Ako mladí vášnivo diskutujeme a do krvi obhajujeme svoje názory na všetko, čo nás zaujíma od životného prostredia, náboženstvo až po šport. A potom sa to kdesi zlomí a z mnohých neohrozených debatérov sa stanú chronickí „pritakávači“ a majstri zákulisných operácií. Prečo je pre nás v dospelosti taký problém otvorene prejaviť nesúhlas? A ako dostať iného človeka na svoju stranu?

Ako sa rodia tiché dohody

Na jednom póle sa nachádza chronický pritakávač a na druhom neohrozený rebel, ktorý sa zo zásady netají svojou mienkou. Hoci každý z nás inklinuje k jednému z týchto extrémov, pozície meníme podľa momentálnej situácie. Ak budú príbuzní na rodinnom obede zle hovoriť o niekom, kto je nám sympatický, možno si v tej chvíli necháme svoj názor pre seba – nechce sa nám rozčuľovať, pretože už aj tak sme unavení a ešte nás popoludní čaká veľa práce.

Je to tak, s vekom pribúdajú rafinovanosť a komplikácie. Dieťa je prirodzene asertívne, vie bez veľkých rozpakov žiadať aj odmietať a nemanipuluje. Stačí mu však dostatočne dlho a často opakovať vety ako: „Mlč, keď hovoria dospelí“, „Neskáč do reči“, „Správaj sa slušne“, „Buď dobrý, inak ťa nebude mať nikto rád“ a dieťa sa veľmi rýchlo naučí nedávať najavo, čo chce, nebrať vážne svoje potreby, prípadne na ne úplne zabudnúť, a hlavne nevyjadrovať sa. Žiadni rodičia nie sú osvietení, takže postihnutí sme všetci, niekto menej, iný viac. Našťastie, mladosť predsa len „dáva krídla“.

„A potom po škole, tvárou v tvár realite dospelého života, často aj tí najväčší bojovníci zapadnú do konzumnej spoločnosti alebo celoživotne zotrvajú v pozícii rebela, ktorý si stojí za svojím, ale spoločnosť ich nezriedka zmetie,“ hovorí psychologička Jaroslava Kušnierová. Neznamená to, že sú nutne nešťastní, ale žiť s nálepkou „toho problémového a konfliktného“ nie je pre každého. „V mladosti toho veľa nevieme. Netušíme, čo všetko sa nám môže stať a nestrachujeme sa toľko. Sme teda otvorenejší,“ pokračuje psychologička.

Otvorenosť má svoje klady

Psychologička Amy Brunellová z Ohio State University v štúdii, ktorá skúmala dopad postoja voči sebe samému na partnerský vzťah, tvrdí, že ak sme k sebe úprimní, dokážeme reagovať prirodzenejšie a pre partnera dôveryhodnejším spôsobom. Čo, pochopiteľne, zvyšuje hodnotu partnerského vzťahu. „Byť k sebe úprimný neznamená vzájomne si tolerovať všetky svoje chyby a neresti. Je potrebné si tiež uvedomovať svoje možnosti a oblasti, kde sa môžeme zmeniť,“ hovorí odborníčka.

 

Inak, aj rozčúlenie a hnev môžu byť prospešné, takže nie vždy je dobré hneď každému ustupovať a byť ten dobrý. Samozrejme, záleží na konkrétnom rozložení síl – priletieť nahnevane za riaditeľom firmy a urobiť výstup, prečo ste neboli povýšení, keď váš kolega áno, vám asi veľa dobrého neprinesie. Určite teda stojí za to zdravú schopnosť stáť si za svojím preniesť aj do dospelého života, aby bola prospešná nám aj nášmu okoliu. Ale ako? No predsa kompromisom.

„Znamená to byť pripravený robiť kompromisy, inak v spoločnosti neobstojím a nič od nej nezískam. Neznamená to teda, že musím za každú cenu prejaviť záujem. A nestáť si vždy za svojím zase neznamená zradiť svoj postoj. O tom je dospelosť, vedieť zvážiť všetky možné dopady svojho konania, či mi to výsledne stojí za to,“ vysvetľuje expertka a dodáva: „Slovo kompromis v nás väčšinou vyvoláva negatívne asociácie, ale môžeme tak isto hovoriť o hľadaní ďalších možností či iných riešení. A vlastne aj o diplomatickom konaní, pretože diplomacia je plánovaný postup a určite sa dá stáť si za svojím a vychádzať pritom s okolím.“ Sú tiež situácie, kedy sa nemusí vyplatiť otvorene prejavovať svoju mienku, ale vždy je to na zvážení dopadov u konkrétneho človeka. Napríklad hovoriť na všetko svoj názor prvý deň v zamestnaní a na prvej porade sa všeobecne nemusí ukazovať ako prozreteľné, ale možno má môj nový šéf rád impulzívnych ľudí a možno je mi jedno, čo si o mne kto myslí.

Ako dostať oponenta na svoju stranu

Partner odmieta pristúpiť na kúpu nového auta, hoci to staré patrí do šrotu. Klient sa na poslednú chvíľu zdráha podpísať zmluvu a cestou do práce sa vám v obchode vysmiali pri snahe vymeniť novú bundu s poškodeným zipsom za inú. Ako sa s ľuďmi dohodnúť, aby ste sa nezbláznili vy ani oni? „Nejde o zlomenie odporu druhého, ale o to, aby sa sám rozhodol hrať vašu ,hru‘,“ radí William Ury, odborník na vyjednávanie. Miesto toho, aby ste sa zlostne vrhli na druhého a pritom zabudli na svoj záujem, radšej sa vyhnite začarovanému kruhu akcií a reakcií. Upokojte sa a sústreďte sa na to, čo chcete dosiahnuť. Chcieť sa na niečom dohodnúť neznamená boj kto z koho.

Váš protihráč je tiež len človek. Pomôžte mu obnoviť duševnú rovnováhu. Musíte oslabiť jeho negatívne emócie, strach, defenzívnosť, nepriateľstvo a prekonať jeho odpor, aby vás počúval. Preto prejdite na jeho stranu, počúvajte ho, rešpektujte jeho pohľad na vec a vyjadrite svoj názor bez toho, aby ste provokovali. Keď navodíte klímu na vyjednávanie, prijmite svojho oponenta, aby prestal vyjednávať zo svojej pozície a začal hľadať možnosti, ako uspokojiť záujmy vás oboch. Musíte preniknúť jeho obrannými valmi, odkloniť jeho útoky a neutralizovať triky. Kľúčom obratu je zmena kontextu.

Následne uľahčite oponentovi vysloviť áno. Musíte preklenúť medzeru medzi jeho a vašimi záujmami, aby výsledok diskutovania mohol považovať aj za svoje víťazstvo. Tým ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách, aby ste umožnili oponentovi súhlasiť. Pokiaľ to neurobí, je tu ešte ďalší bod. Skomplikujte oponentovi vysloviť nie. Ak váš protihráč stále verí, že sa mu podarí presadiť to, čo chce on, zintenzívnite vyjednávanie – ale nie tak, aby sa z oponenta stal nepriateľ, ktorý bude ešte zarytejšie odolávať. Hoci to vo vás bude vrieť, nepoužívajte silu na to, aby ste druhého dostali na lopatky, ale aby ste ho priviedli k rozumu. Pripomínajte mu, že cesta k ústupu je stále otvorená, ale zameriavajte sa zároveň na to, aby si uvedomil, čo je pre neho/pre vás najlepšie.

Foto: Shutterstock