„Ako sa hovorí? To nevieš pozdraviť?!“ Táto najčastejšia výchovná veta môže u detí s črtami elektívneho mutizmu napáchať veľké škody. Tento problém totiž vyžaduje trpezlivosť a odborníka. A o čo vlastne ide?

Elektívny mutizmus je funkčný útlm reči. Dieťa s touto diagnózou hovoriť môže, ale z nejakého dôvodu nechce. Laicky povedané si váš syn alebo dcéra „vyberie“, s kým (a ako) bude komunikovať, pred niekým iným má pusu na zámok a nerobí to naschvál.

Čísla sú optimistické

Hoci pojem „vývojový“ elektívny mutizmus v odbornej terminológii neexistuje,  fakticky sa tento problém vývoja týka. Deti sa asi od dvoch rokov stretávajú s množstvom sociálnych situácií, s ktorými sa učí vyrovnávať každé po svojom. Pokiaľ v tejto dobe rodič funguje „so zdravou mierou“ sociálneho otužovania i dodávania sebaistoty, problém, samozrejme, vôbec nemusí nastať, deti začnú komunikovať v rôznych sociálnych skupinách, predovšetkým zase s deťmi.

„Pozitívne je, že sa elektívny mutizmus v absolútnej väčšine detí pri správnej terapii vyrieši. Zo svojej praxe od roku 1993 môžem povedať, že tie ‚rýdze‘, kde problém pretrval, som mala dosiaľ v starostlivosti asi len tri,“ hovorí klinická logopedička Iva Bajtlerová. „Ročne sa ku mne dostane päťdesiat až šesťdesiat detí s črtami elektívneho mutizmu, obvykle sprvu nekomunikujú, ale aspoň neverbálne spolupracujú, čo je dobrý začiatok.“

Kedy sa problém odhalí

Ak je niekto z partnerov typický „mlčanlivec,“ je väčšia pravdepodobnosť, že sa u jeho dieťaťa prejavia črty elektívneho mutizmu. Tam, kde sú obaja rodičia extroverti, to býva skôr výnimočné, ale pokiaľ si sám tatko spomína, že „ľudí tiež nikdy veľmi nemusel a nechcelo sa mu zdraviť“, neskôr sa nemusíte čudovať, ak sa vaše dieťa takzvane zasekne.

 

„Prvé náznaky problému môžeme pozorovať ešte pred nástupom do škôlky, kde sa neskôr elektívny mutizmus naplno prejaví,“ popisuje príznaky odborníčka. Aj tichšie dieťa by potom na známu osobu malo reagovať, komunikáciou je hoci už len donesenie knižky alebo hračky. Skúšobným kameňom je kolektív, obvykle ten škôlkarsky. V domácom prostredí sa totiž črty elektívneho mutizmu neprejavia, s blízkymi deti komunikujú väčšinou bez problémov.

Kto nám pomôže?

Elektívny mutizmus našťastie patrí k problémom, ktoré sa dajú riešiť, vyžadujú však veľkú dávku trpezlivosti, pre rodičov a okolie občas i sebazaprenie pri dodržiavaní daných pravidiel a tiež spoluprácu odborníkov. K slovu totiž prichádza logopéd i psychológ. Vaša cesta za nimi by sa mala začať u pediatra dieťaťa, ktorému problém popíšete, on by vás mal v ideálnom prípade odporučiť s dieťaťom ku klinickému logopédovi, ten potom môže spolupracovať i s psychológom. 

„Diagnostika elektívneho mutizmu zahŕňa podrobné dotazníky pre rodičov a škôlku,“ vysvetľuje klinická logopedička. „Hodnotia sa rôzne situácie na škále od jednej do desať, podľa toho sa potom stanovuje príslušná terapia. Pokiaľ sa všetko rieši okolo štvrtého až piateho roku života dieťaťa, podarí sa obvykle, že do siedmich rokov vyzreje a môže normálne fungovať v škole, trebárs len menej hovorí."

Nechráňte deti priveľmi

Elektívny mutizmus môžeme ako rodičia často nevedomky podporiť. Či už je to prílišným držaním ochrannej ruky a vybavovaním všetkých nepríjemných situácií za našich potomkov. „Počet detí s týmto problémom je stabilný, len sa o ňom predtým nehovorilo,“ uzatvára klinická logopedička. „Dieťa, ktoré v škole neodpovedalo, dostalo päťku. Dnes sa, našťastie, všetko dá riešiť pri správnom prístupe a spolupráci rodičov i odborníkov. Deti potom vďaka tomu nezažívajú niečo ako klaustrofóbiu, ku ktorej sa snažím rodičom elektívny mutizmus pripodobniť.“ 

Foto: Shutterstock