Jej deti majú každý deň jeden až dva krúžky, cez víkendy preteky. Ona je vždy pri tom. Rodinné výlety sú pestré, poučné a hlavne pravidelné, ďalšie víkendové aktivity chvályhodné a všestranne rozvíjajúce. Žiadne váľanie sa doma, kdeže! Vždy má upratané, navarené, každý druhý deň pečie, najlepšie z biosurovín, ako nezabudne zdôrazniť na Facebooku.
Má naštudované trendy príručky o výchove a neváha to kedykoľvek patrične „predať“. Paniu na opatrovanie alebo nedaj bože na upratovanie by doma, pochopiteľne, nezniesla, to si vôbec nedokáže predstaviť!
Vie, čo je pre jej dieťa dobré a najlepšie, a neváha to promptne vysvetliť učiteľkám v škôlke (do ktorej dáva svoju ratolesť len veľmi nerada a pokiaľ možno až v povinnom predškolskom ročníku), nieto potom v škole. A nikdy, nikdy nie je otrávená, naštvaná alebo napríklad len obyčajne uťahaná, pretože to predsa všetko robí rada a „je to azda samozrejmosť, nie?“!
Áno, uvedená definícia supermatky (vševediaci Word mi to slovo systematicky prepisuje na „supermanky“) je zámerne vykrútená ad absurdum; neverím, že by toho ani tá najdokonalejšia z dokonalých matiek nemala občas plné zuby, hoci sa napríklad navonok drží a drží.
Práve tak sa samo sebou rozumie, že každá mama sa snaží robiť pre rodinu čo vládze, len každá máme inde svoju hranicu, keď už je to „cez“ a my sa musíme nútiť a premáhať... navyše často s minimálnym efektom. Supermatky akoby žiadne také hranice nemali. NIČ im nie je zaťažko.
Čo je samo osebe obdivuhodné. Lenže pre koho to vlastne robia? Naozaj naše deti potrebujú dokonalosť? Nie je „maximálne nasadenie“ nakoniec kontraproduktívne? Nenastal už náhodou čas, kedy si to môžeme všetky povedať nahlas a spomaliť?
Môže za to Facebook?
Kde sa vlastne vzala honba za dokonalosťou v takej osobnej, ba intímnej oblasti, ako je rodina a materstvo? „Povedala by som, že supermatky sa u nás objavili vo väčšej miere až v posledných desiatichpätnástich rokoch,“ zamýšľa sa psychologička Tereza Beníšková.
„Spúšťač“ vidí v expanzii sociálnych sietí a zároveň v mnohých možnostiach, ktoré v porevolučnej dobe máme a ktoré naše mamy nemali. „Na sociálnych sieťach sa málokto chváli svojimi zlyhaniami, neúspechmi a pochybnosťami.
Nepíšeme tam, že sme dnes na deti celý deň kričali, mali ich dosť a najradšej by sme sa niekam zavreli bez rodiny. Zato vyvesíme fotky z víkendového výletu, z toho, ako deti kŕmili zvieratká, chodili po hradoch a zámkoch a ešte športovali.
Nikto už nevidí, že sme sa na záver výletu hrozne pohádali, ráno boli deti otrávené a vlastne na žiadny výlet nechceli ísť, celú cestu sa dožadovali kúpenia sladkostí, plyšiakov a ďalších zbytočností a stále sa sťažovali, že ich bolia nohy.
Kto vidí náš profil, zaznamená len šťastnú rodinku s množstvom rozvíjajúcich sa aktivít a potom má pocit, že aby život jeho rodiny stál za to, musí tiež podnikať také výlety a ešte hodnotnejšie rozvíjajúce aktivity. Skoro nikto nevyvesí fotky a opisy typu ,boli sme doma, nič také sme nerobili a bolo nám fajn‘.“ Výsledok je naporúdzi: všetci sa predháňame, kto „viac a lepšie“.
A ocitáme sa v začarovanom kruhu, v ktorom vlastne nikomu nie je dobre. Ďalším dôvodom môže byť kult dieťaťa, ktorý sa zrodil zhruba pred dvadsiatimi rokmi v Amerike a čoskoro prišiel aj do Európy. Práve vtedy sa začalo veľa hovoriť o význame kvalitne stráveného času s potomkami.
„Našla som výskum amerických ekonómov, podľa ktorého dnes rodičia trávia s deťmi oveľa viac času než kedysi,“ potvrdzuje Tereza Beníšková. „Podľa týchto údajov strávili matky pred rokom 1995 potrebami svojich detí v priemere dvanásť hodín týždenne. V roku 2007
to už však bolo v priemere 21,2 hodiny týždenne u vysokoškolsky vzdelaných
a pätnásť hodín týždenne u žien s nižším stupňom vzdelania.“ S potomkami teda trávime výrazne viac času, ako bývalo bežné, zároveň si však permanentne vyčítame, že sa im venujeme málo.
„Nie je to paradox? Nebolo by lepšie ,venovať sa deťom‘ len toľko, koľko sa nám žiada, a užiť si spoločne strávený čas? Nerozvíjať deti z povinnosti, ale skôr s nimi robiť to, čo nás aj ich baví? A nechať ich aj tak, nech sa hrajú podľa svojho,“ odporúča psychologička.
Pokiaľ to cítite podobne, ale pripadá vám neprijateľné priznať to čo i len sebe, nieto okoliu, nech sú vám jej slová povzbudením a trebárs aj popudom k tomu, nebáť sa a konať, ako to skutočne cítite. Aj tým, že žijeme autenticky, podľa vlastného presvedčenia a naturelu, a nie „ako sa očakáva“, predsa dávame deťom príklad a vzor, odvahu byť samy sebou, nie?
Nejde totiž o to, že by na „supermamičkovaní“ bolo v princípe niečo
zlé, ale o to, že je nepriamo vnucované ako (falošná) norma i tým, ktoré také
„od prírody“ nie sú, majú inú povahu, priority, životný štýl. Iný, ale nie horší.
Pochopiteľne, že tzv. supermama nebude horšia mama, keď sušienky tentoraz nenapečie, ale celkom normálne kúpi. Navyše, každá z nás predsa potrebuje
v rámci nevyhnutnej duševnej hygieny čas nielen na užitočné a rodine prospešné práce, ale tiež sama na seba. A pre deti urobíte veľa, keď ich naučíte rešpektovať
to, preložené: prirodzene rešpektovať potreby ostatných a nebrať fakt, že na mňa nemajú vždy čas (a pardon, niekedy ani náladu), osobne či dotknuto. Nie je to nakoniec úľava? „Je jasné, že supermatky robia všetko s najlepším zámerom, hrozne veľa sa snažia dopriať dieťaťu to najlepšie.
Ale všetkého veľa škodí. Potreby mamičky sú rovnako dôležité ako potreby dieťaťa. Pokojný, pohodovo strávený čas bez výkonov, ale so zábavou dá dieťaťu často do života viac než jeden krúžok za druhým,“ súhlasí Tereza Beníšková.
„Musím byť najlepšia!“
V neustálom tlaku na výkonnosť, bez oddychu, zato s neustálym nervóznym poškuľovaním po ostatných, má okrem sociálnych sietí prsty i expanzia médií, lifestylových časopisov, produkujúcich a oslavujúcich (viac-menej len fiktívne) dokonalé ženy, a podprahovo aj reklám.
To všetko pekne pospolu umelo vyvoláva potrebu/tik „mať viac, chcieť viac, robiť viac“; je to tým rafinovanejšie, že sa tu pôsobí na emócie. Kto dnes s vyrovnanosťou v hlase povie: „Som spokojný s tým, čo mám“? „Málokto dokáže kriticky myslieť a selektovať informácie z médií i zo sociálnych sietí, uvedomovať si, že nikdy neukazujú celú realitu.
Navyše, dnešný imperatív znie ,musím byť najlepšia‘, a to vo všetkých oblastiach. A porovnávaním sa, hoci trebárs len podvedomým, s ostatnými mamičkami v skutočnom či virtuálnom okolí sa stále zvyšuje latka toho, čo by sme mali robiť, aby sme ako rodičia obstáli.
Aby sme pre deti robili to, čo ostatní, aby neboli okrádané, pretože to predsa žiadny rodič nechce,“ zamýšľa sa odborníčka.
Uveriť, že som dobrá mama
To by boli, povedzme, vonkajšie príčiny. Každý z nás však má inú mieru odolnosti a ovplyvniteľnosti. Naozaj ste taká silná osobnosť, že keď vám tri kamarátky opisujú svoj víkendový „maratón“, vy nehnete brvou a kontrujete tým, že to vy ste si v sobotu odpoludnia zaliezli s knižkou a nechali deti, nech sa spánombohom hrajú v izbičke, a v nedeľu ste vyrazili na obed do reštaurácie s detským kútikom, aby sa ratolesti zabavili?
Kamarátky sú tu predsa na to, aby sa vzájomne podporovali a napríklad aj inšpirovali, nie aby spolu súťažili. Napokon, pred kým a pre koho? Keď pôjdete trochu do hĺbky, možno vás úprimná odpoveď zarazí: pre seba. A kvôli sebe.
Večné súperenie a dokazovanie si čohokoľvek býva totiž (a to u supermatky
a superženy prekvapí) známkou vnútornej neistoty a nízkeho sebavedomia. Pokiaľ sama sebe nie som „dosť dobrá“, pokiaľ sama pred sebou neobstojím taká, aká som, potom cítim nutkanie robiť niečo (všetko) pre to, aby som bola lepšia.
A konečne uverila, že za niečo stojím. Aby som dosiahla to, že ma ostatní budú mať radi „aspoň“ za to, čo všetko robím, keď nie pre mňa samotnú. „Na ,supermaterstvo‘ sú náchylnejšie ženy s vyššou mierou úzkostlivosti, ktoré si príliš neveria, ktoré potvrdenie vlastnej hodnoty čerpajú z okolia, a nie samy zo seba,“ konštatuje psychologička Tereza Beníšková.
Takým ženám nestačí povedať si: „Som spokojná s tým, ako vychovávam svoje dieťa“, ale potrebujú opakovane počuť od okolia: „Vychovávaš svoje dieťa skvelo.“
„Lenže niekedy žena počuje aj niečo, čo ju nepoteší, a tak zintenzívni svoje úsilie byť najlepšou mamou pod slnkom. Pretože predsa keď moje dieťa bude mať najlepšie trávenie voľného času, kvalitné záujmy, rôzne krúžky, bude sa cielene rozvíjať v mnohých oblastiach, budem sa mu plne venovať a zároveň budem mať doma upratané, tak ma každý musí len chváliť a ja konečne uverím, že som dobrá matka. Lenže taký život ženu veľmi vyčerpá. Nedá sa byť vo všetkom najlepšia.“
Úzkosti a depresie
Ďalší z radu paradoxov, nie? Žena, ktorej výkonnosť úprimne obdivujete (a/lebo vás tým tiež trochu vytáča), pretože sama toho nezvládate ani polovicu, a ktorá vo vás vyvoláva pochybnosti o tom, či ste dosť dobrá matka, možno cíti oveľa väčšiu neistotu ako vy.
A veľmi pravdepodobne jej nie je vždy len „slniečkovo“, hoci sa tak snaží pôsobiť. „Supermamičky žijúce v neustálom tlaku na výkon bývajú oveľa častejšie depresívne, pretože majú pocit viny a zlyhania, že nezvládajú svoje životné roly tak, ako by podľa svojho očakávania mali,“ zdôrazňuje Tereza Beníšková.
„Častejšie sa tiež dopujú najrôznejšími liekmi, alkoholom či sladkosťami, aby to zúrivé tempo vydržali.“ Aj tu teda platí: menej je viac a úprimné priznanie napríklad i vlastnej nepohody je lepšie ako neustála pretvárka a dokonalý mejkap.
Napodiv, práve kvôli deťom: chceme ich naučiť, že musia všetko vydržať a za každých okolností zachovať dekórum, alebo, že k životu patrí tiež únava, emócie nielen pozitívne, ale i negatívne, rôzne neúspechy a zlyhania...
A že sa to všetko dá zvládnuť, keď sme obklopení tými správnymi, teda milujúcimi ľuďmi, ktorí nás berú takých, akí sme, miesto toho, aby na nás kládli ďalšie a ďalšie nároky na to, akí máme byť? Rodina má byť predsa útočiskom, miestom, kde si môžeme dať nohy hore a od tlaku spoločnosti si odpočinúť, nie kde musíme plniť plán.Na dvesto percent!
Spomaľme!
Zdá sa, že trend supermaterstva už má, aspoň u nás, svoje najlepšie roky za sebou. Stále viac mamičiek sa nehanbí priznať, že si potrebujú tiež „dať pauzu“; pozitívnu rolu tu hrá i pribúdajúci vek a počet detí.
Mnoho žien sa v tridsiatich, nehovoriac v štyridsiatich rokoch cíti vnútorne vyrovnanejšie a spokojnejšie, ako keď mali o desať rokov menej. Záleží aj na počte a veku detí.
„Plne sa venovať jednému dieťaťu a prevážať ho z krúžku do krúžku je náročné, ale robiť to s dvoma, tromi či štyrmi deťmi je takmer nemožné,“ podotýka Tereza Beníšková. „S viacerými deťmi sa navyše žena upokojí, nájde naplnenie v materstve samotnom, a nie v dokazovaní okoliu, že práve ona je najlepšia matka. Zistí, že nie je nutné podnikať toľko rozvíjajúcich aktivít, že je hocikedy najlepšie ponechať deti samy na seba.“
Nie je to krásny, priamo katarzný záver? A teraz ma, prosím, ospravedlňte. Na tento článok padol piatkový večer a celá sobota, takže teraz zaklapnem notebook a idem sa hrať s dvojčatami Prší!