Svet bájnych postáv, rytierov, princezien, drakov, škriatkov, víl a zakliatych zámkov vždy lákal a podnecoval fantáziu malých i veľkých. Ako však tieto čarovné príbehy vnímajú „moderné“, technikou obklopené deti? A aké posolstvo im môžu odovzdať?

„Staré“ vs. nové

Aké rozprávky poznajú dnešné deti? Zatiaľ čo vy ste milovali „kúsky“ ako Tri oriešky pre Popolušku, alebo Soľ nad zlato či množstvo vydarených večerníčkov typu Krtko, Rumpeľ a samozrejme všetko od prevažne českých a slovenských klasikov, dnes sú rozprávky niekde celkom inde. Bořek Staviteľ? Spongebob v nohaviciach? Pokémoni? 

Pokiaľ vám to nič nehovorí a niektoré názvy ani neviete prečítať, vedzte, že u dnešných detí víťazia najmä animované „nemožnosti“ a fantasy príbehy, v ktorých sa odrazu objavujú počítače a iná technika, podivuhodne vyzerajúce a prečudesné postavičky z budúcnosti. Klasické rozprávky sa už tak nenosia a zvlášť tým novo vznikajúcim – písaným i filmovým – napriek všetkej snahe tvorcov jednoducho „niečo“ chýba. I tým českým a slovenským, ktoré bývali vždy zárukou. Už je v nich veľa konkrétneho, moderného. 

Čítať, rozprávať alebo pustiť TV?

Deti už rozprávky najmä pozerajú. Nelistujú si v obrázkových knižkách, aby podporili fantáziu. Nekreslievajú si drakov a princezné. A aj vy rodičia ste vinní tým, že vaši najmenší dostávajú rozprávky predovšetkým z televízie, kde ich voľbu môžete ovplyvniť naozaj len nepatrne a najčastejšie rezignovane pustíte jednoducho to, čo je práve na programe.

Potom od nich predsa len bude chvíľu pokoj! Málo im čítate, málo sa s nimi rozprávate. Dávate málo priestoru tej rozprávkovosti rozprávok, ktorá tkvela vždy okrem iného v tom, že spájala svet malých a veľkých. Vám ako dospelým tak umožňovala odovzdávať posolstvo, poučovať, nenásilnou formou vychovávať a vysvetľovať deťom všetko potrebné. A byť so svojimi potomkami. 

Rozprávkové hodnoty

Nesprávnou voľbou rozprávky však môžete deťom začať odovzdávať nesprávne hodnoty. Preto sú asi najprijateľnejšie tie naše typické rozprávky. Ich milým špecifikom je, že v nich nie je priveľa násilia a zlo býva so železnou pravidelnosťou prekonané dobrom, láskou, trpezlivosťou, pracovitosťou, oddanosťou. Ženy sú verné svojim mužom, čakajú na svojho rytiera, nikam sa nehrnú, starajú sa o deti, domácnosť. Všetko je v nich jednoduché, priame, jasné. Už len ten základný fakt, že dobro má prevahu nad zlom a láska porazí akékoľvek prekliatie. No hej, ale či s týmito atribútmi dnes niekto niekam príde?

Svet okolo nie je rozprávka, a preto sa v ňom tak málo nosia rozprávkové posolstvá a hodnoty. Len si predstavte, ako svojmu dieťaťu rozprávate, že keď urobí všetko pre to, aby naokolo boli spokojní ľudia, dotiahne to ďaleko, že svoju dcéru učíte, ako má „sedieť“ v kúte a čakať, až si ju raz nájde ten pravý, alebo že svojho syna poúčate, že domácnosť je čisto ženská vec, do ktorej nemá čo hovoriť.

Nezmysel! Dnes sa nehrá príliš na city, emócie, ústretovosť ani na tradičné zadelenie rolí. Samozrejme sa ponúka domnienka, že možno práve naopak, tým viac by deti mali vnímať tie pekné, ľudské, milé hodnoty z rozprávok, len je otázkou, do akej miery im v živote vlastne budú potrebné. Napriek všetkému sa im raz určite zídu, podobne ako pokora, ktorá sa už dnes akoby nenosí, avšak práve rozprávkoví hrdinovia sú jej skvelým príkladom a dokazujú jej dôležitosť. 

„Čarovná“ realita

Možno, že sme v tomto smere boli u nás v našich končinách vždy trochu naivní.. Napríklad takí nemeckí bratia Grimmovci si na šťastné konce nikdy veľmi nepotrpeli; ani na pokoru alebo priveľa dobra. Boli oveľa realistickejší. A česká či slovenská klasika oproti nim bude vždy tak trochu milo naivná a optimistická, keď dúfa v lepšie zajtrajšky a hovorí, že tí dobrí budú odmenení a zlí napravení.

Tak by sme si to určite želali i v reálnom svete. Lenže – ako to vnímajú deti, ktoré reálny svet na jednej strane ešte veľmi nepoznamenal, a napriek tomu doň každý deň vstupujú? Čo si odnesú z našich klasických rozprávok? A prečo by sme sa aj pri výbere rozprávok mali na chvíľu zastaviť a premýšľať o nich?

Rozprávky a deti idú k sebe

„Cez príbehy a rozprávky sa po stáročia prenášali mravné hodnoty, ideály, poučenia, modely správania, viera, útecha i duševné bohatstvo. Čo, naopak, považujem najmä v dnešnej dobe za veľmi užitočné. Tým viac, že tieto hodnoty sa tlmočia deťom spôsobom, ktorému rozumejú – nie popisne či „digitálne“, ako školská látka, ale rozprávaním príbehov, z ktorých ľahko  pochopí, čo je dobré a čo je zlé. Tým sa učí určitému spôsobu uvažovania, dostáva prípravu k postojom a morálke,“ vysvetľuje psychologička Katarína Bradáč.

„Rozprávky môžu byť mostom medzi svetom detí a dospelých. Pomocníkom v pochopení sveta, do ktorého rastú. Pre dieťa môže byť rozprávka prostredím, kde sa učí orientovať v morálke, v sociálnom cítení, v hodnotách, osvojuje si vnímavosť na to, čo je správne a čo nesprávne. Posolstvá sa odovzdávajú nepriamo, cez príbehy a sú pre detskú dušu zrozumiteľné, teda osvojiteľné. Prinášajú dôveru a vieru v pozitívnu budúcnosť, ktorá je pre ďalší rozvoj dôležitá, príklady vo vytrvalosti, v prekonávaní prekážok, prinášajú zmysel a poriadok,“ dodáva odborníčka.

Deti a rozprávky podľa nej patria neodmysliteľne k sebe. Skúste však nájsť rovnováhu a občas im aj nejakú tú rozprávku nie len pustiť na internete, ale aj osobne prečítať a povenovať sa im. Nebojte sa ani modernejších rozprávok, ako je napríklad Harry Potter, ktorý sám o sebe nesie veľa čŕt klasických príbehov z vašich detských čias.

 

Foto: Shutterstock