Na rozhovor s Helenkou som sa veľmi tešila. Patrí medzi moje obľúbené herečky a zaujímalo ma, aká je v skutočnosti. Pracovné stretnutie sa ihneď po jej príchode zmenilo na príjemné posedenie pri čaji a veľa sme si toho povedali
aj mimo diktafónu. Dostala ma svojou kamarátskou a bezprostrednou povahou a hlavne tým, že z materstva nerobí veľkú vedu.
Ako vás zmenil príchod Aniky na svet?
Dúfam, že ma nezmenil nijako, chod bežného dňa sa zmenil, ale ja nie. Samozrejme, že mi pribudla zodpovednosť a vnímam, že som v Anikinom živote najdôležitejšia, ale moje vnútro sa nijako nezmenilo. Možno sa dá povedať, že niečo pribudlo.
Bola plánované dieťatko?
Určite bola chcená. Neplánovali sme to nejako extra, ale ani sme neboli nepríjemne prekvapení, keď som otehotnela. Boli sme veľmi radi a spokojní, že to tak je.
S kým sa radíte o dôležitých otázkach materstva?
S mojou sestrou. Ona má teraz tretie dieťa, malé bábätko a už má dve väčšie deti, takže najčastejšie s ňou. Aj na začiatku mi spolu s mojou mamou veľmi pomáhala.
Ako ste jej vybrali meno?
Meno Anika sme mali vybrané už roky predtým, ako sa narodila. Našli sme ho v jednej švédskej knihe a vtedy sme si ho pre ňu nachystali. Uvedomili sme si, že Anika je najlepšia kamoška Pipi Dlhej Pančuchy, s ktorou sympatizujem kvôli ryšavým vlasom a aj čomusi dobrodružnému alebo nebojácnemu v jej povahe.
Je to moja obľúbená hrdinka, takže to bola ďalšia milá spojitosť. Tiež sa mi to meno páči ako tvar aj ako zvuk. Prišlo nám to ako najlepší variant, ktorý nám nemôže nikto pokaziť žiadnou skratkou ani skomoleninou. To meno je hotové, takže s ním netreba nič robiť a ani sa s ním veľmi nedá nič robiť. Pre mňa znie moderne a zároveň slovensky.
Čím teraz ako mamička žijete, čo aktuálne riešite?
Stále pre Aniku hľadám nové hračky a aktivity. Včera som jej práve vyrobila pokladničku na hranie, dala som jej nejaké kuny a vkladala ich do nej. Chodí totiž 3 dni v týždni do Montessori jaslí a tam majú veľmi pekné pomôcky, s ktorými sa deti vedia dlho a sústredene zabávať.
Vidím, že ju tie ich hračky bavia, takže potom hľadám na internete, čo podobné by som jej mohla doma vyrobiť, aby som ju zaujala. Sú to hračky, kde sa niečo niekam vkladá, prekladá, priraďuje sa napríklad podľa farby. Tieto veci ju bavia a vydrží pri nich. Keby som jej dala do rúk bábiku, väčšinou ju len prenesie z miesta na miesto.
Aká je Anika dieťatko? Akú má povahu?
Je zvedavá, vidno na nej všetky emócie. Veľmi ma baví, keď je prekvapená,
lebo to dáva najavo zvukmi aj grimasami. Je svojhlavá a práve vchádzame do obdobia, kedy na všetko hovorí NIE. Je veľmi kontaktná, zaujímajú ju iné deti, aj preto sme ju dali do jaslí. Rada skúša nové veci a, samozrejme, napodobňuje všetko, čo robím ja alebo jej tato.
Takže kuchyňa je jedna veľká herňa. Rada sa hrá s vodou, alebo kreslí a to, samozrejme, hocikde. Steny, zárubne, záchodová misa. Ja teda musím vždy reagovať rafinovane, aby som si tým nezavarila. Keby som trebárs robila veľký cirkus okolo toho, že kreslí na stenu, bude to robiť veľmi rada, lebo zistí, že sa niečo deje, že to so mnou niečo robí.
Darí sa vám reagovať takto rozvážne? Nie ste výbušný typ?
Celkom mi to ide, ale zatiaľ nerobí také veci, že by som strácala nervy. Ešte nám nekreslila kameňom po aute. Zatiaľ som teda pokojná primerane k jej veku, lebo ešte nevie urobiť veľkú škodu :-)
Kto vám s ňou pomáha, keď nie je v jasličkách? Máte opatrovateľku?
Mali sme opatrovateľky, keď ešte nechodila do jasličiek. Teraz, keď už chodí, vieme si ten čas lepšie zadeliť, ale máme v zálohe dve, ktoré nám pomôžu, keď treba. Ja sa snažím mať toľko práce, aby som mohla byť s ňou tie dni, keď nie je v jasliach, alebo aby s ňou mohol byť partner.
Snažíme sa to robiť tak, aby sme až tak veľmi nepotrebovali pomoc. Starí rodičia žijú hodinu a pol od Bratislavy, takže raz za čas prídu na 1 – 2 dni, alebo my ideme k nim, ale nie je to na bežnú dennú prevádzku. Keď bude väčšia, ešte príde čas, keď u nich strávi dlhšiu dobu.
Ako Anika zvláda, keď odchádzate z domu za prácou?
Ono sa to dosť mení, práve teraz sme v období, že to zvláda dobre. Ale súvisí to určite s tým, že ostáva doma s partnerom, takže neplače. Keď bola menšia a ostá- vala s opatrovateľkou, občas plakala, ale vždy, keď som zabuchla dvere, hneď sa plač skončil. Teraz má také obdobie, že to s ňou nič nerobí.
V jasliach mi len zamáva a už sa vrhá na hračky. Keď ju idem vyzdvihnúť, pol hodinu sa nevie vymotať, lebo má ešte niečo rozrobené a musí to dokončiť. To nás strašne teší, lebo nie je väčšia úľava, ako keď vidíme, že je tam v pohode a spokojná.
Hneď sa tam takto adaptovala?
To nie. Rátala som a trvalo to 12 dní od prvého dňa v jasliach a od úplného plaču až po žiadny plač. Každý deň sa to zlepšovalo. Vždy, keď ju odtiaľ vyzdvihujem, hovorím si, aké je to tam super. Je tam taká pokojná atmosféra, že najradšej by som si tam aj ja sadla a zapichovala listy do hliny alebo robila nejaké výrobky, ktoré tam oni každý deň robia.
Ako vyzerá váš bežný deň? Čo robievate?
Každý je iný. Dva-trikrát do týždňa natáčam, dva-trikrát mám koncert. Dnes išla Anika do jaslí a ja si zatiaľ povybavujem veci a večer idem na koncert. Včera som mala doobeda voľno a poobede do večera som točila. Takže je to pestré. Keď koncertujem mimo Bratislavy, snažím sa večer vždy vrátiť domov.
Odkedy sa narodila, bola som na noc preč len trikrát. Práce si beriem len toľko, koľko mi je príjemné.
Ako si spätne spomínate na pôrod, ako prebiehal?
Nezažila som nič úžasnejšie. Rodila som v Hainburgu, trvalo to veľmi dlho, preto pôrodná asistentka hľadala možnosti, ako to urobiť, aby som to vydržala, tak som niekde v polčase dostala epidurálku, ale aj napriek tomu to bolo podľa našich predstáv, normálny pôrod a krásny zážitok.
Som totálne šťastná, že som to takto dala. Ten moment, keď vyšla von, bol pre mňa taký magický a nádherný, že už asi ťažko zažijem niečo podobné. Všetci sa ku mne správali láskavo a trpezlivo. Mám dojem, že sú totiž ochotní venovať matke oveľa viac času ako v niektorých našich pôrodniciach a zabezpečiť, aby žena rodila prirodzene.
Bol pri pôrode aj partner?
Bol, zavolali sme ho však až o deviatej ráno, lebo mňa dali na sálu o polnoci, ale porodila som okolo druhej poobede. Tak sme ho nechali, nech sa v noci vyspí. Bol s nami ešte dlho po pôrode a potom každý deň.
Kedy ste po pôrode začali znova pracovať?
Neviem presne, ale myslím, že Anika mala asi 6 mesiacov. Začala som s natáčaním, lebo to bolo cez deň, len pár hodín. Večery som vtedy ostávala doma, cítila som, že s ňou musím byť, keď zaspáva, nadojčiť ju a byť v noci pri nej.
Dojčili ste bez problémov?
Na začiatku som mala obrovské ťažkosti, všetky možné, aké len môžu byť. Ale od začiatku som bola presvedčená, že to musím dať, a tak aj bolo. Dve veci som si na začiatku predsavzala, že porodím prirodzene a budem dojčiť.
Išlo to veľmi ťažko, bolestivo a stálo ma to veľa sĺz, ale vďaka laktačnej poradkyni sme to vybojovali. Stále mi dávala rady, ako mám liečiť konkrétne problémy, čo zaberá, až sa to nakoniec dostalo všetko do normálnych koľají a dojčenie stalo príjemným a praktickým.
Máte niekedy čas aj sama na seba?
Teraz už áno.
Ako relaxujete?
Masáž, tenis a stretnutia na káve alebo na obede s kamarátmi. Večerný relaxačný program zatiaľ nemám. Raz som bola v kine a raz na koncerte.
Ako ste sa dostali k tenisu?
Hrávala som ho ako dieťa a odvtedy hrám s občasnými pauzami celý život. Minule som bola hrať s kamarátom, ktorý ma celý čas šetril a keď do toho trikrát poriadne udrel, len som sa pozerala za loptičkou. Takže možno som lepšia ako niekto, kto to nikdy nehral, ale oproti tým, čo to vedia hrať, som naozaj slabá. Ale zato nadšená.
Ešte aj nejaký iný šport?
Rada behám a milujem lyžovanie. Takže tenis v lete a lyžovanie v zime.
Športovali ste aj po pôrode, aby ste dostali späť do kondície?
Nie, fyzicky som na sebe nejako extra nemakala. Človek sa dostane do formy tým, že maká okolo dieťatka, to je dostatok pohybu. Ani by mi nenapadlo chodiť ešte niekam cvičiť, vtedy som bola rada, keď som si mohla na chvíľu sadnúť alebo si pospať.
Ako vnímate popularitu a to, že vás ľudia spoznávajú na ulici?
Je to príjemné, mám veľa pozitívnych skúseností a veľakrát mi to spríjemní deň, keď mi niekto zamáva, dobehne za mnou a pochváli ma za to, čo robím.
Zamieňajú si vás niekedy so seriálovými postavami?
Väčšinou sa ma pýtajú, kde mám druhé dieťa, lebo v Búrlivom víne mám dvojičky, tak sú prekvapení, že v reálnom živote to tak nie je. Alebo ma oslovujú menami postáv, ktoré hrám. Dorotka alebo Skajka.
Sleduje bulvár váš život? Ako to na vás vplýva?
Niekedy sa stane, že je niečo nepríjemné, ale existenciu bulváru beriem ako fakt... Tak ako existuje kopec iných vecí na svete, ktoré vôbec nepotrebujeme k životu a stále sú tu. Mám overený spôsob vôbec to nesledovať a nekomunikovať. Jeden môj kamarát na to hovorí: kto sa hrá s h*****, ten sa ním zašpiní. Takže sa snažím s tým nehrať :-)
Ktorá z vašich prác vás najviac napĺňa a obohacuje, divadlo, televízia, alebo spev a koncertovanie?
Povedala by som, že aj v spievaní aj v hraní sa nájdu momenty, kedy sa cítim naplnená. Niekedy aj v Búrlivom víne, ktoré je ľahší žáner, sa nájdu obrazy,
kde si naozaj zahrám a mám z toho potešenie. Takisto počas spievania príde
moment, keď napríklad zaspievam pieseň, ktorú som už dlho nespievala a zrazu sa ocitnem v takom svojom vesmíre a je to veľmi pekné, cítim sa naplnená.
Ako ste sa dostali k herectvu?
Keď som bola dieťa, chodila som do dramatického krúžku, vtedy sa u nás otváral a vyučovala tam mladá učiteľka Anka Gamanová, ktorá ho potom aj dlho viedla a v rámci amatérskeho divadla sa stala známou a úspešnou. Odchovala veľa súčasných hercov.
Potom som pokračovala na strednú školu, na konzervatórium, na hudobno-dramatický smer a odtiaľ na VŠMU. V podstate som nikdy ne- mala veľké rozhodovanie, čo so sebou. Od začiatku ma to tak viedlo.
Prejavujú sa u Aniky umelecké gény?
Keby sme to posudzovali podľa mo-mentálnych prejavov, tak by z nej bola tanečníčka. Teraz je u nás najobľúbenejšia umelecká disciplína tanec. Hlas má perfektný, totálne zachrípnutý a oveľa starší, ako je ona. Páčilo by sa mi, keby jej taký ostal. V tomto veku sú deti veľmi tvorivé, s obrovskou fantáziou.
Minule sme niečo skladali zo stavebnice a ona na ňu suverénne ukázala a povedala, že to je žaba. Pozrela som na to a zrazu v tom uvidela tú žabu. Díva sa teda stále tými svojimi očami, svojím pohľadom a nie tým všeobecným. Možno je to nejaký základ kreatívneho videnia, ale skôr si myslím, že to tak majú všetky deti. Vidia viac ako my dospelí.
Čo by ste ju chceli naučiť do života? Aké hodnoty jej chcete odovzdať?
Aby milovala ľudí a život. Nič viac a nič menej.
Chceli by ste mať ešte ďalšie deti?
Chvíľu som aj chcela, ale teraz som zase prestala chcieť, tak uvidím, ako sa to vyvinie. Je to u mňa veľmi premenlivé. Keď si predstavím, že by som sa mala znova vydať na tú cestu a prejsť si tehotenstvom, pôrodom, dojčením, prebaľovaním, tak momentálne to cítim tak, že sa mi nechce.
Tú relatívnu slobodu, ktorú teraz mám, si potrebujem trochu vychutnať a chcem si aj oddýchnuť. Aj si niečo prečítať, aj chodiť lyžovať. Ale nehovorím, že už sa to nezmení.
Ako trávite Vianoce? Dodržiavate nejaké zvyky a tradície?
Všetky tri sestry sa stretávame u rodičov aj s rodinami a tam oslavujeme a dodržiavame taký rôzny mix tradícií. Nie je to nič špeciálne, máme oplátky, rybaciu polievku, makové pupáky, vyprážaného kapra so šalátom.
Hrabeme sa v šošovici, pod obrusom máme peniaze a nikto nesmie vstávať od stola, keď sa večeria. Po večeri sa pozerajú darčeky. Strávime u rodičov pár dní, ideme korčuľovať, ideme do prírody a oddychujeme. Keďže Anika už je väčšia, aj ona si ich už užije.
Foto - Ivy E. Morwen