Niektoré veci sa vo vzťahoch menia, iné ostávajú večné. S psychoterapeutom Ivanom Valkovičom si vysvetlíme, ako zvládať partnerské spolužitie, prečo sa niekedy nevieme porozprávať, hoci sa to javí také jednoduché, a aké sú základné kroky pri túžbe naučiť sa umeniu vzájomného porozumenia.

Na základe vašej nemalej praxe a skúseností, aký je váš postoj ku klasickému záväzku zvanému manželstvo? Má ešte zmysel akt oznámenia okoliu i celému svetu: Toto je môj partner, ktorého som si vyvolila?

Myslím si, že je to väčší záväzok. A tí, ktorí sa sobášia, to i berú ako záväzok. Dnes sú stále bežné i cirkevné sobáše, ktoré majú istú nadstavbu v tom, že manželstvo je pre veriacich sviatosť. A ľudia, ktorí berú svoje náboženstvo vážne, na to berú ohľad. A teda – drží ich to viac pokope. Neznamená to však, že by sa vyhli problémom v spolužití. Majú ich také isté ako všetci ostatní, len neprídu tak skoro k názoru, aby to ukončili.

Tá trvácnosť, vytrvalosť je tam?

Myslím si, že láska je okrem citu aj vôľa a záväzok. Už len to, že sa dvaja na- sťahujú pod jednu strechu, je záväzok, už tam je prejav niečoho, hoci to nie je na papieri. A záväzok i vôľa je hlavným faktorom pri rozchode. Ľudia povedia, že už sa nemilujú a, samozrejme, je ťažké žiť s niekým, koho nenávidíme alebo kto nenávidí nás. Takže sa to odôvodňuje citmi. Ale v konečnom dôsledku je to rozhodnutie rozísť sa, takže tam hrá úlohu aj vôľa.

A čo ostatné veci, ktoré patria ku vzťahu?

Treba pracovať na tom, aby bol vzťah dostatoč- ne vyživený. Aby bol blízky, otvorený a intímny. Napriek zmene v spoločnosti máme my ľudia s intimitou rovnaké problémy ako pred päťdesiatimi rokmi. V tejto oblasti sa nezmenilo nič. Nie je jednoduché sa pred partnerom otvoriť a úplne sa mu odovzdať. Mnohí sa toho bojíme. Mnoho ľudí to aj dokáže. Na pol roka, na dva roky. No potom prídu v spolužití zranenia. A tie zákonite prídu! A po zraneniach sa ľudia začnú zatvárať. Tak TOTO keby vedeli ľudia odhadnúť, kedy sa u nás začína fáza zatvárania, uvedomili si to a následne hľadali spôsob, ako s tým naložiť, ako to zmeniť. To by bola taká všeobecná rada. Prakticky to znamená to, čo všetky americké babky hovoria svojim deťom: Musíte sa porozprávať. Neexistuje nič lepšie ako rozhovor.

Často tu mám partnerov, ktorí sa rozprávajú. Stačí, aby žena povedala niečo, ani nie kritické, len vymenovávala rozdiely medzi sebou a partnerom a partner bol v momente ako na ihlách. A nasledoval útok alebo obrana. Toto je evidentné najmä pri prvých sedeniach, keď sa terapia len začína. Ak sa začne partner schovávať, potom sa schováva za niečo. Za štít a barikádu. A to už nie je otvorenosť a intimita. To už nie je to, po čom obaja v hĺbke srdca túžia.

 

Ako teda začať partnerský rozhovor, na čo si dať pozor?

Mám radu. Hádku začínajte opatrne! Tým myslím opatrne s kritikou. Nezačínam s tým, že hneď vypálim ťažký kaliber, čo sa stáva dosť často a je to, prirodzene, pochopiteľné. Pretože sme dlho vyčkávali, dlho v sebe niečo dusili, spracovávali. Kvári nás to a zbiera sa to v nás. Samozrejme, že prirodzeným dôsledkom je výbuch.

Ak sa odhodláte k tomu, že si nájdete spoločný čas a miesto, vybaľte všetko, čo vás trápi. Ale všetko. Ak môžete. Ale prosím, opatrne. Jemne. Bez deklasovania toho druhého. To je na tom najťažšie. My poradcovia niekedy vieme odhadnúť to, či ľudia so sebou ostanú a či je tu čo zachraňovať, alebo nie. A je to o pohŕdaní. Pohŕdanie je ten najhorší znak degradácie. Ak tam však ešte nie ste, vyložte na stôl všetko, čo vás trápi. A nechajte druhého, nech vám na to povie svoj názor.

To ale znamená, že 95 percent ľudí sa nevie spolu rozprávať a teda majú problém vo vzťahu?

Áno, po čase je to tak. A tie prvoplánové sťažnosti u mňa v poradni znamenajú, že sa nerozprávajú. Prípadne, že partner reaguje len vtedy, ak má pocit, že sa o ňom nehovorí pravdivo. Je dobré partnerovi dať priestor a zároveň si overiť, či hovoríme o tej istej veci a v čom sa prípadne líšime, ak sme prišli k iným záverom. Spomeňte si, keď ste boli zamilovaní. Vedeli ste spolu hovoriť aj o svojich pocitoch. Ak si vie- te toto v partnerstve podržať, ak viete uchovať ten prechod citov, tak to je to najlepšie.

A tu je niečo, čo sa prevažne týka mužov. Ak sa manželka posťažuje, manžel nemusí hneď vychrliť desať riešení jej problému. Možno sú tie riešenia aj dobré, ale prišli príliš rýchlo. A žene veľa razy ani nejde o to, aby dostala desať dobrých rád. Ona len často chce byť vypočutá. A práve tam je dobre dať najavo, že vidím a vnímam tvoje emócie, pretože to zvyšuje pocit porozumenia.

A aká je rada pre ženy?

Ak žena chce mužovi poskytnúť to, čo mu zväčša chýba a na čo bude reagovať, potom je to poskytnutie dostatku uznania. To často býva nenaplnená túžba muža. Žena nezriedka povie: Keby som mala za čo, tak mu to uzna- nie poskytnem. Ale viete, ak sa chce, dôvod sa nájde. Iste to nie je tak, že by tí chlapi nespravili nič dobré.

Takýto partnerský rozhovor by mal trvať do hodiny a mal by sa končiť v dobrom duchu, v pocite vzájomného porozumenia. Vyčistili sme si stôl a prípadne dohodli zmeny. A nebuďme sklamaní, ak všetko nepôjde na prvý raz. Ide však o vzájomné porozumenie medzi partnermi. O to by nám malo celý čas ísť. Porozumieť ako sebe, tak i tomu druhému.

Foto: Shutterstock