Matúško čoskoro bude mať tri roky. Plánuješ ho dať od septembra do škôlky?
Nakoľko škôlky v našom okolí mávajú 140 žiadostí a berú okolo 60 – 80 detí, tak nám ho nezobrali, ale zvažujú, že otvoria ďalšiu triedu. Rozmýšľam, že
si ho ešte pol roka alebo rok nechám doma, lebo mám pocit, že by mu to mohlo prospieť a môžeme si ho viac užiť.
S mojou prácou sa to dá skĺbiť. Už počas tehotenstva som vypustila kopec roboty a muž vtedy robil na polovičný úväzok. Po pôrode som si občas odbehla na hodinku – dve nahovoriť nejakú reklamu, takže sa to dalo spojiť aj s dojčením. Keď som teda prestala dojčiť, začala som brať viac ponúk a muž ostal s malým doma.
Čo aktuálne riešiš v súvislosti s materstvom?
Začiatkom júna sme začali s „odplienkovávaním“ a trvalo nám to niečo vyše mesiaca. Cikanie fungovalo hneď, s kakaním to bolo náročnejšie, ale už sme za tým a som rada. Malo zmysel počkať a riešiť to, keď bol na to pripravený, išlo to potom rýchlejšie.
Ako si spätne spomínaš na pôrod?
Mala som zdravotné ťažkosti a po kontrole u chirurga v 7. mesiaci zistili, že by mi pri prirodzenom pôrode mohla prasknúť zlatá žila. Dohodli sme sa teda s pôrodníkom na plánovanej sekcii, nebola som príliš nadšená, ale bála som sa, pretože mám dve kamarátky, ktorým počas pôrodu hemoroidy praskli.
Takisto mám okolo seba veľa kamarátok, ktorých deti išli von sekciou, takže som vedela do detailu, čo ma čaká. Trošku som sa bála spinálu, aj mi pri vpichnutí vystrelila noha, lebo mi trafili nejaký nerv.
Celý pôrod potom prebiehal úplne v pohode, počas neho sa bavili o futbale, takže som vedela, že sa nič nedeje a robia len mechanickú robotu. Najhorších bolo 24 hodín po pôrode. Nečakala som, že tam bude niekto robiť pre mňa niečo navyše, ale ani som nečakala, že personál v nemocnici dokáže ženu po pôrode až takto zdeptať.
Nemocnica má síce označenie baby friendly, ale v praxi to nepocítite. V zahraničí je bežné, že aj po sekcii vám prinesú dieťa a snažia sa o tzv. bonding, tu to nikto neurobí.
Kde si rodila?
Rodila som na Kramároch, ale moja skúsenosť súvisí aj s tým, že vtedy mali úplne plné oddelenie šestonedelia, tak ma šupli na pooperačné oddelenie, kde funguje celkom iný personál sestričiek, ktoré vôbec neboli empatické. Pre ženy, ktoré sú čerstvo po pôrode, laktáciou im vystúpia hormóny a všetko vnímajú stokrát citlivejšie, je veľmi dôležitý správny prístup.
Boli pre teba prvé dni doma náročné?
Paradoxne, prvé dni boli v pohode, aj keď sme mali trošku problém so spustením laktácie. Nemyslím si, že to bolo pre cisársky rez, ale skôr preto, že po spinálnej anestézii mi dali brutálnu diétu, takže sa mi podľa mňa ani nemalo z čoho tvoriť mlieko. Neskôr sa laktácia upravila, ale netrvalo to dlho, takže som dlho nedojčila, čo mi je ľúto, ale nechcem z toho robiť vedu.
Tlak, ktorý sa v dnešnej dobe na matky vyvíja v súvislosti s dojčením, je obrovský a neprispieva to k pokoju, ktorý pri dojčení potrebujete. Na pár mesiacov sa nám to podarilo a potom nám to strašne uľahčilo veci. V prvom rade sa môj partner stal plnohodnotným rodičom, ktorý sa o malého mohol sám postarať a ja som mohla začať viac pracovať.
Keď prešli koliky, Matúš začal spávať celé noci. Vtedy sme si to po troch mesiacoch konečne začali užívať, on mal lepšiu náladu, začal sa smiať a každý mesiac už to bolo len lepšie a lepšie.
Aké je teraz dieťatko?
Je veľmi živý, má na svoj vek veľkú slovnú zásobu. Trávi veľa času s dospelými a so staršími deťmi, takže chytá nové slovíčka, frázy, akoby som sa rozprávala so škôlkarom. V reči je teda veľmi zdatný. Čo mu ostalo, je, že je veľmi uplakaný, to má asi po maminke. Dokonca aj ja si spomínam,
že som ako dieťa veľa plakala.
Občas je trošku nerváčik, ale inak je veľmi pozitívny, má rád ľudí, deti a strašne veľa sa smeje. Čiže je taký extrémny v každom smere. Už teraz s ním vie byť taká sranda, že nechápem. Má obľúbenú pesničku od INXS a keď ideme v aute, zozadu ju začne foneticky spievať, keď to prvýkrát urobil, dostala som taký záchvat smiechu, že som skoro nabúrala.
Nefičí teda na Spievankove ako ostatné deti?
Mali sme aj Spievankovo, okolo roka a pol. Teraz fičíme na Maxi psovi Fíkovi, Krtkovi, už máme za sebou aj Prasiatko Peppa. Občas, keď potrebujem urobiť niečo dôležité, dostane do ruky tablet, pozerá videá z prostredia servisu a opravy áut. Väčšinou sú ruské. Takže od češtiny cez angličtinu prešiel na ruštinu a teraz niektoré slovíčka hovorí po rusky, čo mi príde strašne smiešne.
Stáva sa nám, že príde na ihrisko, kamarát ho pozdraví ahoj a on povie privet! Mal aj obdobie, keď do desať počítal ako jeden, dva, tri, čtyři, pět, šest, sedm, eight, nine, ten. Závisí to od toho, čo ho práve v tom období baví. Potom to ale veľmi rýchlo zase zabudne a nahradí to niečo nové.
Máš 35 rokov, plánuješ mať ďalšie dieťa?
Zatiaľ nie, a asi ani nebudeme mať ďalšie. My sme hneď od začiatku išli do toho s tým, že budeme mať iba jedno. Môj muž je odo mňa starší o 11 rokov a tým, že Matúš je taký strašne živý a dáva nám fakt zabrať, cítime sa byť unavení. On nie je ako niektoré deti, čo vídam s rodičmi v obchodných domoch, že by sa držal mamičky za ručičku.
Minule som videla mamičku ako dcére hovorí „ničoho sa nedotýkaj a buď pri mne“ a ona to fakt dodržala. To u nás nehrozí, Matúš tam behá medzi regálmi a jeden z nás ho vždy musí naháňať. Keď je na ihrisku, vie byť úplne super, lebo má rád deti. Ale tie obdobia sa stále menia.
Už bol samostatnejší a vedel sa hrať s kamarátmi vonku aj niekoľko hodín a mohli sme si dať v pokoji kávu na terase a len na neho prihliadať a mohli sme sa s ním aj sa porozprávať. Teraz prišlo opäť obdobie, že si vyžaduje našu pozornosť intenzívnejšie, ale to zrejme zase po čase prejde.
Aj ti s ním niekto pomáha?
So starými rodičmi to zatiaľ úplne nejde, pretože tým, že my sme starší, máme aj rodičov starších, takže ho pre svoj vyšší vek úplne nezvládajú. Musíme chvíľu počkať, kým nám dieťa podrastie a bude trošku
pokojnejšie a potom aj babky nastúpia na sto percent. Teraz ho občas zvláda môj otec, naozaj sa mu veľa venuje a ešte aj pracuje, takže býva veľmi vyčerpaný.
Ako ste tento rok strávili leto?
Boli sme v Chorvátsku a bolo to veľmi fajn. Matúš si užíva more a kým nie sú modré pery, nevieme ho z vody dostať. Ale má pred ňou aj rešpekt, takže keď ideme do hlbšej, drží sa ako klieštik. Dali sme aj nejaké výlety kade-tade a myslím, že každá zmena prostredia na chvíľu mu robí dobre.
Mám pocit, že si sa v poslednej dobe začala viac objavovať na televíznych obrazovkách.
V našej práci sa to občas tak javí, nakoľko väčšinou robota prichádza nárazovo a potom sa zase stane, že dlho nič nie je. Televízia je mocné médium, takže ak sa objavím v seriáli, ľudia to registrujú omnoho viac, ako keď som napríklad hrala hlavnú úlohu vo filme.
Do kina chodí menej ľudí. Ani médiá o tom veľmi nepíšu. Keď sme promovali film Eštebák, ktorý bol koprodukciou troch štátov, nikto nemal záujem urobiť so mnou rozhovor. Veľmi ma to vtedy mrzelo, pretože ten film pre mňa veľa znamenal.
A ja nie som typ, ktorý by sa vedel prezentovať inak, ako svojou prácou, takže nie som pre bulvár zaujímavá. Bohužiaľ, je to tak, ale neviem urobiť viac, ako byť stopercentná vo svojej robote. Z Eštebáka ale vzišlo priateľstvo s Jirkom Mádlom a ten, keď išiel točiť vlastný film, zavolal ma na konkurz.
Človek by povedal, že ma tam rovno zavolá do malej roly, ale nie, musela som prejsť vcelku náročným kastingom, ktorého sa zúčastnilo myslím ďalších 10 – 12 dobrých slovenských herečiek. Producent si na základe kastingu vybral dve a úlohu som nakoniec dostala ja vďaka tomu, že detský predstaviteľ, ktorého mamu som mala hrať, sa na mňa strašne podobal.
Nefunguje to teda ani tak, že pri predošlom nakrúcaní si vytvorím kontakty a potom už získam rolu jednoduchšie. Ja sa na to ale nesťažujem, lebo v takej situácii ako som ja, je milión ďalších slovenských herečiek. Je to prosto tak.
Ako vnímaš, keď sa ti na ulici prihovorí cudzí človek, pretože ťa pozná z nejakého seriálu?
Ak mám byť úprimná, žiadny veľký tlak neprežívam, ale viem, že keby sa to dialo príliš často, prekážalo by mi to. Mám rada svoje súkromie a pocit, že môžem byť prirodzená aj na verejnosti.
Občas sa na mňa niekto usmeje a osloví ma a nemám problém s ním komunikovať a samozrejme, že som už pocítila množstvo nesympatických pohľadov v zmysle, že čo si o sebe myslím. Je to v poriadku, s tým sa počíta.
Foto: Ivy E. Morwen