Jiří Halda je špeciálny pedagóg a personálny poradca. Zameriava sa predovšetkým na problematiku výchovy detí, predškolskej zrelosti a procesov učenia. V personálnom poradenstve sa špecializuje na vzťahy, vnútorné ladenie a osobnostný náhľad. Cíti sa znepokojený rozpadom pravidiel vo výchove, vo vzťahoch a v rozdrobovaní motivácie ľudí robiť čokoľvek v živote s chuťou. Jeho prednášky si môžete vypočuť na konferencii Ohýbaj ma mamko..., ktorá je určená všetkým, ktorým nie je ľahostajná detská duša. 

Zaoberáte sa témou predškolskej zrelosti detí. Ako sú dnešné deti pripravené do škôlky? Ktoré faktory najviac ovplyvňujú budúcich škôlkarov?

Rozdelil by som odpoveď na dve časti. Školská pripravenosť sa týka na prvom mieste našej emočnej a sociálnej zrelosti a na druhom mieste zmyslových a psychomotorických zručností. Veľmi apelujeme na tie druhé a odmietame si pripustiť, že vnútorná a sociálna pohoda vytvára podmienky pre rozvoj zručností. Teda tlačíme veľmi na to druhé, aj keď je dôležitejšie to prvé...

Hovorím tomu „osem schodíkov do škôlky". Ten prvý sa týka zručnosti sám sa obliecť. Ide nielen o to, že pomáhanie s obliekaním je vstupovaním do detského intímneho priestoru, ale je to tiež prvá algoritmická činnosť, ktorú má dieťa zvládnuť – obliekanie má ustálený postup... Po druhé, obúvanie – je to nielen zavŕšenie obliekania, ale navyše prvá dôležitá zručnosť pre pravo-ľavú orientáciu. A samozrejme, samostatne sa najesť, nedržať lyžicu ako lopatu, ale tak, ako sa má držať a vedieť sa „trafiť" do pusy, aj keď sa pozerá inam – je šokujúce, koľko detí mamy ešte v štyroch aj piatich rokoch kŕmia. Ďalej je to smrkanie – ide nielen o uvedomovanie si práce s dýchaním nosom, ale aj o uvedomovanie si, že mi tečie z nosa – dieťa má cítiť nepohodu, keď mu z nosa visia „sviečky" a nemá mu to byť jedno. Dýchanie nosom so zatvorenými ústami je zo zdravotných dôvodov veľmi dôležité. A samozrejme, očista po toalete. Vstupovanie dieťaťu do najintímnejšej zóny je riskovanie s jeho sexuálnym vývojom a schopnosťou ochrániť si a rešpektovať súkromie. Je to z hľadiska samostatnosti najpodceňovanejšia oblasť.

Ďalej je to kvalitne prežitý „vzdor“. Uvádzam ho naschvál v úvodzovkách, pretože detský vzdor je možno najhoršie pochopený proces nášho vývoja. Je to v skutočnosti informácia, že sa v dieťaťu prebúdza autocenzúrny mechanizmus a ak si ho správne neprežije, bude mať celý život problémy s impulzívnosťou, krivdami, sebaprekonávaním a závislosťami. Ďalej ide o citovú samostatnosť – teda, aby bolo správne „otužilé“ pre neprítomnosť mamy. A nesmieme zabudnúť na vedenie k potrebe byť užitočný. Aby malo užitočné povinnosti, s ktorými sa chce druhým pochváliť – to veľmi uľahčuje adaptáciu v materskej škole. Sú to základné body, ktoré keď podceníme, bude škola pre dieťa len trápením. Je toho ešte viac, ale toto je to zásadné. To ostatné nech si čitatelia prídu vypočuť.

Kľúčová je úloha rodičov a rodiny. Ako pripravujú dnešní rodičia deti na škôlku? Ako sú samotní rodičia pripravení na to, že ich deti idú škôlky? Je podľa vás pre dieťa kľúčové, aby chodilo do škôlky pred nástupom do školy? Ako sa do školy začlenia deti, ktoré vôbec nechodili do škôlky? Čo majú robiť rodičia takýchto detí, aby ich pripravili na školský systém? Ako sa mení vzťah dieťaťa k rodičom, keď dieťa začne chodiť do škôlky?

Sčasti som na to odpovedal v predchádzajúcej otázke. Samotná inštitúcia materskej školy má na obdobie do troch rokov veľmi malý vplyv. Môže viesť vysvetľovaciu kampaň, že to a to sa bude od rodičov žiadať, ale pripraviť deti, to už je úloha rodičov. Myslím, že informovanosť rodičov je malá, teda aspoň v Česku je slabá. Rozpadla sa osveta a to, čo predtým napríklad detské lekárky riešili radami, ako napríklad otužovanie, trpezlivosť a dôslednosť, sa dnes rovno rieši diagnózami a medikáciou. A čo je šokujúce – koľko detí citovo trpí, pretože o množstve nehy, ktoré dieťa potrebuje, rozhoduje jeho potreba a nie rodičia. Doba je zvláštna, pretože ľudia stratili nadhľad nad tým, že zaobstarať si dieťa znamená, že sa rozmnožili. Byť však mamou a otcom je niečo iné – to sú úlohy, tie úlohy majú obsah a ten obsah je nominovaný potrebami dieťaťa (dostatok nehy, zrozumiteľné pravidlá, rodinná intimita, spoločné aktivity...).

A pre dieťa je rozhodne dobré, keď predškolský rok absolvuje v materskej škole, pretože prebehne adaptácia na zmenu prostredia, zvykne si na spoločný režim, spozná deti, s ktorými pôjde do školy. Ale skúsenosť mám obojakú – keď deti, ktoré boli v škôlkach, zvládali zaškolenie ťažko a tie, ktoré do škôlky nechodili a zvládli ho skvele. Ale to je o ďalších kompetenciách, ktoré treba deťom pred nástupom povinnej školskej dochádzky pomôcť vybudovať. A vzťah sa mení v zmysle iniciácie do ďalšieho obdobia. Do školy už nechodí malé dieťa, ale školák. K niečomu ho to zaväzuje a niečo iné mu to dovoľuje... Ale v kocke je to stav, keď chodí tak trochu do práce – za výkon už je hodnotené.

 

Materské školy vznikli pre potreby dospelých. Profituje dieťa skutočne z toho, že chodí do škôlky?

Je to zložité – dvadsiate storočie, v ktorom materské školy vznikli, bolo zároveň obdobím najkrutejších vojen v histórii. Z toho dôvodu sme sociálne trochu iní. Úplne sme nadradili peniaze a materiálne statky nad ostatné, dôležitejšie potreby a hovoríme tomu zdravý rozum. Predtým bol život nepomerne tvrdší, ale bol jednoduchší. Dnes je nepomerne pohodlnejší, ale zato ťažší. Svoju zodpovednosť za deti hádžeme na inštitúcie, vďaka prebytku všetkého žijeme v ilúzii, že to ostatné nepotrebujeme, začali sme hazardovať s rolami vo vzťahu, a to všetko prináša spoločenskú nespokojnosť a úzkosť. Pritom sme stále rovnakí z emočného hľadiska. Potrebujeme predovšetkým pocit citovej istoty, vzťahovej rodinnej intimity, nastavené a dodržiavané pravidlá a spoločné povinnosti aj voľnočasové aktivity. Deti predtým museli poznať oveľa skôr oveľa viac aktivít a povinnosti sa automaticky plnili – bol nedostatok a nebolo treba deti biť. Za neplnenie povinností išlo dieťa spať hladné a inak si teda tvorilo vzťah k povinnostiam. Dnes nie sme schopní nechať deti zažiť rozdiel medzi hladom a chuťou a podľa toho to aj tak vyzerá. Inými slovami – všetko im dáme a nič od nich nechceme. Tým sme im ukradli možnosť sa na niečo naozaj tešiť a čudujeme sa, že sú agresívne.

Takže či dieťa profituje z toho, že chodí do škôlky? Neviem si predstaviť, že by to tak nebolo. Rozhodne dobre vedenému a pripravenému dieťaťu môže škôlka prospieť. Aj keď optimálny vek nástupu je skôr v piatich ako v štyroch rokoch. Moja celkom široká skúsenosť z materských škôl je taká, že deväť detí z desiatich nie sú v troch rokoch pripravené na nástup do materskej školy. A je neľahké o tom s rodičmi diskutovať. Navyše sa záujem o znižovanie veku dieťaťa pri nástupe do materskej školy zvyšuje. Máme všetkého prebytok, ale nevedie nás to k tomu, aby sme sa teda deťom viac venovali, skôr naopak. Venujeme sa sebe a ich si kupujeme vecami. Je šokujúce vedieť, koľko rodičov láka deti na nočník mobilom – to už je naozaj blázinec. Aj keď sa o technológiách nechcem zmieňovať, to je na ďalšiu tému...

Takže áno – profitovať môže, ak ho na to pripravíme, neoddelíme ho priskoro od mamy, bezpečného prostredia, od súrodencov. Predtým bola podmienka detskej potreby „jednoduchej prítomnosti mamy“ splnená automaticky. Mamy boli mamy a svet bol zrozumiteľný. Teraz sme rozmaznaní prebytkom a právami a snažíme sa spochybniť niečo, čo sa vyvíja státisíce rokov, u cicavcov všeobecne milióny rokov. Ale nechcem končiť skepticky. Stále sú, ako vidieť na tejto akcii, ľudia, ktorí záujem majú, ich túžba robiť to správne je veľká a hlad po informáciách je silný – to je nádejné.

 

Zdroj a foto: PR článok