto ambulancie dopĺňajú.

Foto: Shutterstock