Ako všetci rodičia chceme čo najlepšie chápať potreby a priania svojho dieťaťa, zvlášť keď ešte nehovorí. Ako s ním môžeme v bábätkovskom a batoľacom veku čo najúčinnejšie komunikovať, aby sme si navzájom dobre porozumeli? Mnohým rodinám pomohlo tzv. znakovanie.

Keď pochopíme, čo nám naše dieťa chce povedať, náramne sa nám uľaví. Pretože keď pochopíme, čo nám naše dieťatko hovorí, vedie to k spokojnosti nás oboch. Ale niekedy je to skoro nadľudská úloha. Pri jedle, prebaľovaní, pri kúpaní, na prechádzke, keď cestujeme, pri hre, skrátka, všade musíme vynaložiť obrovské sústredenie, neustálu pozornosť i empatiu, a ešte sme nevyhrali.

Čo mi chceš povedať?

Takých situácií sú desiatky. Sedíte trebárs s dieťatkom pri stole, chcete mu dať polievku a ono po prvom hlte jedlo odmieta, krúti hlavičkou, odstrkuje lyžicu. Naša reakcia? Okamžite vám napadne, že mu to nechutí, a že mu teda dáme niečo iné. A začneme behať po kuchyni, pokojná chvíľa s dieťatkom je narušená.

Lenže čo keď bol dôvod jeho nespokojnosti iný? Čo keď stačilo jedlo pofúkať, pretože bolo v tej chvíli pre dieťa veľmi horúce, a nám to tak len nepripadalo? To sú presne situácie, kedy sa každá mamička cíti bezradne a kedy uvažuje, ako to urobiť, aby svojmu dieťaťu lepšie porozumela,“ vysvetľuje Michaela Tilton, ktorá ešte v dobe, keď žila v USA, začala so svojou prvou dcérou Sofiou znakovať – práve preto, aby sa s maličkou dcérkou lepšie navzájom pochopili a dorozumeli.

Prečo s deťmi znakovať?

Keď sa povie „znakovanie“, mnohí z nás si vybavia metódu určenú pre deti, ktoré zle počujú alebo sa nevyvíjajú bežným spôsobom. Znakovanie, s ktorým vás chceme zoznámiť v tomto článku, je však metóda, ktorá pomáha deťom v prvých troch rokoch života alebo deťom, ktoré ešte nedokážu účinne používať reč. Vývoj reči je totiž fyziologicky dlhý a náročný proces a nie vždy reflektuje mentálnu úroveň dieťaťa. Ak má byť dieťa schopné hovoriť, treba, aby bolo na určitom stupni duševného, ale i telesného vývoja. Často tak nastávajú situácie, kedy dieťa reči rozumie, ale nie je schopné samo sa vyjadriť, nedokáže slovne vyjadriť svoje pocity a priania.

„Sú mamičky, ktoré sú natoľko empatické, že sú schopné samy, bez nejakej zvláštnej pomoci pochopiť, čo im dieťa neverbálne dáva najavo, na čo ukazuje, čo od nich chce. Tie sa podľa mňa znakovanie učiť nepotrebujú. Ale potom sú mamy, a taká som napríklad bola ja, ktoré bábätku naozaj poriadne nerozumejú. A potom sa len niečo domnievajú a, bohužiaľ, často nesprávne. A pre tie je určené znakovanie,“ hovorí Michaela Tilton.

Čo je znakovanie?

Znaková reč pre počujúce malé deti je metóda, ktorá v nich rozvíja schopnosť používať gestá. Pomáha im, aby sa naučili oveľa viac znakov a aby sa tak ľahšie dorozumeli s dospelými. Deti sú tak schopné vyjadriť i zložitejšie pocity a potreby. Väčšina detí znakuje rada, rýchlosť, s ktorou si osvoja a používajú znaky, je však individuálna.

Mnohí rodičia sa zhodujú, že začali so svojím dieťaťom znakovať zhruba v 9 až v 10 mesiacoch. „Zo začiatku sme znakovali len my a naša Anička sa dívala, ale okolo roka začala sama znakovať a potom už to išlo celkom rýchlo. Teraz má pätnásť mesiacov a začína už používať slová a zvuky, keď napodobňuje zvieratká,“ opisuje Andrea z Prahy. Na deťoch, ktoré znakujú, väčšinou vidno, akú majú radosť z toho, že im rodičia rozumejú, a to, pochopiteľne, povzbudzuje ich potrebu komunikovať častejšie a ľahšie nadväzovať kontakt s okolím. Veľmi dôležité tiež je, že ľahšia komunikácia zvyšuje aj ich sebavedomie.

 

Vedecky overená metóda

V 80. rokoch minulého storočia začali komunikáciu pomocou znakov skúmať profesorky vývojovej psychológie Linda Acredolová a Susan Goodwynová na Kalifornskej univerzite v Davise. Z ich výskumu vyplynulo, že znakovanie u počujúcich bábätiek a batoliat vedie k oveľa efektívnejšej komunikácii, urýchľuje rozvoj reči a celkovo v nich povzbudzuje sebadôveru, podporuje emočný a intelektuálny rozvoj. V neposlednom rade sa tiež dokázalo, že táto metóda v deťoch znižuje frustráciu, upevňuje ich vzťah s rodičmi a odkrýva, aké sú deti chytré.

Znakujem, teda som

Znakovanie pritom nie je metóda, ktorá by vznikla nejako umelo až v našej dobe. Pre mnohé deti je to súčasť komunikácie ešte predtým, než sú schopné hovoriť. Celkom samozrejme používajú rôzne gestá a posunky, aby o niečo požiadali. Dávajú si prsty k puse, keď chcú jesť alebo piť, zakrývajú si oči, keď vidia svetlo, mávajú rukou na rozlúčku, kývajú či vrtia hlavou na znamenie súhlasu alebo nesúhlasu. Tieto znaky sú pre deti prirodzené a rovnako prirodzene ich vnímame my ako rodičia. A pri tom mnohí z nás ostávajú. 

„Preto je znakovanie vlastne takým komunikačným mostom, ktorý mu môžeme ponúknuť vo chvíli, kedy je úroveň jeho verbálneho prejavu nižšia, ako jeho porozumenie reči, a ktorý prináša najväčšie výhody práve jemu,“ tvrdí naopak Michaela Tilton. 

Pre a proti

Napriek mnohým kladným skúsenostiam znakujúcich rodičov, ktorí potvrdzujú, že ich dieťa vďaka znakovaniu komunikovalo s okolím oveľa ľahšie a začalo bez problémov hovoriť, sa však môžeme stretnúť aj s negatívnymi ohlasmi. Dajú sa zhrnúť do dvoch základných námietok: 1. Rodičia sú nedôslední, a tak sa dieťa znakovať nenaučí. 2. Dieťa kvôli znakovaniu nemá potrebu hovoriť. „Skúšala som to, keď mal Kubo asi deväť mesiacov, ale potom som prestala, nemala som dosť trpezlivosti. Teraz má rok a pol a mňa to veľmi mrzí,“ priznáva častú rodičovskú chybu Eliška.

Michaela Tilton, ktorá znakovala i so svojou druhou dcérou Sarah, však vraví: „Nemusíme sa báť, že dieťa nebude mať potrebu hovoriť, keď bude znakovať. Zdravé deti prirodzene prechádzajú k reči, len čo im to ich rečový aparát dovolí.“ 

Foto: Shutterstock