Máte niekedy pocit, že riešenie výchovných problémov nemá konca? Skúste sa zamyslieť a nehľadať problém vo svojich deťoch, ale sami u seba. Deti totiž vychovávate aj svojím vlastným správaním.

Deti sú naším zrkadlom

To, aké osobnosti z našich malých miláčikov vyrastú, samozrejme ovplyvňuje celý rad faktorov. Napriek tomu nemožno poprieť, a odborníci to potvrdzujú, že odtlačok nášho správania, zvykov (i zlozvykov) ba dokonca aj mimiky tváre a napríklad i držanie tela sa do našich detí uverejňuje doslova ako podrážka do mäkkej hliny.

Stačí si len sadnúť a chvíľu svoje deti pozorovať ako sa hrajú s inými deťmi, ako sa o čosi postrkávajú súrodenci, a veľmi pravdepodobne v ich správaní a reakciách zahliadneme seba. To ako spolu doma navzájom komunikujeme, ako si vychádzame v ústrety, alebo sa naopak vždy snažíme presadiť svoj názor, ako hovoríme o druhých ľuďoch a ako sa k nim (napríklad v obchode, autobuse atď.) správame, vychováva a utvára aj osobnosť našich detí.

Učiteľka, matka, alebo otec?

Možno ste to už vo svojom okolí, alebo dokonca na vlastnej koži zažili. Dieťatko sa  dlhú dobu správalo ako má, čo v očiach rodičov potvrdzovalo správnosť ich výchovy. Zrazu sa situácia z nejakého dôvodu obrátila, prišli výchovné problémy a nepríjemné "trapasy" v detských kolektívoch a prvou reakciou vždy perfektných rodičov bolo hľadanie vinníka. Kto za to môže?

Podľa matky otec. Podľa otca matka. Podľa oboch učiteľka alebo napríklad starí rodičia, ktorí vnúča často strážia. Ale čo sa takto zastaviť a popremýšľať nad tým, či sa sami správame tak, ako by sme chceli, aby sa správali naše deti. Neškodí si ujasniť, čo je vlastne cieľom nášho výchovného snaženia. Chceme, aby boli naši potomkovia v prvom rade poslušní, vždy slušní a úslužní? Alebo ich vedieme k tomu, aby s nami ochotne spolupracovali, mali snahu sa dohovárať a hľadať spoločné riešenia?

Ste pre svoje deti zrozumiteľní?

Napadlo vás niekedy, že môžete svojím "dvojakom metrom" svoje deti značne dezorientovať? Chcete, aby nehovorili sprosto a boli slušné, ale otecko hovorí si neodpustí nadávku a vy sa občas veľmi nelichotivo vyjadrujete napríklad o susedke, učiteľke či kolegyni? No, doma možno aj v takom prípade slušní budú, ale budú sa tak správať aj vo vašej nepríjemnosti?

Psychológovia preto často zdôrazňujú: Rodičia by mali dodržiavať rovnaké pravidlá, ktoré zaviedli pre deti. Vo výchove detí by sa malo dbať na to, že vyslovené áno je áno a vyslovené nie je nie, aby sa dieťa dokázalo orientovať a samo v budúcnosti bolo dôsledné a dokázalo jasne vyjadriť svoje pocity, potreby, požiadavky.

 

Vychovávatelia svojich rodičov

Výchova detí nie je a nikdy nebude jednostranným procesom. Deti úžasne miesia našu osobnosť, čistia zrno od pliev, pomáhajú nám nájsť, čo je v živote naozaj dôležité. Preskupujú naše hodnoty - skrátka nás, akosi mimochodom, učia a vychovávajú.

Dávajú nám lekcie trpezlivosti, vytrvalosti, nadhľadu a veľkorysosti, trénujú našu pamäť a pomáhajú nám objavovať neprebádané kúty našej duše - niekedy k našej radosti, inokedy k nášmu zdeseniu.

Dôležitosť lásky

To, že nie sme vždy dobrým príkladom, že zlyhávame a robíme chyby je úplne normálne. Vlastne aj to, ako sa s tým vysporiadame, deti mnohému naučíme. Oblasť, kde by sme však zlyhať nemali, je láska. Bezpodmienečná láska, ktorá nie je závislá na tom, čo dieťa vie, ako je šikovné, ako vyzerá a pod.

"Bezpodmienečnú lásku vo výchove dieťaťa môžeme chápať ako svetlo, ktoré nás vedie. Bez neho sa ako rodičia budeme pohybovať v úplnej tme a nespoznáme, kde sme a čo by sme mali robiť s ohľadom na dieťa," zdôrazňuje vo svojej pôvabnej knihe "Potrebujem tvoju lásku" populárny psychológ a autor bestsellerov Ross Campbell. Buďte preto pre svoje deti dobrým, no najmä láskyplným príkladom.

 

Foto: Shutterstock