Prvý rok dieťaťa je plný neuveriteľných zmien, fyzického rastu a psychického vývoja. Rovnakým vývojom a pomerne veľkými zmenami prechádza i spánok dieťaťa, a to nielen v prvom roku.

Spánok je pre detský vývoj dôležitý hneď z niekoľkých dôvodov: počas neho dochádza k regenerácii organizmu a posilňuje sa detská imunita, zároveň sa tiež vyplavuje rastový hormón zodpovedný za zdravý rast a tvorbu svalovej hmoty. Kvalitný spánok je tak isto dôležitý pre dobrú náladu dieťaťa. A nielen jeho, však?

Ešte kým sa narodí

V tele nastávajúcej mamičky vznikajú gejzíry dosiaľ nepoznaných emócií, vyplavujú sa vo veľkom množstve hormóny spôsobené tehotenstvom a celý deň potom býva ako na hojdačke. Dlhodobý alebo náhly silný stres
v tehotenstve však môže negatívne ovplyvniť detský spánok ihneď po narodení, pretože bábätko je na nás a naše pocity v maternici napojené a nemá inú možnosť, ako ich plne vnímať.

„Stres sa môže neskôr odraziť aj na správaní bábätka po pôrode. Nepokoj a plačlivosť dieťatka sa potom môže, samozrejme, prejaviť aj na spánku. Rovnakým spôsobom môže bábätko ovplyvniť i komplikovaný, ťažký, neprirodzený pôrod či odlúčenie od mamičky po pôrode. Vždy, prirodzene, závisí od okolností a povahy oboch. Dieťatko potom môže byť veľmi plačlivé a je pre neho veľmi ťažké spinkať alebo zaspať, a to práve tiež pre vnútorné napätie, ktoré prežíva,“ vysvetľuje odborníčka na detský spánok Lenka Medvecová-Tinková.

Kvalitu budúceho spánku môže v prenatálnom období ovplyvniť aj užívanie rôznych psychostimulačných látok, ako sú alkohol, nikotín, kofeín, drogy alebo niektoré lieky. S tým súhlasí i naša čitateľka Lenka: „Mám dve deti a každé spí inak. V prvom tehotenstve som sa neustále stresovala, bola som plačlivá a mala som problémy so spánkom i zdravím. Druhé tehotenstvo som si oproti tomu užila.

A teraz na svojich chlapcoch vidím, že jeden spí zle doteraz (6 rokov) a druhý, mladší (1,5 roka) pokojne spí celú noc temer od narodenia.“ Spánok dieťatka môže navyše ihneď po narodení ovplyvniť aj psychika mamičky: ako prežívala pôrod, ako prijíma svoje bábätko, ako sa cíti a hlavne, akú má doma podporu.

Spánkový rytmus sa postupne vyvíja

Dospelí spia celú noc a striedajú sa u nich fázy tzv. hlbokého a plytkého spánku, zatiaľ čo novorodenec prespí v kratších intervaloch väčšinu dňa i noci
a jeho potreba spánku zodpovedá zhruba 16 až 20 hodinám.

Rytmus spánku sa u takých malých bábätiek ešte len vyvíja, a tak sa pomerne bežne stáva, že je dieťatko pokojnejšie cez deň, kým v noci vyžaduje väčšiu aktivitu a horšie spí. Presne ako to bolo v maternici.

„Dieťatká strávia až polovicu spánku v ľahkej fáze (nazýva sa tiež aktívnym spánkom, pretože ich nervová sústava stále pracuje, podobne ako v bdelom stave). Rozdiel je aj v striedaní ľahkej a hlbokej fázy v priebehu noci.

U dospelého človeka sa fázy striedajú po 90 až 100 minútach, u novorodencov je to medzi 20 až 40 minútami. Tieto intervaly sa však pomerne rýchlo predlžujú na 50 až 60 minút,“ vysvetľuje Lenka Medvecová-Tinková.

Práve striedanie týchto fáz môže mamičkám osvetliť, prečo sa niektoré deti budia chvíľu po zaspatí alebo pravidelne každú hodinu. Čo sa týka spánkových cyklov, spánok detí sa vyrovnáva so spánkom dospelých až v predškolskom veku.

„To, čo bábätká v noci ruší, je nielen hlad a smäd či mokrá plienka, ale aj ich psychický a fyzický vývoj a túžba po našej blízkosti. Potrebujú cítiť bezpečie, to im pomáha k pokojnému spánku vo svete, v ktorom sú len krátko a nevedia sa v ňom ešte orientovať.,“ dodáva odborníčka.

Prvý rok spánku

Určite to poznáte z vlastnej skúsenosti: vaše dieťa takmer vôbec nespí, Alenka od susedov spí celú noc takmer od narodenia. Individuálna je aj dĺžka doby usínania.

Ako teda zistíte, že vaše dieťa spí dostatočne, keď ho prosto nemôžete „napchať do tabuliek“? „V našej kultúre sa deti postupne učia, čo znamená celonočný spánok. Ten sa dostavuje individuálne.

Z fyzického hľadiska ho môžeme zaradiť do tabuľky: dieťa má už väčší žalúdok, predlžuje sa mu spánkový cyklus a podobne. Ale nesmieme zabúdať i na ďalšie vývojové medzníky, psychiku dieťaťa a prostredie, s ktorým súvisí trebárs aj atmosféra doma a psychika mamičky. Pokojnému spaniu, samozrejme, my ako rodičia môžeme v mnohom pomôcť.

Nie tréningom a plačom, ale naopak, citlivým prístupom. Môžeme deti učiť, ako sa upokojovať, čo je príjemné a ako spracovávať nové podnety, aby nás nerušili v spánku,“ vysvetľuje Lenka Medvecová-Tinková.

Novorodenec: Prvé dni a týždne po narodení spinkajú bábätká temer neustále. A keď sú hore, potom sa väčšinou budia len na jedenie a ihneď znovu usínajú. Ich spánok nie je celistvý práve pre častú potrebu kŕmenia.

4. – 7. týždeň: Po prvom mesiaci začína byť dieťa aktívnejšie. Budí sa nielen na jedlo, ale začína aj pozorovať okolie a hlavne tvár mamičky. Niektoré deti na konci 8. týždňa začínajú pomaly rozlišovať deň a noc. Stále sa ale pomerne často budia na nočné dojčenie.

 V tomto období však ešte nemá zmysel nútiť  dieťaťu náš spánkový rytmus. To príde až neskôr. Každopádne rituály, ktoré navodzujú spánok a rozlišujú deň i noc, môžete vykonávať prakticky už od narodenia bábätka. Ľahšie tak privykne, že cez deň sa šantí a v noci spí.

3. – 6. mesiac: Vaše dieťa prestáva byť novorodencom a stáva sa dojčaťom. S touto zmenou si môžete všimnúť, že si bábätko začína spánok organizovať do kratších denných (väčšinou pravidelných) usnutí a postupne sa predlžuje doba nočného spánku.

Niektorým deťom to ide v podstate samo, iné sa trápia ešte niekoľko mesiacov. Nenúťte bábätko silou a nebuďte nervózni, ono to raz príde. V priemere si dieťatko na režim deň/noc zvykne v štvrtom mesiaci. Práve v tejto chvíli je teda možné začať cielene učiť prvému spánkovému režimu.

Hoci sa hovorí, že od polroka spia deti celú noc, nie je to celosvetový priemer a dokazuje to veľa prieskumov. Známy je napríklad prieskum americkej profesorky študentov zdravotníctva Lois S. Sadler, ktorá sa roky venuje nielen detskému vývoju. Vo svojom prieskume medzi viac než 600 mamičkami zistila, že v šiestich mesiacoch spalo pravidelne celú noc len 16 % detí.

Naopak je oveľa bežnejšie, že sa deti medzi 4. a 12. mesiacom budia 1- až 3-krát za noc. Niektoré dokonca viac v závislosti od vplyvov prostredia či svojho vývoja.

7. – 9. mesiac: V tomto období sú deti už pripravené nasledovať váš denný rozvrh. V siedmom mesiaci potrebujú zhruba 2- až 3 denné zdriemnutia, o mesiac neskôr už si vystačia s dopoludňajším a odpoludňajším spánkom. Okolo 9. mesiaca zažíva fyzický vývoj detí veľký boom.

Učia sa sedieť, liezť, začínajú stáť a niektoré dokonca už podnikajú prvé kroky. Tento druh vývoja je pre rodičov vzrušujúci, ale, bohužiaľ, sa k tomu môžu pridružiť i problémy so spánkom. V deviatom mesiaci je bežné zhruba jedno večerné kŕmenie a jedno ranné.

Nové prieskumy stále viac dokazujú, že častejšie dojčenie je v tomto veku normálne. Naopak sa často ešte zvyšuje, pretože prichádza vývojovo ťažké obdobie. Niektoré deti ešte pokojne môžu mať smäd alebo hlad 1- až 3-krát za noc.

10. – 12. mesiac: V tomto veku už môžu deti spať bez kŕmenia celú
noc (nepotrebujú fľašu, ale mamičkinu prítomnosť), stále sa však celých 55 % detí aspoň raz v noci zobudí. Rovnaké je to i s denným spánkom. Väčšina ľudí si myslí, že od jedného roku sú deti pripravené spať cez deň len raz, ide však o mylnú predstavu, keďže väčšina detí to začína praktizovať až zhruba v 18 mesiacoch.

Pokiaľ nemá vaše bábätko ešte ustálený režim, potom je načase ho vytvoriť. Týmto spôsobom zaistíte jemu i sebe dostatok spánku. Určite ste si všimli, že vaše dieťa nielen vyrástlo, ale počas iba dvanástich mesiacov prešiel veľkými zmenami i jeho štýl spánku. Po prvom roku života sa jeho spánok pomaly začína podobať spánku dospelých. Ale ešte stále je pred nami i našimi potomkami dlhá cesta.

Oficiálne batoliatkom

Aj napriek tomu však bude vaše dieťa stále potrebovať v priemere zhruba 14 hodín spánku denne. V noci to býva 10 až 12 hodín a rozhodne mu doprajte ešte dvojhodinový spánok po obede.

A to i vo chvíli, keď hovorí, že sa mu spinkať nechce. Hoci si možno myslíte, že unavené dieťa bude lepšie a dlhšie spať v noci, opak môže byť pravdou. Dvojročné dieťa sa ľahko preťaží, potom má problém zaspať, a navyše ani jeho nočný spánok nie je pokojný.

Spánkový režim by mal byť v tomto období už zabehnutý a určite sama vidíte, že pokiaľ sa držíte podobných časov odpoludňajšieho i večerného usínania, potom väčšinou nemáte problémy s uspávaním alebo prebdenou nocou.

Potreba spánku a okolo druhého a tretieho roku odvíja aj podľa denných aktivít. „Často si myslíme, že veľmi aktívne deti sa musia unaviť aktivitou. Niekedy sa ale stáva opak a miesto lepšieho spánku prichádza časté budenie. Veľmi aktívne deti by sa mali postupne učiť, ako odpočívať medzi aktivitami. Stačí chvíľka a večer rituály, ktoré upokojujú,“ tvrdí odborníčka.

Už sa nauč spinkať

Prvé mesiace s bábätkom sú pre nás rodičov vyčerpávajúce. Ale vedzte, že pre vývoj dieťaťa je nočné vstávanie úplne normálne a po narodení doslova životne dôležité. Napriek tomu od prvých okamihov túžime, aby naše dieťa spalo čo najviac, a tak ho „učíme“ spať za pomoci rôznych, niekedy i trochu drsných metód. „Dieťa vie spať.

Spí presne podľa svojich biologických potrieb, ale často mu ich narúšajú okolité vplyvy, ktoré sú viac či menej ovplyvniteľné. Celonočný spánok, tak ako si ho väčšina z nás predstavuje, je mýtus. Deti počas noci zažívajú niekoľko prebudení, a to dokonca napriek tomu, že my sme k nim vstávali napríklad len raz.

Rozdiel je v tom, že niekedy dokážu prejsť do druhej fázy bez našej pomoci a inokedy ich niečo natoľko ruší, že potrebujú, aby sme im pomohli. A rozdiel je tiež v povahe. To, čo jedno prebudí, druhé nepreberie,“ hovorí odborníčka.

Dôkazom sú i dve deti čitateľky Jany: „Svoje prvé dieťa som režimu neučila, našla si ho sama pomerne skoro. S druhým dievčatkom som režim dodržiavala od narodenia, pretože sa musela prispôsobiť rytmu staršieho dievčatka. A napriek tomu sa to naučila v podstate po rovnako dlhom čase ako moje prvé dieťa. Lepšie je teda deti do ničoho netlačiť, vedia spinkať samy,
to len my ich vlastne stále svojím chcením rušíme.“

V múdrych knihách sa dosť často píše, že by deti okolo šiesteho mesiaca mali spať celú noc. Podľa odborníčky na detský spánok je však práve toto obdobie paradoxne časom, v ktorom dochádza k rôznym vývojovým zmenám, a deti, ktoré pokojne spali, sa začínajú prebúdzať častejšie: „Naša spoločnosť niekedy až príliš tlačí na slová ‚celonočný spánok‘ a naše predstavy potom často vôbec nezodpovedajú prirodzeným schopnostiam nášho dieťaťa.

Viac než rady okolia by sme mali vnímať svoje dieťatko a hľadať možné príčiny jeho častého budenia. Niekedy stačí iba empatia a vžiť sa do pocitov dieťatka. Niektoré začnú spať ‚celú noc‘ od polroka, iné od roka, ďalšie od roka a pol alebo od dvoch či troch rokov. To môže ovplyvňovať mnoho faktorov od povahy dieťaťa po psychiku až po prostredie na spanie,“ podotýka Lenka Medvecová-Tinková.

Pomalé a prirodzené učenie pokojného spánku môžete však začať praktizovať už od narodenia. Dôležité je pozorovať aktivity vášho dieťatka a rituály vykonávané pred spaním. Nebojte sa ale reagovať flexibilne, prispôsobte uspávanie jeho únave. 

Nenechávajte deti plakať

Stále viac sa v súčasnosti objavujú rôzne metódy, uľahčujúce uspávanie dieťatka. Od metódy vyplakávania a kontrolovaného plaču po používanie rôznych druhov bieleho šumu. Najpríjemnejší je pre dieťatko hlas mamičky, ktorý môže byť podporený napr. práve bielym šumom v podobe vysávača, ventilátora, mora či dažďa.

„Vo svojej praxi ich niekedy využívam na predĺženie veľmi krátkych denných spánkov. Niekedy pomáha upokojiť myseľ pred usnutím aj starším deťom od jedného roka, a to napríklad prírodnými zvukmi, ako je dážď, potok alebo more. Môžu byť na čas zaujímavým pomocníkom, každopádne však nie sú dlhodobým riešením problémov so spánkom,“ radí odborníčka na detský spánok.

Naproti tomu vyplakanie a metódy kontrolovaného plaču nemusia byť pre bábätká bezpečné. Jednou z hlavných príčin je to, že často nepoznáme dôvod budenia dieťatka. Pokiaľ prechádza napríklad separačnou úzkosťou, kedy sa bojí, že by ho mamička mohla opustiť, ale dostane sa mu opustenie a márne volanie o blízkosť, môže to pre neho znamenať silnú ujmu.

„Metódy kontrolovaného plaču sú spojené s veľkým stresom pre dieťa aj pre matku. Mnoho odborníkov, ktorí sa roky venujú psychickému vývoju detí alebo práve histórii a antropológii, pred týmito metódami tiež varuje. Vyplakávacie metódy by sa nemali odporúčať ako univerzálne riešenie. Navyše, neriešia príčiny nočného budenia, a aj keď dieťa po srdcervúcom plači stíchne, ešte to neznamená, že spí pokojne,“ myslí si Lenka Medvecová-Tinková.

Bolo totiž vedecky dokázané, že telo bábätiek ostáva ešte dlho po usnutí v strese a napätí. „Samota je pre ne neznámy desivý pojem. Odjakživa človek strážil svojim deťom spánok. Nechať dieťa osamote bolo životu nebezpečné a deti to tak vnímajú. Pre mamičku je to navyše neprirodzené. Príroda to zariadila tak, že aj celé jej telo je v strese, keď na plač neodpovedá. A nie je to tak len náhodou,“ dodáva ešte.

Keď sa niečo pokazí

V rôznych vekových skupinách sa môžu objavovať poruchy, ktoré rušia detský spánok. Tieto poruchy spánku trápia od dojčenského veku zhruba 30 % všetkých detí a patrí medzi ne napr. insomnia, námesačnosť, poruchy dýchania viazané na spánok a ďalšie.

Už u dojčiat môže dochádzať k nespavosti a plačlivosti v závislosti od nesprávneho postupu rodičov pri vytváraní spánkového rytmu. Detský spánok je zložený z niekoľkých prechodov z hlbokého spánku do tzv. polobdelého
stavu. Väčšinou si však deti len niečo zabrblú a znovu tvrdo usínajú.

Ak je však tento prechod niečím narušený alebo je dlhší, než je obvyklé, môže sa objaviť plač, hovorenie zo spania alebo nočné mory. Malé dieťa sa v noci dokonca budí a chce sa maznať alebo vyžaduje rovnaký postup ako pri večernom usínaní; staršie batoľa sa môže z času na čas pokojne začať samo hrať.

Objavuje sa i tzv. somnambulizmus alebo námesačnosť. Ide o zúžené vedomie, kedy pohyby dieťaťa sú pokojné, pohybuje sa účelne po byte a nezrozumiteľne hovorí. Dieťa v podstate dokončuje svoj sen a vyzerá pritom, ako by bolo hore. Námesačnosť môže byť pre deti nebezpečná hlavne
z toho dôvodu, že môžu opustiť byt alebo nevedomky otvoriť okná.

Okolo predškolského veku sa u detí začínajú objavovať aj nočné mory, a dokonca i nočné desy, počas ktorých môže dieťa volať zo spánku o pomoc, vybiehať z postele, silno sa potiť, byť bledé a nepoznávať rodičov. To celé môže trvať niekoľko minút a po prebudení si dieťa väčšinou nič nepamätá.

Príčiny týchto stavov sú rôzne, od nepríjemných denných zážitkov cez mesačné svetlo, teplo v izbe až po citové problémy a neistotu. Väčšinou také stavy samy miznú po 14. roku, ale v nemalom počte prípadov sa odporučí návšteva psychológa.

Okrem toho môžu mať i takéto malé deti tzv. spánkovú apnoe, ktorá spôsobuje zástavy dychu. U novorodencov môžu byť na vine oslabené dýchacie svaly, u väčších detí sú prekážkou zväčšené nosné a krčné mandle.

S novorodencami sa tiež spája syndróm náhleho úmrtia dojčaťa (SIDS), kedy ide o neočakávané úmrtie bez odhalenej príčiny, ktoré sa odohrá temer vždy v spánku. Prevenciou je stály dohľad rodičov a používanie monitorov dychu.

Postieľka, alebo posteľ?

Niektorí odborníci hovoria, že najbezpečnejšia je pre malé bábätko vlastná postieľka, pretože inak hrozí riziko zaľahnutia, iní zase tvrdia,
že blízkosť matky a spoločné spanie prináša deťom (a vlastne i rodičom) množstvo výhod. Deti kopírujú dych mamičky, a tak nezabúdajú dýchať, a automaticky ich kvôli dojčeniu kladieme do bezpečnej polohy na chrbte.

Nehľadiac na to, že oveľa ľahšie je i nočné dojčenie. „V našej spoločnosti prechádzal spoločný spánok mnohými fázami a líšil sa podľa sociálneho postavenia rodiny, politickej a spoločenskej situácie,“ hovorí Lenka Medvecová-Tinková.

Podľa posledných výskumov na Kalifornskej univerzite spoločný spánok v spálni nezvyšuje u detí riziko SIDS, naopak, riziko je oveľa nižšie, ako keď bábätko spí v postieľke v oddelenej miestnosti. To potvrdzuje
i spánková poradkyňa: „Nedokážeme zareagovať na detaily, ktoré by mohli byť dôležité, pretože nie sme nablízku. Spoločný spánok bol vždy prirodzenou súčasťou materstva. Ovplyvňovali ho vždy nové trendy.

A dnes sa, paradoxne, stal práve spoločný spánok akýmsi novým trendom, napriek tomu, že je to veľmi stará a účinná prax. Kým si bábätko vezmete k sebe do postele, určite je dôležité dbať aj na bezpečnosť.“

Medzi tieto pravidlá patrí nepožívanie alkoholu, drog alebo liekov na spanie, na začiatku dávať dieťa skôr medzi stenu a matku než medzi oboch rodičov, skontrolovať posteľ a okolie, aby si bábätko neublížilo, neobliekať ho príliš teplo, odstrániť prebytočné vankúše a deky, nepreháňať to s vôňami a dať si dolu si šperky. Ďalším argumentom pochybovačov o spoločnom spaní je to, že si dieťatko rozmaznáme.

„Deti sa nedajú rozmaznať spoločným spaním alebo nosením. Sme cicavce a žiadne z cicavcov nerobí svojim mláďatám nory zvlášť, aby spali osamote. Spoločný spánok pomáha cicavcom dodávať im to najdôležitejšie: teplo, pocit bezpečia a vzájomné zapájanie sa do spoločnej komunity,“ hovorí odborníčka.

So svojou skúsenosťou so spánkom dcéry sa nám zverila mamička Lenka: „Dcérka s nami spala v spoločnej posteli od narodenia. Po štyroch rokoch sme si však povedali, že je čas, aby išla do svojej izbičky. 

Pomerne  ľahko si zvykla. Po roku sme sa ale spolu zhovárali a ja som jej vravela, že jej závidím tú bezstarostnosť a možnosť hrať sa celý deň. Dcérka mi na to však povedala, že to ona mi závidí, že nikdy nemusím spinkať sama, že tam mám vždy ocka. Nikdy sa ničoho nemusíš báť, povedala doslova.

Strašne ma to dojalo, a preto som ešte jednu posteľ zadovážila k nám do spálne. Odvtedy s nami môže spinkať, keď je jej smutno alebo sa bojí.“ Niektoré deti totiž práve v tomto období začínajú trápiť nočné desy, objavujú sa ďalšie medzníky vo vývoji, ktoré znižujú kvalitu i dĺžku spánku a ovplyvňujú ho dokonca aj zážitky zo škôlky.

Cesta ku kvalitnému spánku

Podľa všetkého spomínaného je pomerne dlhá, ale nie je nekonečná. Odpoveď na otázku, ako docieliť spokojnosť v detskom spánku, je teda vlastne jednoduchá: mamička by mala počúvať svoju intuíciu a nevpúšťať do svojej hlavy mýty, ktoré ohľadne detského spánku v našej spoločnosti naďalej pretrvávajú.

„Často máme odpoveď samy v sebe vrátane tých najlepších a najkreatívnejších riešení, pretože iba sama mamička je tým najlepším odborníkom na svoje dieťa. Len je pre nás napriek všetkým tým radám jednoducho ťažké dôverovať sebe i svojmu dieťaťu,“ hovorí na záver Lenka Medvecová-Tinková.