Ako deti vnímajú smrť a ako s nimi o nej hovoriť

Úmrtie v rodine alebo v blízkom okolí zasiahne skôr alebo neskôr kohokoľvek z nás. Ako to povedať deťom? Máme ich brať na pohreb, nebudú z toho mať zlé sny? 

Najsilnejšie spomienky nášho detstva sa okrem radostných okamihov týkajú smrti. Určite si vybavíte chvíle, kedy vám zomreli prarodičia. Či ste už smrť chápali ako nezvratnú a definitívnu, či mamička plakala, chodilo sa v čiernom a či ste boli na pohrebe alebo vám, naopak, „nechceli kaziť detstvo“ a strážila vás susedka.

Smrť ako súčasť života

„Existujú rôzne teórie, ktoré hovoria, ako sa v detskom veku postupne vyvíjajú predstavy o smrti. Dôležité ale je, že deti smrť vnímajú odmalička,“ hovorí psychológ Martin Loučka, ktorý sa touto témou dlhodobo zaoberá. Už malé veci okolo nás dávajú najavo, že smrť k životu patrí: deti vidia uvädajúce kvetiny, zomrie im mačka alebo rybičky v akváriu. Smrť vidia v počítačových hrách alebo televízii. Ich vnímanie sa líši od nášho len v tom, nakoľko sa približuje tomu dospelému.“

Prvák to už chápe ako my

Všetečných detských otázok sa nikdy nezbavujte zneužívaným „to by si ešte nepochopil, vysvetlím ti to neskôr“. Navyše vek, kedy deti čím ďalej, tým viac chápu smrť v pravom slova zmysle a sú schopné definovať, že už nebije srdce, nefungujú orgány a plne rozumejú nezvratnosti stavu, sa podľa Loučku stále znižuje.

Už dnešní prváci veľmi dobre rozumejú tomu, čo je to úmrtie; majú viac informačných zdrojov ako deti predtým. „Keď deti odbijeme, niečo si vymýšľame alebo dokonca smrť zapierame, začne to v nich vzbudzovať nedôveru. Deti svojou otázkou o smrti často rodičov alebo lekára akoby testujú a sami pritom vedia, že sa deje niečo vážne. A je smutné, keď si deti musia hľadať niekoho iného ako rodičov, aby sa mohli spýtať na to, čo ich zaujíma,“ vysvetľuje psychológ.

Nebojte sa hovoriť o smrti

Ako povedať deťom, že zomrel niekto blízky, je pre všetkých dospelých veľká téma. Určité šťastie v nešťastí máte, keď je člen rodiny (a najčastejšie babička či dedo detí) vážne chorý a blížiaci sa koniec sa tak aspoň trochu môže očakávať.

„Deti sa pýtajú na to, čo ich zaujíma, a pokiaľ cítia, že je rodič pripravený odpovedať, môže všetko prebehnúť bez problémov,“ hovorí Loučka. „Keď je babička už dlhšiu dobu v nemocnici, deti postupne vstrebávajú zhoršovanie jej stavu a blížiaci sa koniec života. Pýtajú sa postupne a my ich môžeme na všetko pripraviť.“ Ak váhate, či deti vôbec brať za starými chorými, odborník radí: áno. Pre umierajúceho človeka je detská návšteva veľkým povzbudením a reakcie na vizuálnu premenu človeka sa nemusíme obávať. 

„Konkrétne informácie dodajú deťom jasnú predstavu o tom, čo sa deje. To je pre ne dôležité, aby si nezačali vytvárať vlastné fantázie, ktoré môžu niekedy byť naplnené pocitmi viny alebo, naopak, márnymi nádejami. Pokiaľ nastane niečia smrť náhle, je situácia, samozrejme, trochu komplikovanejšia. Aj tak je dôležité dieťa informovať, nachystať sa na taký rozhovor (pre väčšinu ľudí to nie je ľahké), začať správou, že sa stalo niečo vážne, že príbuzný alebo kamarát zomrel, a krátko vysvetliť, ako sa to stalo, napríklad, že sa mu ‚odrazu zastavilo srdce, čo je taká choroba, ktorú dostanú niektorí ľudia‘. Potom stačí byť pripravený na emócie, smútok, slzy, niekedy i zlosť. A tiež detské otázky, ktoré môžu a nemusia nasledovať,“ dodáva Martin Loučka.

Detské prejavy smútku

Pripravte sa na rôznorodé reakcie, zďaleka nie každé dieťa plače, niektoré dokonca môže pôsobiť až cynicky, toto všetko je normálne. Deti sa môžu správať ľahostajne alebo vás zavaliť podrobnými otázkami na rakvu, kopanie hrobu alebo kremáciu. „Je dobré byť pripravený aj na prejavy zloby alebo agresie. Stáva sa, že dieťa na smrť reaguje vetou ‚Ako je možné, že je babička mŕtva? Mali sme spolu ísť na výlet!‘ “ podotýka Loučka. Dôležité je sledovať, či sa nezačnú po smrti niekoho blízkeho príliš uzatvárať do seba alebo sa objavia nebezpečné príznaky (prestanú jesť, začnú si ubližovať), tieto situácie by vyžadovali spoluprácu odborníka.

Vziať dieťa na pohreb?

Veľký otáznik visí v mnohých rodinách nad smútočným aktom a deťmi: vziať ich so sebou, alebo nie? Jeden tábor „nechce deťom kaziť detstvo“, druhý sa prikláňa k tomu, že pohreb je súčasťou životného kolobehu. Riešenie je jednoduché: nechajte ich, nech sa rozhodnú samy. Férové je uviesť ich do situácie a vysvetliť, čo pohreb znamená, kde sa koná a ako to bude vyzerať, že tam asi ľudia budú plakať, ale je to aj posledná rozlúčka s niekým, koho sme mali radi.

Ak sa dieťa rozhodne, že chce ísť s nami, mal by byť niekto z rodiny pripravený venovať sa mu. Vo chvíli, kedy mu napríklad počas obradu na mieste už nebude dobre a bude chcieť odísť, ho potom napríklad teta odvedie. „Aj keď to môže znieť zvláštne, deti sa niekedy so smrťou dokážu vyrovnať lepšie ako dospelí a sú to potom iba naše vlastné obavy, ktoré nás môžu viesť k rozhodnutiu nechať deti doma. Tie si pritom samy v takej veci dokážu celkom dobre povedať, čo chcú a čo už nie,“ dodáva psychológ.