Po prvý raz v PPP

S návštevou „poradne“ je to rovnaké ako s množstvom iných vecí: nikto o tom sám od seba nehovorí, ale keď túto tému nahryznete vy, odrazu sa nestačíte diviť, koľko známych „s tým“ má nejaké skúsenosti.

Nedá sa síce povedať, žeby konzultácia s detskou psychologičkou bola tabu alebo niečo, za čo by sa mal človek azda hanbiť, ale naši potomkovia predsa len vyrastajú v dobe, kedy existuje už i u detí neúmerný tlak na výkon a výkonnosť a keď sa už v piatej triede (!) deti delia na tie, ktoré „sa dostali“, a tie, ktoré „sa nedostali“.

Každý druhý rodič vám bude tvrdiť, že práve jeho dieťa je ak nie geniálne, potom prinajmenšom nadpriemerne nadané, takže pokiaľ takzvane nastane problém a pani učiteľka v materskej či základnej škole naznačí, že by bolo dobré zájsť do pedagogicko-psychologickej poradne, môže to človeka tak trochu zaskočiť.

Urobila som niekde chybu?

Presne tieto pocity opisuje tridsaťsedemročná Soňa: „Dcérka bola vždy živšia, vidím to i pri porovnaní s jej o dva roky starším bratom. Ale vždy som si hovorila, že syn je, naopak, až netypicky pokojný a ,rozumný‘, zatiaľ čo Adelka sa správa tak, ako je to u detí jej veku bežné, a navyše je temperamentná po mne.

Rozhodne ale nešlo o žiadny extrém, kamarátky majú aj neposednejšie deti, a keď Adelka chce, dokáže sa veľmi pekne sústrediť, napríklad na maľovanie.“ Zádrh nastal v prvej triede. Zatiaľ čo Sonin syn, ktorého prvé dva roky učila tá istá pani učiteľka, bol vždy bezproblémový žiak, dcérkina žiacka sa od polovice prvej triedy plnila dvojkami a trojkami.

Pretože rodičom pripadal ten nepomer do očí bijúci, zašli na jar za pani učiteľkou. „Dozvedeli sme sa, že Adelka nedáva pozor a robí jej ťažkosti sústrediť sa na preberanú látku. Keď čítajú zo šlabikára, dcérka v ňom listuje a potom, samozrejme, nevie, kde sa práve číta. Často sa tiež hrá pod lavicou alebo sa baví so spolužiačkou. Preto má horšie výsledky.“

Pani učiteľka rodičom povedala, že keď sa Adelkino správanie do začiatku druhej triedy nezmení, bude vhodné zájsť do pedagogicko-psychologickej poradne a zistiť, či nejde o poruchu sústredenia. „Musím priznať, že ma to dosť zaskočilo. Je fakt, že pri písaní úloh býva Adelka nepozorná, ale pripisovala som to tomu, že okrem školy má dosť krúžkov a odpoludnia už sa chce len hrať, čo je u sedemročného dieťaťa normálne.

Tiež mi dve až tri domáce úlohy denne pripadali na prváčika dosť, od kamarátok som vedela, že niektoré panie učiteľky ich nedávajú vôbec...“ krúti Soňa hlavou. Preto na nič nečakala a hneď dcérku objednala k psychologičke, ktorú jej odporučila kamarátka, ktorá k tej istej pani doktorke chodí
so svojou dcérou dyslektičkou.

„Keď som sa o tom, čo nás čaká, zmienila kamarátkam, na svoje prekvapenie som zistila, že jedna navštevuje poradňu pre synove výbuchy zlosti na vyučovaní, druhá preto, že jej introvertný prváčik sa bojí riskovať chybu, a tak odmieta napríklad písať diktáty, a tretia kvôli psychosomatickým prejavom – bolesť bruška a hnačky u svojej úzkostlivej dcérky.

A samozrejme, majú návštevu poradne za sebou obe kamarátky, ktorých dcérky sú narodené v septembri a ony váhali, či ich dať do školy v piatich rokoch, zatiaľ čo tretia, naopak, chcela odklad školskej dochádzky pre svojho útleho a krehkého júnového syna, a psychologička ju prekvapila konštatovaním, že je na školu už plne zrelý a žiadny odklad nepotrebuje,“ vypočítava Soňa.

Priznáva, že sa jej dosť uľavilo. „V prvej chvíli som totiž mala pocit, že som ako mama v niečom zlyhala. Ako to, že syn je premiant, my s manželom sme v škole tiež patrili k najlepším a dcérka nosí zlé známky, a ešte navyše má problémy so správaním?“ dodáva Soňa.

Od trojročných po osemnásťročných

Že návšteva pedagogicko-psychologickej poradne je bežná vec, potvrdzuje psychologička Jarmila Klégrová z PPP. „Chodí k nám široké spektrum detí, od trojročných až po stredoškolákov. Najviac klientov máme zo základnej školy aj preto, že toto obdobie je najdlhšie.

U školákov býva najčastejšou príčinou návštevy neprospech, horšia adaptácia na školu, poruchy učenia a správania, potom voľba strednej školy. U predškolákov je to, samozrejme, najmä posúdenie školskej zrelosti, niekedy i poruchy ako ADHD.

A so stredoškolákmi už riešime nielen nesprávne zvolenú školu alebo opäť horšiu adaptáciu, ale aj vzťahové problémy ako u dospelých a výber povolania či vysokej školy,“ hovorí doktorka Klégrová a dodáva, že sa po celú svoju prax stretáva v podstate so stále rovnakými problémami.

Nie je to teda tak, ako občas počúvame, že pribúda napríklad porúch učenia a pozornosti. „Ako poradňa si žiadne štatistiky nevedieme, ale žiadny nápadný  nárast rozhodne nepozorujeme,“ konštatuje odborníčka. Všimla si len jeden malý detail, ktorý však nie je nepodstatný: „Zdá sa mi, že sa u mladších školákov trochu zlepšilo počítanie (čítanie) a, naopak, častejšie sa stretávam so zlým držaním ceruzky.

Napadlo mi, či to nesúvisí s tým, že sa deti učia kresliť veľmi skoro, v dobe, kedy pastelku ešte neudržia v správnej polohe, a potom si tento návyk prenášajú ďalej,“ zamýšľa sa. A predsudky či hanba? S tými sa skúsená psychologička de facto nestretáva.

„Mám dojem, že rodičia nemajú z poradne žiadne špeciálne obavy. Psychiater, to je už silnejší kaliber, ale návšteva poradne je pomerne bežná vec. Navyše, s mnohými rodičmi hovoríme už počas skríningov na ,plošné‘ posúdenie školskej zrelosti, ktoré si niektoré materské školy objednávajú ako službu navyše. S rodičmi potom máme krátky pohovor, takže poznávajú, ako s deťmi pracujeme. “

Čo chceli vedieť? Všetko!

Návštevu poradne odporúča najčastejšie pedagóg. Práve on najlepšie vidí, keď niektoré dieťa „vybočuje“. Pokiaľ má škola vlastného psychológa, môžete sa obrátiť na neho, ak nie, je na vás, ktorého odborníka oslovíte. Napríklad v Bratislave sú poradne rozdelené podľa mestských častí, ale môže sa stať, že
tak isto ako Soňa získate kontakt na psychológa či psychologičku „odinakiaľ“, a potom záleží na ňom či na nej, či vám ponúkne voľný termín.

Všeobecne by to nemal byť problém, veď kde inde ide tak o dôveru? Počítajte však s objednávacou lehotou rádovo v týždňoch, samozrejme, pokiaľ nejde o vážne záležitosti, ktoré nepočkajú (napríklad úmrtie v rodine). A čo vás v poradni čaká?

„Pokiaľ ide o školský problém, poprosíme rodičov, aby nám učiteľka poslala vyplnený školský dotazník, súhrn toho, ako sa jej dieťa javí, aby sme vedeli, čo máme sledovať. Pani učiteľka ho vypĺňa vždy so súhlasom rodičov a tí ho tiež podpisujú,“ hovorí Jarmila Klégrová.

„Ale rodičia sa môžu s dieťaťom objednať i sami, bez odporúčania alebo bez vedomia školy. Napokon, niektorí ani nechcú, aby škola vedela, že navštívili poradňu, zvlášť pokiaľ ide o rodinný problém alebo to nepovažujú za dôležité.“

Je dobré dopredu si zrekapitulovať vývoj dieťaťa, a to od narodenia: kedy po prvý raz sedelo, stálo či liezlo, kedy začalo chodiť, hovoriť, ale napríklad i to, či a ako dlho ste chodili na logopédiu a s ktorými hláskami...

Po úvodnom pohovore s vami i s vaším potomkom totiž psychológ strávi s dieťaťom zhruba hodinu osamote, aby s ním urobil rad testov (žiadny strach, pre deti sú to väčšinou zábavné „úlohy“!), zatiaľ čo s vami sociálna pracovníčka vypĺňa obsiahly dotazník.

„Kamarátka ma varovala, že chcú vedieť úplne všetko a že niektoré otázky nie sú práve príjemné,“ spomína Soňa. „Ja som hlavne nečakala, že ho budeme so sociálnou pracovníčkou vyplňovať spoločne, myslela som, že dostanem list papiera a v pokoji doň vypíšem všetko potrebné.

Pani tam navyše mala študentku na praxi, čo mi spočiatku neprekážalo, slečna vyzerala sympaticky, ale keď som na konci mala opisovať vzťahy v rodine alebo charakterizovať manželovu povahu, pred dvoma cudzími ľuďmi mi to veľmi príjemné nebolo...

Navyše je človek niektorými otázkami jemne zaskočený, ale veľa času na premýšľanie a formulovanie odpovedí nemá, pretože otázok sú desiatky
a desiatky. Ku koncu som teda už bola dosť vyčerpaná a trochu v strese. Zvlášť keď na poslednú štvrťhodinku prišla dcérka, pretože už mala všetky testy hotové.

Chcela sa pritúliť a tiež už bola hladná, takže som medzi odpoveďami vyťahovala z kabelky desiatu a pitie... Našťastie bola v ,čakárni‘ herňa a Adelka sa tam po chvíli odišla hrať.“

Alfa a omega: odolnosť dieťaťa

Po pohovore a testoch nasleduje „verdikt“: zhrnutie toho, ako sa dieťa psychológovi javí, a to nielen po vedomostnej stránke, ale i správaním. Nechalo sa rýchlo vtiahnuť „do hry“? Ako ochotne spolupracuje? Dokáže pokojne povedať „neviem“?

Riešilo úlohy sústredene po celý čas, alebo sa na ňom po nejakom (a akom?) čase prejavujú známky únavy, takže sa potrebuje postaviť, prejsť sa, začína sa hrať... A samozrejme, nakoľko je nadané. To všetko sú dôležité aspekty, ktoré rodičovi, ale i učiteľovi poslúžia ako návod pri ďalšej práci s dieťaťom.

Iné nároky totiž môžete klásť na odolné a trebárs i nadpriemerne nadané dieťa, a iné na dieťa, ktoré spadá skôr do dobrého priemeru, a navyše je skôr labilnejšie. Také dieťa je potom nielen zbytočné, ale i kontraproduktívne drilovať a vyžadovať od neho za každú cenu „disciplínu“.

„My sme sa dozvedeli, že podľa testov a ich priebehu nemá Adelka žiadnu tzv. diagnózu, a teda ani poruchu sústredenia a vďakabohu ani žiadnu poruchu učenia. Pani psychologička ma však upozornila, že dcérka má slabšiu nervovú sústavu, a práve preto sa učiteľke môže zdať nepozorná a nepokojná. Takéto deti sa totiž rýchlejšie unavia, takže im prospieva striedanie činností, potrebujú sa častejšie pretiahnuť,“ vysvetľuje Soňa.

„Musím povedať, že sa mi uľavilo. Pani psychologička navyše hovorila, že ako bude nervová sústava dozrievať, tak sa všetko bude postupne zlepšovať a tak v piatej triede už by mali všetky ,problémy‘ vymiznúť. A že si myslí, že keby pani učiteľka nemala porovnanie s Adelkiným bratom alebo keby deti chodili na menej náročnú školu, asi by mi nikdy nenapadlo prísť.“

Záverečný pohovor prebiehal v prítomnosti dieťaťa a trval zhruba pätnásdvadsať minút. Pokiaľ však treba povedať záležitosti, ktoré nie je vhodné preberať pred dieťaťom, nie je problém poslať ho hrať sa.

Pri pohovore máte, samozrejme, možnosť sa na čokoľvek spýtať a tiež dostanete rady, ako postupovať ďalej. Veľmi dôležité je prebrať osobné dispozície a s nimi i celkovú odolnosť dieťaťa, pretože jej miera je veľmi individuálna a nie je dobré ju pokúšať.

Ako hovorí Jarmila Klégrová: „Z času na čas sa stretávam s deťmi, ktoré sú v škole unavené a chce sa im pri vyučovaní spať. A keď sa takého dieťaťa pýtam, čo robí cez týždeň, zistím, že má každý deň jeden až dva krúžky a cez víkendy preteky. A je to prvák alebo druhák!

Pravda, niektoré deti zvládajú i vysokú záťaž bez problémov, pretože sú prirodzene odolné, iné ju však neunesú. A mnohí rodičia sú príliš ambiciózni a veľmi dieťa pripravujú na budúci život. Angličtina, nemčina, niekoľkokrát týždenne šport, dva hudobné nástroje...

Myslím si, že deti majú mať pekné detstvo, k tomu, samozrejme, patrí i vzdelávanie a krúžky, ale musia ich v zásade baviť a musia z nich mať potešenie. A čas na to, aby sa voľne, neorganizovane hrali! Keď ich pritom chvíľu pozorujete, je vám jasné, že je to jedno veľké rozvíjanie fantázie a cvičenie zároveň.

Skoro by som povedala, že práve toto je tá najlepšia príprava na život... Navyše dieťa, ktoré má dostatok času a priestoru na hranie, sa učí zabaviť sa samo. Taký človek sa nikdy nebude nudiť!“ Radšej teda voľte najprv nižšiu záťaž, a keď vidíte, že syn alebo dcérka všetko zvláda v pohode, až potom môžete začať pridávať...

Heslo: dôverné!

O pár dní si Soňa vyzdvihla písomnú správu s veľkou pečiatkou: dôverné. Na ploche A4 psychologička zhrnula všetko dôležité, čo predtým Soni povedala z očí do očí, a dolu v štyroch prehľadných bodoch – vetách odporučila pani učiteľke ďalší postup.

„Správu som odkopírovala a poslala po Adelke. I keď si nerobím ilúzie o tom, že by prísna pani učiteľka dcérke odrazu dovolila napríklad odporúčané pohybové uvoľnenie počas vyučovania, som presvedčená, že som urobila dobre, že som zašla do poradne. Vieme, ako na tom Adelka je a že by bola chyba klásť na ňu rovnako vysoké nároky ako na jej odolného brata.

Až budeme zvažovať, či dcérku prihlásiť na viacročné gymnázium, určite k pani psychologičke zase obe zájdeme, aby sme zistili, či nervová sústava už dozrela a Adelka je pripravená na záťaž, ktorú by štúdium obsahovalo. V každom prípade som rada, že na to nie som sama, a keby sa objavil nejaký závažnejší problém, už viem, kam ísť a čo čakať,“ uzatvára Soňa.