„Toto nesmieš, predsa sme sa dohodli a ty si to nesplnil.“ Takéto vyhlásenia často vypustíme z úst pri výchove svojich potomkov. Ale robíme to správne? Dosiahneme tým úspech, teda upratanú izbičku, umyté ruky pred jedlom, neodvrávanie? A vôbec existuje recept na správnu a tú najlepšiu výchovu? 

Pravdupovediac, áno. No nestačí rozkazovať, panovať a zakazovať. Zákazmi úspech nedosiahneme a akurát tým vytvárame cestu konfliktom medzi nami deťmi. Najlepším spôsobom, ako vychovať svojho potomka je ísť mu príkladom.

Napodobňovanie funguje

Prvé a najdôležitejšie učenie je napodobňovanie. Dieťa sa učí tým, čo vidí okolo seba. Teda od rodičov, ich správania, vystupovania, konania. Z toho vychádza pri tvorbe prvých vzorcov vlastného správania. Pre vývoj mozgu jedinca je jednoducho podstatnejšie to, čo pozoruje. Dokáže si podvedome perfektne vyhodnotiť, či rodič je, či nie je konzistentný vo svojom správaní, konaní a názoroch. Preto to, čo sa v batoľacom veku prejavuje ako vzdor, hnev, protesty, sa plne rozvinie až pri dospievaní, v školskom veku. Dieťaťu totiž natvrdo dochádza, že rodičia nerobia to, čo hovoria. Že sa správajú inak, než ako to vyžadujú od svojich potomkov, a dôjde k stretu. Dovtedy ich väčšinou prijímajú bez výhrad, považujú ich temer za „božstvo“ a potom príde tvrdý dopad.

Rodičom sa to často nepáči, ale skutočne musia začať sami u seba, doslova si hrabnúť do vlastného vnútra a zamyslieť sa nad svojím správaním. Isteže, nikomu sa nechce, ale každý máme rezervy, kde chybujeme, máme čo meniť a čo zlepšiť. S ohľadom na potomkov, ich výchovu a budúce vzájomné vzťahy ani nič iné neostáva. U mladých ľudí a detí sa všeobecne znižuje tolerancia k autoritám. Deti ich nechcú akceptovať, nieto ešte keď sa rodičia neprejavujú ako autority svojou nekonzistentnosťou. Sebareflexia je jednoducho základom dobrej výchovy.

Riešenie je občas bolestné

Stačí si urobiť čas a spísať v bodoch, čo vlastne od svojho dieťaťa požadujeme, čo by sme od neho chceli, ako si predstavujeme, že sa bude správať. Oslobodiť sa od vlastných „predstáv o ideálnom dieťati“, nevkladať doň svoje nesplnené ambície, ale stáť nohami pevne na zemi. Potom sa zamyslieť nad svojím správaním, teda nad tým, ako reagujeme, čo hovoríme, ako sa správame.

 

Raz sa nám páči, aké je naše batoľa kreatívne, a vzápätí ho brzdíme, keď chce vytvárať svoje fantázie na stene v izbe alebo pri príprave obeda pre babičky. Raz sa chválime, aké je výrečné, a potom sa ho snažíme umlčať na návšteve priateľov, keď nám pripadá, že sa prejavuje až priveľmi. Tieto nelogickosti vo výchove dieťa mätú, ono ich sleduje a ukladá si ich do podvedomia. Najväčší problém potom tieto nelogické vzorce spôsobujú v dôslednosti. Dieťa totiž nebude ochotné počúvať rodiča, ktorý niečo iné ukladá a celkom iné sám robí.

Najťažšia je dôslednosť

Aj pre zrelého disciplinovaného jedinca je stopercentná dôslednosť náročná. Nikto nie je taký super pevný, aby nikdy neustúpil od svojich rozhodnutí a predstáv. Pritom od detí často chceme stopercentný výkon. Magické „dohodli sme sa“ nedodržujú rodičia rovnako ako deti, ale o tom sa nehovorí. Pravda, deti to vnímajú citlivo a podľa toho sa tiež správajú. Sú naším zrkadlom, hoci si to neuvedomujeme. Keď chceme vychovávať deti, musíme vedieť dôsledne pracovať sami so sebou. Vo výchove uplatňovať tzv. leadership metódy vedenia kolektívu už na troj-, štvorročných deťoch. So staršími deťmi (okolo nástupu do školy) si pokojne sadnúť a prebrať slabiny navzájom. Deti už totiž dokážu vycítiť, kde rodič „ubieha“, a vyslovia to.

Potom si dať primerané ciele, teda len tie, ktoré zvládneme. Postupovať pomaly, krokmi, ale plniť ich. Vaše ratolesti veľmi citlivo zaregistrujú, keď niečo napravíte a čokoľvek zmeníte. Stačí sa zlepšovať postupne, pretože každá zmena sa počíta. Keď si spoločne určíte smer, cieľ a delegujete niektoré úlohy na potomkov, bude ich „výchova“ oveľa viac baviť a vôbec si neuvedomia, že ich vlastne vediete. Správna motivácia, zapájanie detí, dôvera v ich schopnosti, samostatnosť, to sú cesty, ktoré vedú ku vzájomnej spolupráci. Ďalším bonusom je, že sebavýchova nás zbaví prehnanej kritickosti. Zistíme, že to nie je vôbec jednoduché, a začneme sledovať ich správanie s väčšou toleranciou a azda i konečne brať dieťa ako rovnocenného partnera. Stačí si uvedomiť, ako sa k deťom správame. Sebareflexiou sa vzájomné vzťahy začnú urovnávať úplne prirodzene a zlepší sa tiež komunikácia v rodine.

Foto: Shutterstock