Zobrať sa, alebo žiť spolu len tak na dobré slovo? Je manželstvo pre vzťah podstatné, alebo sobáš neprináša partnerom viac než bezvýznamný kus papiera, ako tvrdia jeho odporcovia? Pre mnohých to môžu byť zásadné otázky. Oba typy partnerského spolužitia majú svoje za a proti. Viete, ktoré to sú? A pre koho sa ten-ktorý typ hodí lepšie?

Manželstvo prežitkom?

Stále existujú ľudia, pre ktorých je manželstvo sväté a nedajú naň dopustiť. Spoločnosť je však celkovo k voľnému spolužitiu stále tolerantnejšia. Väčšina z tých, ktorí dávajú prednosť manželstvu, už život na psiu knižku striktne neodsudzuje. 

Stále častejšie počuť názor, že je to každého vec, ako si svoj život usporiada. Niektorí rodičia aj tak naliehajú na svoje deti, aby svoj vzťah oficiálne spečatili, ale okolie to obvykle príliš nerieši. Napokon, na psiu knižku v súčasnosti žije kadekto vrátane tvárí známych z televíznych obrazoviek a bulvárnych novín a časopisov. 

Odborníci z radov psychológov a sociológov si už pár rokov kladú otázku, či sa manželstvo stáva prežitkom a či ho môže nahradiť spolužitie na psiu knižku alebo či ide len o dočasnú módu. Tiež sa pýtajú, čo je príčinou toho, že počet párov žijúcich „nadivoko“ sa zvyšuje. Aby nedošlo k omylu, takýmto životom sa nemyslí bežné „chodenie“ dvoch ľudí, ktorí sa chcú poznať, aby zistili, či sa k sebe hodia alebo nie a či ich vzťah má šancu vydržať. Vzťah na psiu knižku je definovaný spoločným bývaním a predovšetkým spoločným hospodárením, ale bez uzavretia manželstva.

Psia knižka ako dočasné riešenie

Štatistiky hovoria, že najväčší počet ľudí žijúcich na psiu knižku je vo veku dvadsať až tridsať rokov. Psychológovia tvrdia, že voľné spolužitia sú výsledkom potreby trvalejšieho a naplneného partnerstva, ktoré ľudia nechcú odkladať na neskôr, a zároveň protichodné potreby udržať si aspoň čiastočne svoju nezávislosť a odložiť definitívne rozhodnutie. Mladí ľudia chápu voľný zväzok ako dočasné riešenie: chceme byť spolu, tak spolu budeme, a čas ukáže, či si budeme rozumieť a či spolu dokážeme žiť. 

Psychologička Martina Venglářová v knihe Sprievodca partnerským vzťahom uvádza: „Mladí ľudia, ktorí študovali na vysokých školách, mali ako bonus život na internáte. Niekedy ďalej pretrváva ‚internátny‘ spôsob života, mladí ľudia si spoločne prenajímajú byt a žijú spolu. Niekedy ide o páry, ale vždy to tak nie je. Aj spolužitie má svoje výhody i nevýhody. Dá sa oddialiť záväzok, ako je spoločná hypotéka. Otestujeme si aj prístup partnera k spoločnému životu a ešte je čas odvrátiť katastrofu.“ 

Až sedemdesiat percent mladých ľudí považuje voľné spolužitie ako dobrú predmanželskú skúsenosť, iba sedem percent si myslí, že budú s partnerom žiť trvalo takýmto spôsobom. Väčšina počíta buď so svadbou, alebo s rozchodom. Do manželstva sa mladí ľudia nehrnú, pretože si myslia, že majú ešte dosť času tak na manželstvo, ako na rodinu a deti, ale zároveň sa chcú s niekým deliť o voľné chvíľky a pokúšať sa s ním budovať vzťah. Voľný zväzok v tomto vekovom rozmedzí sa zvykne považovať za určitú formu prechodu z mladíckej dospelosti do zrelšej dospelosti alebo za prípravu na manželstvo a ako taký má svoj zmysel a svoje opodstatnenie. 

Jednoznačne za manželstvo

„Manželstvom dávate ostatným najavo, že to spolu myslíte vážne,“ vypočítava niektoré z nich tridsaťtriročná Tereza. „Hovoríte im, že ste pár a ako pár ste silnejší. Kým som sa vydala, bola som najmä sama za seba a moje okolie vrátane rodičov ma tak bralo, hoci som žila v dlhodobom partnerstve celých osem rokov a aj pred svadbou sme vzťah s partnerom brali vážne, ako keby sme boli svoji. Pokiaľ to však nebolo oficiálne, mnoho ľudí bolo presvedčených, že náš vzťah je viac-menej nezáväzný, a tak k nám ostatní aj pristupovali. Keď mi môj manžel napríklad volal z krčmy, kde bol s kamarátmi, že sa zdrží, smiali sa mu, čo bude robiť, až budem jeho manželkou. Spolužiačka sa ma na stretnutí spýtala, či to u neho nemôže skúsiť, keď ja si ho nechcem vziať. A takých príhod je viac.“ 

Manželstvo má aj ďalšie za. Tridsaťpäťročná Hana vidí jeho výhody predovšetkým v praktickej oblasti: „Pre romantikov to môže znieť prízemne, ale ja na tom nič prízemného nevidím. Človek musí počítať s najrôznejšími nepredvídateľnými situáciam," spomína Hana.

"Keď sa vám alebo partnerovi niečo stane, v nemocnici vám nemusia podať informácie, pokiaľ nepatríte do rodiny. Keď jeden z vás zomrie, kto bude dediť? Moja sesternica si kúpila s partnerom dom, do ktorého investovala väčšinu úspor, lenže dom sa dal napísať pol na neho a pol na ňu, a po jeho nehode o jeho polovicu prišla. Dostala ho jeho rodina. A pretože neboli manželia, nemala nárok ani na vdovský dôchodok. Život na psiu knižku je pekná vec, keď sú partneri každý za seba a nekupujú si nič spoločné, ak nerátam drobnosti do domácnosti. Len čo začnú kupovať domy, autá a vychovávať deti, som jednoznačne za manželstvo."

Keď sú v hre deti 

Častým dôvodom, prečo niekto uzatvorí manželstvo sú deti. Pripadá im to lepšie pre spoločné priezvisko, ďalej pre ľahšie konanie s úradmi a bývajú aj často presvedčení, že deti sa cítia lepšie, keď sú rodičia manželmi. 

Tridsaťsedemročný Ján hovorí, že on a jeho žena sa zobrali práve kvôli deťom: „Svadba pre nás nebola podstatná. Keby to záležalo len na nás, asi by sme sa k nej nedopracovali. Deti to však zmenili. Keď začali chodiť do škôlky, začali sa pýtať. Chceli vedieť, prečo sme sa nezobrali, či sa nemáme dosť radi, prečo rodičia ich kamarátov svadbu mali. Keď za mnou dcéra prišla a spýtala sa, či maminku opustím, keď ju nechcem za ženu, musel som to začať riešiť. Deti nás nakoniec prinútili zmeniť názor. Hovorili sme si, že ak im to urobí radosť a upokojí ich to, zoberieme sa.“ 

Podľa psychologičky však deťom vzťah na divoko, ktorý praktizujú ich rodičia, nespôsobuje traumy: „Problém nie je v modeli spolužitia, ale v tom, ako sa k sebe rodičia správajú a ako rodina ako celok funguje. Dôležité je harmonické prostredie. Pokiaľ v ňom deti vyrastajú, občas položia nepríjemnú otázku, ale v zásade to neriešia.“ 

 

Foto: Shutterstock