Aj vy máte občas túžbu niečo vlastniť a urobili by ste čokoľvek, aby sa vám to podarilo? Takmer päť percent žien nedokáže potlačiť neodolateľné nutkanie niečo ukradnúť. Trápne vatové tyčinky, balóniky, župan z hotela či banálnu hlavičku cesnaku alebo bagetku, na ktorej nie je čiarový kód. A to aj napriek tomu, že tú vec vôbec nepotrebujú a hrozí im veľký malér.

Kleptománia je psychická porucha

Výraz kleptománia pochádza z gréčtiny: klepto znamená kradnúť, mania je vášeň. Ide vlastne o „nezmyselné“ krádeže predmetov, ktoré kleptoman vôbec nepoužije na vlastnú spotrebu ani na ich speňaženie. Kleptománia patrí medzi návykové a impulzívne poruchy. Typické sú pre ne opakované činy, ktoré nemajú žiadnu racionálnu motiváciu a v konečnom dôsledku poškodzujú vlastné záujmy človeka a blízkych. Do tejto skupiny porúch patrí napríklad pyrománia, patologické podpaľačstvo, patologické hráčstvo, vytrhávanie si vlasov alebo dromománia, čo je impulzívna túlavosť.

Odborníci však dodnes nepotvrdili, či spĺňa skôr kritériá závislosti alebo nutkavej poruchy. Táto diagnóza sa vyskytuje takmer výlučne u žien a naplno sa prejaví zvyčajne medzi 25. až 40. rokom života. Súvisí aj s hormónmi a vyplýva z faktu, že najväčšie nutkanie niečo zobrať pociťujú ženy v dobe pred menštruáciou alebo počas tehotenstva. Počas krádeže sa uvoľňujú takzvané hormóny šťastia. Pocit neodolateľného nutkania privádza človeka do napätia, ktoré sa uvoľní až potom, keď mu vyhovie, čiže až niečo ukradne. Ide vlastne o vôľou neovládateľný impulz.

Podľa psychiatrov ľudia pri kradnutí dosahujú dokonca aj sexuálne uspokojenie. Niektoré ženy dokonca prirovnávajú pocit pri krádeži k orgazmu. Vzápätí však prichádza pocit hanby a  viny. Kleptoman si vždy povie, že už to nikdy neurobí, ale keď sa opäť ocitne v obchode, alebo sa mu núka príležitosť, ovládne ho obrovské vzrušenie. V prípade kleptománie nejde o účelové ani vopred premyslené, ale často celkom bezvýznamné, až naivné krádeže.

 

Prečo sa vám to môže stať?

V modernej psychiatrii prevažuje názor, že kleptománia sa prejavuje v rozličných konfliktných situáciách, najmä po pocite ukrivdenosti alebo po práve prežitom neúspechu. „Môže sa tiež vyskytnúť po  prežití nejakej traumy. Ku zhoršeniu tejto psychickej poruchy dochádza pri strese. Akty krádeže bývajú potom častejšie a pocit výčitiek svedomia po čine viac a viac zúfalejšie,“ hovorí terapeutka Renáta Sýsová. Pomerne často kradnú aj hysterici, ale u nich ide v prvom rade o nutkanie upútať na seba pozornosť. Terapeutka tiež tvrdí, že je dôležité odlíšiť obyčajné zlodejstvo od kleptománie. Kleptoman je človek, ktorý veci kradne nie preto, že ich potrebuje, je hladný alebo nemá peniaze. Kradne pre potešenie. Nejde mu ani tak o vec, ako o vzrušenie z krádeže.

Môže to byť ktokoľvek, chudobný, bohatý, nenápadný či známa celebrita. Hoci kleptománia nie je dedičná, existujú dedičné štruktúry osobnosti, na ktoré nadväzuje. Kleptomániu ako diagnózu treba odlíšiť od niekedy podobného správania u ľudí s hysterickou povahou. Tí sú schopní niečo ukradnúť len preto, aby provokovali, upútali na seba pozornosť. Samozrejme, netýka sa ani skutočných, premyslených a účelových krádeží zo zištných dôvodov. Páchatelia takýchto krádeží majú niekedy snahu získať diagnózu kleptománie v nádeji, že sa vyhnú trestnému stíhaniu. Pre odborníka však nie je problém tieto druhy správania odlíšiť. Kým kleptomanovi ide len o akt krádeže, zlodejovi ide o hodnotu toho, čo ukradne. Kleptomanovi stačí na uspokojenie, že niečo ukradne, zlodej musí mať pocit obohatenia.

A ako sa liečiť? Len ťažko. "S touto poruchou sa totiž takmer nikto nikomu neprizná, lebo sa veľmi hanbí a preto veľmi zriedka vyhľadá odbornú pomoc. Pri diagnostike je najdôležitejšia otázka motívu. Ak sa kleptománia neviaže na inú, závažnejšiu duševnú poruchu, môže sa jej človek zbaviť aj prostredníctvom psychoterapie. Pri klinickej liečbe sa nasadzujú psychofarmaká, ktoré priaznivo ovplyvňujú hladinu serotonínu v mozgu," dodáva na záver odborníčka.

Foto: Shutterstock