Máte nízke sebavedomie, alebo neznášate, keď vám niekto kladie odpor? Nedokážete žiť v dlhodobom vzťahu, alebo vás ubíja stereotyp, z ktorého neviete odísť? Ste zúfalo tvrdohlavá, alebo sa každému radšej podvolíte? Rozbila sa vám práčka a vyschli vám tulipány? Pokiaľ sa budete snažiť dopátrať prapôvodu všetkého, čo sa vám v živote deje, zistíte, že niekde na samom začiatku za tým všetkým stojí vaša matka. Práve ona ostane vždy tou hlavnou postavou vo vašom živote a hlavným zdrojom vašich ťažkostí, tráum, ale aj radostí a lásky.

Vzťah medzi matkou a dcérou je označovaný za najtesnejšie puto na svete. Silné puto medzi matkou a dcérou vzniká už v tehotenstve a hlboká symbióza pretrváva aj po narodení. Prvé tri roky je matka pre svoju dcéru celým svetom, bohyňou a absolútnou vládkyňou nad všetkým. Okolo troch rokov sa u dieťaťa objaví prvé obdobie vzdoru, kedy dochádza k prvému uvedomeniu si JA, kedy sa odváži urobiť prvé krôčiky iným smerom, ale elastické puto ho vždy pritiahne späť. V tomto období sa do zorného poľa dievčatka dostáva viac aj otec, vďaka ktorému dievčatko zisťuje, že existuje aj iný živočíšny druh a začne si voči nemu vymedzovať svoju rolu, zatiaľ čo matka slúži ako identifikačný vzor s vlastnou sexualitou.

Predovšetkým však dochádza aj k prvému obdobiu separácie od matky, kedy dcéra objavuje, že ona a jej matka nie je jedna a tá istá osoba. Dovtedy je spojenie medzi matkou a dcérou natoľko tesné, že sa prejavuje aj v komunikácii. Zatiaľ čo synovia zisťujú, že sú iní ako mamička, dcéra musí pochopiť, že nie sú s mamičkou jedna a tá istá osoba. A práve preto, že je to vzťah taký blízky, vznikajú v ňom rovnako silné konflikty a strety záujmov, a práve preto býva proces separácie medzi matkou a dcérou taký zložitý a bolestný.

Moje dievčatko mi rozumie

„Vzťah medzi matkou a dcérou je rozhodne zložitý, pretože je veľmi dôverný. A dôverné vzťahy sú zložité, pretože do nich veľa investujeme,“ dodáva psychologička PhDr. Šárka Gjuričová z Inštitútu rodinnej terapie Praha. Jej kolegyňa MUDr. Lea Brodová sa na vzťah medzi matkou a dcérou díva aj z pohľadu kultúrnych a rodových stereotypov. Z výskumov vyplynulo, že sa matky na svoje dcéry oproti synom viac pozerajú, viac s nimi komunikujú a majú pocit, že im viac rozumejú, zatiaľ čo chlapcom musia viac vecí vysvetľovať a sú pri ich výchove častejšie nespokojné, ako pri dcérach.

Si hrozná!

Vymedzenie dcér voči matkám býva však skôr často veľmi dramatické už len preto, že ženy sú – na rozdiel od vecnejších mužov, ktorí si veľa vecí nechávajú len pre seba – omnoho emocionálnejšie. Mama je zrazu trápna, staromódna a má príšerné názory, a mame je ľúto, že zrazu prichádza o svoju kamarátku a že si jej krásne dievčatko zrazu farbí vlasy namodro, nosí miesto ružovej sukničky roztrhané džínsy a vyzerá ako prízrak. „Pochopiť, že dieťa zrazu vidí veci inak ako oni, býva pre rodičov ťažké, napríklad keď sa práve rozvádzajú. Matka nedokáže pochopiť, že dcéra nevidí svojho otca ako toho zloducha, že s ním je zajedno. Rodičia by sa jednoducho v tomto období mali zmieriť s tým, že môžu urobiť čokoľvek, a bude to zle,“ uvádza príklad zo svojej praxe Lea Brodová. Stretávam sa aj s prípadmi, kedy si matka a dcéra neboli nikdy tak blízko, aby si mohli dovoliť také oddelenie. Inak povedané, ide o to, že takáto dcéra sa bojí úplne oddeliť od svojej matky, pretože má podvedomý strach, že by o ňu definitívne prišla,“ dodáva.

 

Chyba vo vývoji

Pokiaľ sa podarí pubertu prežiť obom stranám v zdraví, vo vzťahu matky a dcéry môže opäť dôjsť k postupnému zbližovaniu, aby sa v ideálnom prípade dostal do fázy vzťahu dvoch dospelých žien, kedy si matka svoju dcéru váži, aj keď mnoho vecí robí inak ako ona, a dcéra berie matku ako tú skúsenejšiu, ku ktorej si môže prísť kedykoľvek po radu. Pokiaľ sa však v priebehu vývoja vzťah niekde zastaví, stane sa zdrojom niekoľkých chronicky známych stretov a nedorozumení. Napríklad pokiaľ sa zasekne už v detstve, a matka zostane pre dcéru navždy bohyňou, bude sa dcéra aj v dospelosti snažiť všetko robiť tak, aby sa to jej takzvanej „vnútornej matke“ páčilo a bola s ňou spokojná.

Platí to predovšetkým o jej budúcom partnerskom živote, v ktorom sa bude snažiť napĺňať priania a úlohy niekoho iného, miesto toho, aby žila svoj život. Zaseknutie v puberte vedie k opačnému extrému, kedy matka odmietne nad dcérou pustiť kontrolu, takže čokoľvek jej dospelá dcéra urobí, je zle, a matka pre dcéru zostane navždy tou trápnou paňou, ktorá nič nechápe. Časté je aj takzvané narcistické predĺženie, kedy matka do svojej dcéry vkladá to, čo sama nestihla, vrátane kariéry a nesplnených želaní, a na dcéru tak kladie obrovské nároky. Typickým príkladom sú aj matky, ktoré zostávajú najdôležitejšou osobou v živote dcéry, i keď sa dcéra vydá a odsťahuje, a v podstate zaberajú miesto jej partnera, čo zaujímavo komentuje Lea Brodová: „Všimnite si, že muži, ktorí majú príliš blízky vzťah so svojou matkou, sú braní ako mamičkini maznáčikovia, zatiaľ čo blízky vzťah medzi matkou a dcérou naša kultúra preferuje.“

Nechcem byť rovnaká

Každá dcéra raz vysloví vetu: „Ježiš, teraz som úplne ako moja matka!“ Psychológia pozná dokonca diagnózu zvanú matrofóbia alebo strach dcér z toho, že budú rovnaké ako ich matky. Otázka je, či je skutočne dôvod sa takej kliatby tak báť. „Ja tomu hovorím rodinné striebro, je to niečo, čo sa v rodine dedí, odovzdáva, čo dôverne poznáme, a postupom času to začneme robiť nevedomky tiež, pretože sme v tom jednoducho vyrástli,“ hovorí Martina Porkertová. Pokiaľ sa také striebro týka postupu pri pečení buchiet alebo žehlení bielizne, nie je dôvod sa mu brániť, ale ak ide o závažnejšie veci, ktoré vám skutočne prekážajú alebo komplikujú život, máte moc z takzvaného transgeneračného prenosu traumy vystúpiť.

„Stačí, keď si konkrétnu vec, ktorá nám prekáža, uvedomíme, čo znie jednoducho, ale je to dlhodobý proces. Dôležitý okamih je práve to uvedomenie si ,teraz sa správam rovnako ako moja matka‘ a ďalšou fázou uvedomenia si je, či to tak chcem, alebo nie. Jednoducho si v pokoji vybrať a podľa toho na sebe začať pracovať. To, že bola moja matka šporovlivá a ja sa pristihnem, že počítam drobné, nemusí byť nutne nesprávne,“ dodáva Martina Porkertová. Ženy majú oproti mužom opäť jedno špecifikum, a síce fakt, že u nich prebieha oveľa viac nevedomých procesov.

Od svojich matiek preberáme nielen samotné mechanizmy, ako niečo robiť, ale aj postoje. Martina Porkertová ponúka zaujímavý spôsob, ako si túto teóriu overiť. Skúste si vybrať akúkoľvek tému alebo oblasť a napíšte si na papier, čo si asi tak o nej myslí vaša matka. Potom vedľa toho napíšte, čo si o tej istej téme myslíte vy. Pri porovnaní zistíte, že je tam veľa podobného. Útechou vám môže byť, že to tak vždy bolo a bude a že svoje matky riešili a budú riešiť aj naše matky a babičky.

Foto: Shutterstock