Sú súčasťou našich životov. Nepoužívame ich síce dennodenne, ale pomerne často. Skoro to vyzerá, že to bez nich v medziľudskej komunikácii ani nejde. Aké sú najčastejšie výhovorky od banálnych až po najdômyselnejšie a najrafinovanejšie? A ako sa vyhovárať tak, aby nám to prešlo?

Tri hlavné dôvody na výhovorky

Podľa psychológov existujú tri hlavné dôvody, pre ktoré sa najčastejšie vyhovárame. Tým prvým je strach z následkov, ktoré pre nás môžu mať konkrétne činy. Bojíme sa napríklad toho, že nám nadriadený vynadá, prípadne nás rovno potrestá, keď napríklad prídeme neskoro do práce. Sankcie však môžu prísť aj zo strany kamarátov, ktorých sme niečo sľúbili. Bojíme sa, že sa na nás budú hnevať, že sa s nami nebudú rozprávať, že spustia výčitky… Výsledkom takého strachu je výhovorka, ktorou sa snažíme ospravedlniť svoj prehrešok, aby sme sa vyhli konfliktu.

Druhým najčastejším dôvodom, ktorý vedie k výhovorkám, sú ľudia, na ktorých nám záleží a ktorých sa nechceme pravdou dotknúť. Bývajú to partneri, deti, rodičia, priatelia a kamaráti. Keď vieme, že druhým by mohla pravda ublížiť, že by ich mohla mrzieť, že by si ju brali zbytočne osobne, volíme takzvanú milosrdnú lož. Namiesto toho, aby sme rodičom povedali, že neprídeme, pretože na nich nemáme náladu, vyhovoríme sa na náhle a neodkladné pracovné povinnosti. Pravda by ich mohla trápiť a niekedy je ťažké vysvetľovať, že proti nim predsa nič nemáme. Niektoré výhovorky je skutočne lepšie veľkoryso neriešiť. Najmä keď vidíme, že druhí sa k nim uchýlili kvôli nám, aby nás neranili.

Nevyhovárame sa však iba pred ostatnými, ale aj – a v konečnom súčte možno ešte častejšie – sami pred sebou. To je tretí najčastejší dôvod, ktorý vedie k výhovorkám. Vyhovárame sa, keď sa nám niečo nechce, keď nás niečo nebaví, keď si potrebujeme ospravedlniť, že sme zasa niečo nestihli alebo odložili, alebo keď potrebujeme utíšiť výčitky svedomia. Napríklad výčitky z toho, že už sme sa zase ostatným na niečo vyhovorili. Alebo že nemáme dosť silnú vôľu, aby sme sa začali viac hýbať a lepšie stravovať.

 

Ako sa vedieť vyhovoriť správne

Výhovoriek je nepreberné množstvo a mávajú rôzny charakter. Niektoré výhovorky sú čiastočne založené na pravde, iné sú výmyslom od začiatku do konca. Niektoré ani nevyzerajú ako výhovorky, občas sa hovorí o takzvaných univerzálnych výhovorkách. To je napríklad výhovorka „nemám čas“. Existujú jednoduché výhovorky – v prípade oneskorenia sa najčastejšie vyhovárame na to, že nám nezazvonil budík, že nás malé dieťa v noci ustavične budilo, alebo že sme ostali trčať v dopravnej zápche, nešla električka a podobne. Niektorí z nás dávajú, naopak, prednosť zložitejším výhovorkám, ktoré môžu pripomínať dômyselne vystavané príbehy so spletitým dejom.

 

Výhovorky je však nutné zvoliť podľa situácie a aj podľa toho, kto ich bude počúvať. Často však platí, že menej znamená viac. Predovšetkým tí, ktorí nemajú príliš veľkú fantáziu a nie sú dostatočne tvoriví, aby dokázali improvizovať a v prípade potreby ich upraviť, by mali „zaradiť spiatočku“. Najlepšie potom urobia, keď budú hovoriť pravdu a tam, kde sa to dá, použijú jednu z univerzálnych výhovoriek, ako je „nemám čas“. Pri neskorom príchode do práce alebo do školy je potom poruke ďalšia univerzálna výhovorka – „nestihol som to, pretože som zaspal“. To býva dokonca často pravda, takže skôr ako o výhovorke sa dá hovoriť o vysvetlení, ku ktorému by malo byť pripojené ospravedlnenie. Jednoduché a krátke výhovorky sa hodia aj tam, kde vašu kreativitu nikto neocení, a napokon by vám mohla spôsobiť viac problémov ako úžitku.

Ak patria vaši nadriadení medzi večne zamračených a nervóznych ľudí, bude lepšie, keď budete stručný a jasný a nebudete zachádzať príliš do detailov. Nadriadení chcú všeobecne málokedy počúvať výhovorky plné komplikovaného deja a zložitých zvratov, takže originálna výhovorka býva v tomto prípade skôr kontraproduktívna. Prestanú vás počúvať najneskôr o pol minúty a pošlú vás pracovať. Jedinci, ktorí chodia chronicky neskoro na schôdzky so svojimi priateľmi a na ceste vždy vymýšľajú, na čo sa vyhovoria tentoraz, tiež uspejú skôr s jednoduchým vysvetlením a ospravedlnením.

Kedy zaberie aj bizarná výhovorka

V niektorých prípadoch však môžu byť bizarné výhovorky to pravé. Tí, ktorí čudnú alebo grotesknú výhovorku počúvajú, si môžu povedať: „To je také šialené, že to asi vážne musí byť pravda. To by jeden jednoducho nevymyslel.“ Podmienkou však je, že vám nechýba fantázia, výrečnosť a dobrá pamäť, pretože kto používa zložité výhovorky, musí si pamätať všetky kľučky.

Ďalšou podmienkou je, že sa to nepreháňa s bizarnými výhovorkami. Občas sa vám po ceste na schôdzku či do práce môže stať niečo absurdné, ale ťažko sa vám to môže diať každý deň. Kto často používa bizarné výhovorky, časom si vyslúži povesť rozprávkara. Vtipnú a originálnu výhovorku môžete použiť aj v prípadoch, keď všetci zúčastnení vedia, že sa vyhovárate, a s potmehúdskym úsmevom na perách čakajú na to, čo si vymyslíte tentoraz.

Potom ide skôr o hru, na konci ktorej sa všetci zasmejú. S bizarnými výhovorkami to skutočne môže byť zábava. Ak máte rozprávačský talent, môžete ich niekedy vyskúšať. Radšej si však dobre vyberte, komu ich rozprávate. K študentovi strednej školy býva okolie predsa len zhovievavejšie ako k dospelým. A čo je v jednej situácii vtipné, v inej môže pôsobiť nemiestne.

Foto: Shutterstock