Dohodnúť sa s Janou na fotení a rozhovore nebolo vôbec jednoduché. Vždy, keď pricestuje domov, má plne nabitý program. Nakoniec sa nám to však podarilo. Charizmatická speváčka dorazila na fotenie s úsmevom a plná energie.
Vôbec na nej nebolo poznať, že má za sebou dlhú cestu s dvomi deťmi. Na rozhovor už však neostal čas, a tak sa znova stretávame, pri jej ďalšej ceste na Slovensko. Jana prichádza do malej kaviarne opäť s úsmevom na tvári...
Ako sa cítiš ako dvojnásobná mamička?
Vyzeráš naozaj spokojne. Práve dnes sa cítim dosť unavená, pripravujeme jesenné turné Moruša Čierna v ôsmich slovenských mestách, hráme na festivaloch, dnes večer mám tiež koncert, takže je to trochu náročnejšie, ale musím povedať, že nové dieťa nám prinieslo veľa radosti do života.
Hovorí sa, že jedno dieťa – žiadne dieťa a náročné to začne byť až pri dvoch. Tiež to tak pociťuješ?
Všetci ma strašili, že druhým dieťaťom sa môj život skončil, ale neviem akým zázrakom to prežívame úplne v pohode. Aj napriek tomu, že sa nám nakopila práca, naozaj si to užívame. Možno i preto, že s ňou nemáme žiadne problémy, je to spokojné bábätko.
Ako ťa zmenilo materstvo?
Bola som bezstarostná bohémka, ktorá v noci tvorila a cez deň oddychovala. Vždy poobede som si dopriala takzvaný „beauty sleep“. Takto som žila niekoľko rokov a vyhovovalo mi to.
Od šestnástich rokov sa venujem hudbe, takže som nikdy nechodila do zamestnania a nikdy som nemala za nikoho zodpovednosť. Vždy som teda bola dieťa šťasteny a stále sa tak aj cítim. S materstvom ale prišla tá zodpovednosť, a to obrovská, lebo som zodpovedná za moje deti, ktoré musím formovať, niekam ich viesť a vychovať ich.
Narodením Matildy som to pociťovala ako veľkú výzvu a prvý rok som to brala hrozne vážne, tá zodpovednosť na mňa príliš doliehala. Potom som sa naučila, že nie každé zakašľanie je zápal pľúc, na začiatku však človek panikári kvôli úplne všetkému.
Pri Yole už mám pocit, že viem, ako fungovať. Cítim, že materstvo je pre mňa dobrá zmena, som rada, že prišlo, aj keď sme s tým nerátali ani v jednom prípade. Je to to najlepšie, čo mohlo v mojom živote prísť.
Zvládať cestovanie s deťmi medzi Londýnom, Slovenskom a Českom musí byť náročné...
Deti beriem vždy so sebou, lebo sú mojou súčasťou a ja ich vlastne potrebujem, preto ich nerada odkladám. Teraz dlho nemáme žiadnu babysitterku, takže mi pomáha moja mama. Je to síce príjemné, lebo moja mama je dobrý parťák a môj najlepší pomocník, ale občas na nej vidím, že je unavená.
Cestovanie je náročné, dnes ideme do Frýdku-Místku, zajtra do Bratislavy, pozajtra do Londýna. Žijeme oveľa dynamickejší život ako ten, na ktorí sú zvyknutí naši rodičia. Pri deťoch musím mať premyslenú každú cestu dopredu, všetko si musím v hlave naplánovať a na všetko musí byť dostatočne veľa času, pretože stále dojčím a nemám rada nejaké uháňanie dieťaťa.
To je u mňa tiež obrovská zmena, predtým som všade utekala na poslednú chvíľu, často som zmeškala lietadlo, všetko som robila na „knap“. Teraz si to nemôžem dovoliť, lebo keď som v strese ja, stresuje to moje deti, a tým pádom sa nám to rozsypáva. Naša domáca kapela sa rozpadá a ja ju musím udržať pokope.
Zvykne Eddie cestovať s vami?
Ten je na európskom turné, takže ja som momentálne tá, ktorá trávi najviac času s deťmi. On to potom dobieha, keď príde na tri-štyri dni domov a snaží sa nás dostať do nejakého režimu. My máme svoj ženský svet a on ho nechápe, lebo v ňom neexistujú žiadne pravidlá.
Cestovanie mi trochu uľahčuje to, že Matilda je už úplne samostatná a veľmi komunikatívna, ale aj tak je to náročné s dvoma deťmi, pričom jedno držím celú cestu v lietadle na rukách a všetky činnosti môžem vykonávať len jednou rukou. Musím presne vedieť, kde čo mám v taške uložené. Pre matky cestujúce s dvoma deťmi by mal byť v lietadle manuál.
Občas mám chvíle, keď mi nie je všetko jedno. Potom, keď deti na minútu stíchnu a ja kráčam po letisku a tlačím pred sebou kočík, zhlboka si vydýchnem, že počujem ticho. Nájsť si čas na vlastné myšlienky, to je asi najťažšie v celom tom procese.
Darí sa ti pri deťoch tvoriť?
Vieš čo, darí. S druhým dieťaťom si viem ten čas ešte lepšie zorganizovať. Predtým som vydávala albumy s dosť veľkými odstupmi, štyri-päť rokov. Teraz som vydala tri zásadné albumy svojej kariéry v priebehu piatich rokov a pritom mám dve deti.
Tempo sa zvýšilo a tak, ako som sa naučila ukladať si veci do tašky pri balení na cestu, tak som si to začala ukladať aj v živote. Keď deti spia, rozhodnem sa, či budem oddychovať alebo tvoriť, ale určite nebudem robiť niečo, čo je pre mňa strata času.
Môžeš tvoriť takto plánovane?
Nedávno som čítala v jednom rozhovore, že inšpirácia neprichádza sama od seba, a ja som o tom presvedčená, že je to tak. Jedine, keď je človek v procese tvorenia a stále pracuje, počas tej práce mu príde inšpirácia.
Nefunguje to tak, že sedím doma, pozerám telku a zrazu mi napadne, že napíšem Pokoj v duši. Inšpirácia príde iba prácou, preto sa jej treba stále venovať. Keď každý deň tvorím, cítim sa povznesená, a hlavne je to super relax od materského kolobehu.
Viem, že okrem toho, že pôjdem na pieskovisko, hojdačky a na to všetko, čo treba absolvovať, takisto viem, že o ôsmej uložím deti spať, vyložím si nohy na stôl a začnem pracovať so svojimi vlastnými myšlienkami a tvorivosťou. Práve preto, že to mám takto zorganizované a mám na to systém, ide mi to lepšie ako predtým.
Máš nejaký uspávací rituál?
Matilda sa ukladá vždy veľmi dlho, väčšinou má jednu rozprávku, ale popri tom päť pesničiek, občas to zakončím pôvodnou verziou slovenskej hymny. Pozná veľmi veľa ľudových pesničiek a práve tie jej musím večer spievať, aj keby sa neviem čo dialo.
Aj ona rada spieva?
Veľmi. Evidentne je poznačená naším spôsobom života, čudovala by som sa, keby nebola. Momentálne je veľmi živá, rada behá po ulici a teraz už získala v týchto veciach väčšiu odvahu.
Tým, že bola prvé dieťa a dievča v rodine, všetky babky jej hovorili: „Dávaj si pozor, nerob toto a nerob tamto, čo keď sa ti niečo stane...“ preto začala byť hrozne opatrná, až taká bojazlivá. Teraz už je však odvážnejšia, už skáče a behá... A zaujímavé je, že v gestách takého malého dieťaťa už teraz vidno, že z nej bude dáma.
Na koho z vás dvoch sa podala povahou, lebo fyzicky mi príde podobná Eddiemu?
Áno, ale má moje oči, aspoň niečo. Mala obdobie, keď sa ešte viac podobala na Eda, teraz už sa to trochu mení. Povahovo je veľmi citlivá, ale je v nej aj niečo vodcovské, čo má po Eddiem, oni sú celá rodina také silné charaktery a Matilda to evidentne od nich preberá. Každému vie povedať „ty rob toto, ty nerob toto, ty sa sem postav...“
Teraz máme obdobie princezien, máme prečítané všetky rozprávky s princeznami, pozná všetky balety, vie ich tancovať aj spievať, doma máme biele aj čierne krídla z Labutieho jazera a všetko musíme doma hrať. Mali sme obdobie, keď Eddie hral päťkrát za deň princa, zlú macochu aj dve zlé sestry.
Keď sme u mojej mamy, tam musia hrať všetci, Eddie, moja mama a Matildina sesternica, pokojne aj trikrát za sebou a Matilda to celé diriguje a každému hovorí, čo má robiť. Nejako sa to na ňu lepí, tieto umelecké veci, ale určite si prejde aj veľkými sklamaniami, pretože nie vždy všetci v živote budú robiť to, čo ona povie.
Tento rok nastupuje do školy, to bude veľká zmena...
Áno, deti v Anglicku chodia do školy už v takomto veku. Prvý rok je prípravný, ale je to normálne škola, nosia uniformy a všetko... dúfam však, že stále budeme zvládať cestovať, že náš život sa ešte nekončí.
Ako sa ti býva v Londýne?
Bývame vo štvrti Chiswick, kde žijú samé rodiny s deťmi, všetko je tam pekné, čisté, uhladené, ale na mňa trochu nuda. Cítim sa tam, akoby som bola najmladšia matka.
Ženy, ktoré tam žijú, sú vzdelané, z dobrých rodín a akoby si odjakživa plánovali tento druh života, že si vezmú bankára, budú mať dvojposchodový dom so záhradou, budú mať tri deti, dve volvá a o deti sa budú starať opatrovateľky. Vnímam tam takéto stereotypy žien, je to dosť uniformný život.
A potom som tam ja, ktorá keď sedí s deťmi na pieskovisku, v hlave jej idú texty a hudba a okolo seba len počúva, ako sa rozprávajú o troch veciach stále dookola. Prvá téma sú prázdniny – kam pôjdu na dovolenku, druhá téma sú nehnuteľnosti – čo koľko stojí, a tretia téma sú školy – ktorá škola je dobrá.
Deti tam majú neuveriteľne nabitý rozvrh, keď prídu zo školy, idú na tri-štyri krúžky a zastavia sa až večer, vtedy nastane komplikovaných 20 minút, keď je matka s dieťaťom sama a musí ho uspať. Nechcem to súdiť, len to tam tak zvonku pozorujem a môžem povedať, že náš život je úplne iný.
Aj keď toho máme veľa, vždy nájdeme spôsob, ako tráviť čas s našimi deťmi. Darí sa nám to asi aj preto, že naša práca nie je pravidelná. Keď máme voľno, Matilda s nami nahráva a mixuje platne, už sa naučila, ktorý gombík má stlačiť na nahrávanie, takže sa s nami takto pomaly zaúča. Je to výborná spoločníčka.Yola zatiaľ len pozoruje, kam sa to dostala, do akej rodiny a asi jej začína byť jasné, že to rozhodne nebude nuda.
Pripravovali ste Matildu na príchod sestričky?
Zo začiatku som mala problém jej to povedať, lebo som nevedela ako to prijme – dieťa, ktoré bolo tri roky absolútne obletované. Nemyslím si, že ju rozmaznávame, nedostáva milióny darčekov ani sladkostí, ale bola na ňu sústredená všetka pozornosť.
Bála som sa, ako dokáže prijať to, že teraz príde ďalšie dieťa, ktoré ma bude potrebovať a budem musieť venovať čas aj jemu. Takže sme ju na to pripravovali postupne a ona to zobrala úplne pragmaticky, veľmi sa začala tešiť. Aj tak bol prvý mesiac krutý, pretože sa vtedy udialo veľa zmien naraz.
Odišli sme z bytu v Prahe, pretože sme vedeli, že nebudeme mať čas tam chodiť, dali sme ju prvýkrát do škôlky a hneď potom sa jej narodila sestra.
Takže asi mesiac som cítila, že toho bolo na ňu priveľa. Začali sme byť
na ňu striktní, prikazovať jej toto nerob, tamto nerob, až sme si tými príkazmi začali stavať stenu. Matilda začala chodiť zo škôlky hrozne unavená a občas bola hysterická a nevedela si poradiť.
Vtedy som prvýkrát volala kamarátke, ktorá je detská psychologička, a pýtala som sa jej, čo mám robiť a tá mi poradila pár trikov, ako ju dostať do normálnych koľají.
Čo konkrétne ti poradila?
Začala som deliť čas tak, aby som mala čas výhradne len na ňu. Uspala som Yolu, dala ju Eddiemu, išla Matildu vybrať zo škôlky a robili sme niečo spolu, napríklad išli do knižnice. Hodinu som bola len s ňou, kreslili sme si, dali sme si spolu obed a ona zistila, že stále som tam pre ňu.
Dostali sme sa cez to a nakoniec to nebolo až také ťažké, ale je zaujímavé, ako rýchlo môže človek urobiť chybu.
Druhú dcéru si porodila v Londýne. Ako sa rodí v Anglicku?
Skúseností je veľmi veľa. Poznám veľa žien, ktoré rodili v Anglicku a majú zlé skúsenosti. Ale poznám aj také, ktoré majú dobré. Problém ich zdravotného systému je v tom, že nemocnice a pôrodnice sú neskutočne preplnené.
V mojom prípade to bolo tak, že som mala lekársku starostlivosť na Slovensku počas oboch tehotenstiev, ale vedela som, že druhé dieťa chcem rodiť v Anglicku, pretože Eddie dokončoval album s Roisin Murphy a musel byť v Londýne. Nechceli sme, aby sa Yola narodila a boli sme tu a on tam.
Bol to pre mňa absolútny stres, lebo som vôbec nevedela, čo mám od ich zdravotného systému čakať. Prišla som tam so všetkými ultrazvukmi, cédečkami, všetko som mala pripravené, oni sa na to pozreli a povedali OK, my to musíme urobiť všetko ešte raz. Množstvo vecí, ktoré som mala, si ani nepozreli a povedali, že to je úplne zbytočné.
Robia sa tam v tehotenstve iné vyšetrenia ako u nás?
U nich sa robia len tri ultrazvuky za celé tehotenstvo a mne tu robili ultrazvuk
takmer v každom mesiaci. Čo je ale najdôležitejšie, žena v tehotenstve tam vôbec neprechádza gynekologickým vyšetrením a všetky prebiehajú iba ultrazvukom alebo z krvi.
Keď som doktorom hovorila, čo všetko sa robí u nás, nechápali, boli z toho v šoku. Páči sa mi, že oni berú tehotenstvo ako prirodzený stav, nie patologický.
V čom sa teda pôrody líšili?
S Matildou to bol ľahší pôrod, prišla som do ružinovskej nemocnice a za štyri hodiny bolo po všetkom. Dali mi epidurálku, ktorá mi veľmi pomohla a všetko išlo rýchlo, bol to super pôrod, ale potom som sa cítila veľmi unavená a dávanie sa dokopy mi trvalo oveľa dlhšie.
Pôrod s Yolou nazývam, že to bol výstup na Mont Everest. Išla som do tzv. Birth Centre, čo je pôrodnica umiestnená v nemocnici, ale na tomto poschodí nie sú žiadni doktori. Musela som podpísať, že budem rodiť bez epidurálky a nebudem ju od nich požadovať.
Na izbe, kde som bola aj s mužom, sa mi podarilo počas kontrakcií spať, možno preto, že ako speváčka viem, ako dýchať a keď prišla bolesť, dokázala som ju predýchať a medzitým si pospať.
Keď už som bola fakt vyčerpaná a bolesť sa stupňovala, Eddie mi hovoril: „Predstav si, že si horolezec a stúpaš na Mont Everest, kráčaš v tých výškach, nemôžeš dýchať, dochádza ti kyslík, nemáš silu, ale na ten vrchol aj tak vylezieš. Ideš krok za krokom, krok za krokom...“
A ja som chodila po tej izbe a hovorila si, idem krok za krokom, idem krok za krokom. Bol to ťažký pôrod, bez epidurálky, čohokoľvek, ale vďaka skúsenostiam personálu som to zvládla.
Malú som si okamžite zobrala na seba, ešte predtým mi vyzliekli šaty kvôli prvému kontaktu s dieťaťom, takže som tam behala holá. V takejto situácii sa žena úplne spojí s prírodou a sama so sebou, a takýto pôrod asi ženu navždy zmení, lebo pochopí, že je strašne silná.
Keď sa celý pôrod skončil, vyzerala som, akoby som mala 18 rokov, celá som žiarila. Potom som si dala sprchu, oddýchla som si a išli sme domov. Myslím, že veľmi veľkú úlohu počas pôrodu zohráva psychika.
Mne tam personál od začiatku dával pocit, že to dám, že to určite zvládnem, pričom u nás ti doktori radšej odporučia epidurálku, aby to bolo rýchlejšie, veci sa skomplikujú a žena si často počas pôrodu prestane veriť. To je najhoršie.
Cítiš sa byť v Anglicku už ako doma? Necnie sa ti za domovom?
Samozrejme, stále ma to ťahá domov a uvažujem nad tým, že by bolo dobré, mať tu nejaký svoj priestor, lebo teraz keď prídeme, buď sme v hoteli, alebo na chalupe v Banskej Štiavnici.
Chcem, aby moje dcéry cítili, že toto je aj ich domov, nie je to len miesto, kam chodíme na návštevu. Dúfam, že sa mi podarí udržať aj ich dvojjazyčnosť na dobrej úrovni, Matilda má momentálne veľmi peknú slovenčinu, ale to sa nástupom do školy môže zmeniť.
Angličanov mám rada, Eddie pochádza z tradičnej britskej rodiny, v ktorej mi je veľmi dobre. S jeho mamou si dobre rozumieme a obe máme rady pekné veci, hudbu, umenie. Všetci jeho súrodenci hrajú na hudobné nástroje...
Cítim sa tam dobre. Ale stále mi chýba nejaká tá slovanskosť, alebo skrátka niečo, čo nedokážem definovať. Možno je to náš humor, na ktorom sa Eddie nikdy nezabáva. Mám tam veľmi veľa kamarátov Srbov, Chorvátov, to sú, skrátka, moji ľudia. Ale aj so Španielmi si rozumiem. Asi preto, že my všetci sme
priamejší v emóciách. Angličania všetko riešia diplomaticky, chladnejšie, s rozumom a vedia si udržať odstup. Ja som ako sopka, okamžite vybuchnem, a potom rýchlo vychladnem.
Ako Eddie zvláda tvoju ohnivú povahu?
Smeje sa na tom. Snaží sa ma usmerňovať a veľakrát mi povie, že sa na mňa pozrie a vidí dieťa, lebo sa správam ako dieťa. Ja sa ale stále cítim ako dieťa. Možno práve preto si spoločnosť svojich detí tak strašne užívam. Mám ich rada vedľa seba.
On sa dokáže povzniesť nad všetky moje chyby a myslím si, že som dobrá žena, že mu dávam, čo chce a potrebuje. Takže sa zmieril s tým, že občas si potrebujem niečo odfiltrovať. Vtedy nadávam po slovensky, odídem do spálne, sadnem si za klavír a mrmlem si popod nos.
V našej domácnosti však platí pravidlo: nikdy sa nehádať pred deťmi. To veľakrát vyrieši problém, lebo keď sa stane nejaká situácia, pri ktorej pením a máme čas sa o nej zhovárať až večer, dovtedy aj zabudnem, že ma niečo naštvalo. Naučila som sa pri ňom povedať – prepáč.
Nikdy mi to v živote nešlo, vždy som sa veľmi ťažko ospravedlňovala, ale teraz už dokážem prísť a povedať: „Mal si pravdu, bola to moja chyba.“ Vždy keď to urobím, cítim, že som na seba hrdá.
Čo si na ňom najviac ceníš ako na mužovi a otcovi tvojich detí?
Asi to, že úlohu otca neberie na ľahkú váhu, je to pre neho životná rola, ktorú prijal. Od 17 rokov hráva s kapelami, žije život umelca. Keď som s ním začala bývať, mal jednu izbu len na svoje kostýmy, klobúky, dáždniky. Keď sa stal otcom, túto izbu vypratal a venoval ju dcére, urobil jej nádhernú detskú izbičku.
Takže z človeka, ktorý pôsobil ako pobláznený bohém, sa vykľul starostlivý otec. On je ten, ktorý preštudoval všetky knihy o deťoch, jeho najobľúbenejšia je Dr. Spock, a čo povie Spock, to je sväté. Všade s ňou cestujeme, číta ju už asi pätnásty raz, a nájde v nej úplne všetko – ako deti naučiť spať, ako ich naučiť jesť, ako sa budú správať v puberte...
Matilda ešte ani nebola na svete a on už vedel, čo bude robiť v puberte. Toto si na ňom najviac vážim a zároveň mi tým aj najviac lezie na nervy, že vie príliš veľa.
V úvode si spomínala, že obe dcéry boli neplánované. Neplánuješ takto ešte ďalšie deti?
Po druhom pôrode som hneď na druhý deň povedala, že idem do toho, pokojne môžem hneď teraz rodiť znova. Ale keď človek začne uvažovať nad praktickými vecami...
V Londýne máme veľmi malý byt, ale je nám tam tak dobre, že by sme z neho asi nechceli odísť. Teraz je nás tam tak akurát a neviem, či by sa tam vošlo ešte ďalšie dieťa. Na druhej strane, mávam pocit, že nám to s tými deťmi celkom dobre ide a tak sa zamyslím, že by nebolo zlé mať ešte syna... takže asi to za mňa bude musieť vyriešiť život sám.
Foto - Ivy E. Morwen