Dlhé mesiace s nekonečnými zoznamami pracovných úloh a stresu s kombináciou povinností zo súkromného života. A až keď z nás opadnú všetky termíny, ktoré nás poháňali, uvedomíme si, v akom kolotoči sme sa ocitli. Niektorí však nepoľavia ani počas sviatkov, aby z kolotoča povinností nevypadli a návrat doň nebol ešte drsnejší. Odpisovanie na pracovné e-maily pod vianočnou jedličkou nie je dnes nič výnimočné. Nežeňme to však príliš ďaleko, inak hrozí katastrofa.
Úsmev je len maskou
Vysoké pracovné nasadenie sa stalo prirodzenou súčasťou 21. storočia. Ľahšie ako kedykoľvek predtým dnes nadobudneme pocit, že tým najdôležitejším, či dokonca jediným meradlom úspechu v živote je výkon v práci a uveríme tomu, že od neho sa odvíja aj naša hodnota ako ľudí. Výsledkom tohto uponáhľaného sveta, ktorý sme si okolo seba vytvorili, je aj syndróm vyhorenia.
Diagnóza, o ktorej sa v posledných rokoch rozpráva čoraz viac, no stále nie dostatočne. Duševné zdravie je totiž stále považované za veľké spoločenské tabu, a preto je jednoduchšie tváriť sa, že sa máme dobre, aj keď to nie je pravda. „Nasadíme si usmievavú masku, potlačíme svoje emócie a tvárime sa, že sme ‚okej'. No udržiavať takúto masku nás stojí veľa energie,“ hovorí psychológ Matúš Bakyta v knihe Nevyhorení.
Vyhorenie najčastejšie postihuje práve ľudí nadchnutých pre svoju prácu. Nie nadarmo sa hovorí, že kto nehorí, ten nevyhorí. Veľký zápal sa však často pretaví do totálneho vyčerpania organizmu – ako duševného, tak aj fyzického a niekedy nemá človek iné východisko, ako vyhľadať odbornú pomoc. Dobrou správou však je, že sa mu dá aj predísť a jeho príznaky zachytiť už v počiatkoch. Podľa psychológa však musíme byť dostatočne vnímaví na svoje pocity, na signály svojho tela, či na znamenia od okolia. Tie si môžu všímať aj vaši blízky.
Ako spozorovať príznaky vyhorenia
Americká výskumníčka a profesorka na Kalifornskej univerzite Christina Maslachová popisuje na základe dlhoročného výskumu syndrómu vyhorenia akési tri dimenzie, v ktorých zostane človek so známkami vyhorenia zaseknutý. Sú to: množstvo práce, cynizmus a neefektivita. Čo sa človeku odohráva v hlave? „Už to nedokážem znášať. Potrebujem odísť. Nech si tú prácu niekam strčia, urobím iba to, čo nevyhnutne musím a potom idem preč. Nevidím už žiaden zmysel, nemám žiadnu budúcnosť.“
Práve o poslednom štádiu odborníčka hovorí, ako o erózii duše. Podobne výstižné je prirovnanie k „infarktu duše“, ktoré zdieľali niektorí z tých, ktorí si vyhorením prešli. Na opísanie tohto fenoménu vytvorila Marie Åsbergová z Karolínskeho inštitútu v Štokholme, ďalšia z významných odborníčok na syndróm vyhorenia, tzv. tunel vyčerpania. Je to v podstate špirála vyhorenia, ktorá človeka vtiahne do víru úzkostí a depresie a na konci ho bezmocného vypľuje. Ako to funguje? Na začiatku pociťuje človek únavu, ktorá sa často pretaví do nespavosti. Po čase sa začnú ozývať fyzické problémy, ako napríklad bolesť hlavy a prichádzajú výčitky, napríklad z toho, že človek nestíha v práci. Postupne na neho sadá smútok a posledné štádiá vyhorenia bývajú spojené aj s depresiou.
„Čím skôr spozorujeme, že naše nadšenie klesá, sme podráždenejší, horšie spíme, tým je väčšinou aj náprava jednoduchšia,“ hovorí psychológ a dodáva, že veľmi dôležité sú naše zdroje – či už vnútorné alebo vonkajšie. Svojim klientom preto dáva aj vyplniť obrázok, kde si majú na misky váh napísať, čo im energiu berie a čo im ju dáva. Na fyzickej, sociálnej, intelektuálnej a spirituálnej rovine. Podľa odborníka ľudia vyhoria aj preto, že majú preťaženú intelektuálnu a sociálnu sféru, a málo sa venujú fyzickej a spirituálnej. Aj preto pomáha mnohým ľuďom mindfullnes meditácia, ktorá im pomôže ukotviť sa v prítomnosti, ďalší sa spoliehajú na modlitbu, čas v tichu alebo hobby. „Niekedy sa preto klientov pýtam, čo radi robili ako deti, aké koníčky ich bavili, o čom snívali. Niekto povie, že rád staval lego. No tak čo, nech si kúpi a ide stavať lego,“ dodáva psychológ.
Foto: Shutterstock